Recenzia: Veľkí optimisti

Hneď ako som sa dozvedela, že u nás vyjde román, ktorý sa v roku 2019 dostal do finále Pulitzer Prize a v roku 2018 do finále National Book Award a zároveň získal niekoľko ocenení sa dostal na vrch môjho bohatého wishlistu.

Román Veľkí optimisti od autorky Rebeccy Makkai odkrýva omamný príbeh o priateľstve, tragických stratách odohravajúcich sa v Chicagu v 80. rokoch 20.storočia, kedy zničujúca, málo prebádaná epidémia AIDS zasiahme homosexuálnu spoločnosť priateľov, kde vďaka tomu vládne atmosféra úzkosti a strachu koho si epidémia vyberie ako ďalšieho.

Príbeh sa začína smrťou mladého homosexuála Nica, ktorá nás uvedie do gay komunity, prostredníctvom hlavnej postavy a rozprávača Yala Tishmana, ktorý je riaditeľom umeleckej galérie v Chicagu spoznáme ďalšie osudy priateľov, ktorých strach z nákazy je viac ako hmatateľný. Je ťažké si len predstaviť, aké to muselo byť sledovať, ako priatelia ochorejú a zomierajú bez možnosti liečby a podbory rodiny, ktorá sa im často otočila chrbtom. A nehovoriac o tom, že sa až chorobne často vynárala otázka kedy to budem ja?

Yale sa snažil žiť v monogamnom vzťahu s Charliem a čo najviac odvrátiť možnosť, aby sa AIDS-om nakazili. Svoje zúfalstvo a stále pretrvávajúci smútok zo straty čoraz viac priateľov sa snaží zmierniť prácou, ktorú nadovšetko miluje a ktorá ho napĺňa. Ako riaditeľ umeleckej galérie sa snaží získať umelecké diela, ktoré dostanú galériu do popredia. A v tom mu pomáha okrem iných aj ďalšia hlavná postava a rozprávačka v celom príbehu sestra Nica, ktorý na začiatku príbehu zomrel Fiona.

Fiona sa o tridsať rokov neskôr v roku 2015 spoločne s dávnym priateľom Richardom rozhodne nájsť v Paríži svoju dcéru, ktorá prepadla náboženskému kultu, preťala kontakty s rodičmi a zmizla bez jedinej stopy.
Kapitoly sa postupne striedajú a prevedú nás cez ťažké obdobie osemdesiatych rokov až po súčasnosť. V románe bol cítiť až hmatateľný strach z choroby ako takej, či už z kašľu, lebo sa ochladilo,  z orientácie, ktorú museli tí, ktorí mali rodiny a odchádzali napríklad na Vianoce domov museli zatajovať a predstierať, že sú heterosexuáli, neustále uisťovali starých rodičov, že chodia s milými dievčatami a rodičov, že ich sa tá epidémia netýka a všetko je v najlepšom poriadku.

Aj napriek tomu, že autorka  v románe pojednáva ťažké témy, nejedná sa o depresívne a pochmúrne čítanie. Tak ako sama uviedla, postavám nechýba humor, optimizmus a jej pohľad na svet určite nepatrí medzi temný, práve naopak. V jej tvorbe je nádej na lepšie zajtrajšky. Román má približne 440 strán, ktoré sa čítali veľmi dobre a ktoré poukázali na silu priateľstva, ktorá v tomto prípade zohrala naozaj dôležitú úlohu.

Ďakujem za zážitok a silné čítanie @pantareisk.