Román V korunách stromov si vás omotá okolo prstu

Román V korunách stromov je dielo plné horlivého aktivizmu a protestu, v ktorom sa ale zároveň pred čitateľom neuveriteľným spôsobom objavuje príroda - a kniha je teda aj ódou na ňu. Dvanásty román Richarda Powersa sa pred nami od koreňov ku korune a potom späť odvíja ako sústredené kruhy navzájom poprepájaných príbehov.

Naposledy som takto bojoval snáď len s Malým životom, no ten sa v druhej polovici rozbehol tak, že to už nešlo zastaviť. V prípade V korunách stromov som si musel robiť oveľa častejšie prestávky a striedať jej čítanie s inými knihami, aby som sa na konci doslova hecol a dočítal ju v priebehu tohto víkendu. Výsledok? Zo všetkého najviac si budem pamätať ten pocit smútku, ktorý som po jej prečítaní vnímal. Román, ktorý sa honosí Pulitzerovou cenou za beletriu v roku 2019 a ktorý sa v tomto čase spracováva do seriálovej podoby pod taktovkou tvorcov Hier o tróny, je sčasti temný, sčasti optimistický, no predovšetkým veľmi aktuálny.

Podobne ako stromy, aj príbeh vyrastá z pevných koreňov a mieri nahor. Postupne silnie, vetví sa všetkými smermi a pokiaľ bude mať šťastie, zanechá posolstvo pre ďalšie generácie. Svoje osobné príbehy tu rozvíjajú aj jednotliví protagonisti - deväť postáv, ktorých spája niečo, o čom zatiaľ netušia. Deväť svojráznych osobností plných silných aj slabých stránok, plných ambivalentných postojov. Ľudské osudy sú tu zastúpené skutočne v rôznorodej podobe a veľmi často dostávajú od autora poriadne naložené.

Kniha si vás omotá okolo prstu, a to natoľko, že na jej konci nebudeme mať ani veľmi chuť či potrebu ju hodnotiť, pretože je natoľko živá, že vytvorí vo vašej pamäti nezabudnuteľné obrazy. V korunách stromov je veľmi citovou knihou, rozprávajúcou mnohými jazykmi a vytvárajúcou jednu neoddiskutovateľnú pravdu. Obzvlášť záverečné kapitoly sú veľmi osobitné.