Peter Pišťanek: „Z vecí, ktoré viem robiť, viem najlepšie písať“
Pre vaše knihy je typické ironizovanie slovenskej mentality i reality. Vydávate sa na cestu kritiky aj v novom románe Rukojemník?
A viete že som si nikdy riadne neuvedomil, že by som až tak veľmi niečo ironizoval? Ale možno máte pravdu. To súviselo s témami kníh, ktoré som písal v 90. rokoch. Boli to také trpké grotesky. Čitatelia Rukojemníka – ak nejakí budú, si však iste všimnú, že moje písanie sa odvtedy zmenilo. Ináč to ani nejde, veď aj ja som po tých rokoch podstatne iný človek. Takže humor v románe Rukojemník - Lokomotívy v daždi, možno stále je, ale irónie je tam skôr už pomenej.
V Rukojemníkovi sa vraciate do šesťdesiatych rokov minulého storočia do pohraničnej obce Stará Ves, kde osemročný chlapec prežíva ťaživé odlúčenie od rodičov, ktorí sa už nevrátili z návštevy Viedne. Bude čitateľ sledovať príbeh jeho pohľadom?
Čitateľ bude sledovať príbeh mojimi očami, pohľadom autora, hlavného manipulátora a bábkovodiča. A detských hrdinov som si vybral preto, aby v kontraste s ich detskou priamočiarosťou a naivitou viac a zreteľnejšie vynikla pokrivená doba komunistického režimu.
Ostávate v novej knihe verný svojmu typickému parodickému štýlu?
Myslím, že ani nie. Ten parodický štýl sa hodil k témam, ktoré som si zvolil (alebo ktoré si zvolili mňa) v 90., prípadne v 80. rokoch, keď som ešte písal do priečinka. Teraz som už zasa trochu inde a ďalej.
V 60. rokoch ste aj vy boli malým chlapcom. Ako spomínate na svoje detstvo? Dostalo sa niečo z vašich spomienok aj do knihy?
Pod vplyvom spomienkového optimizmu vidím dnes svoje detstvo takmer ako prechádzku ružovou záhradou. Vyrastal som obklopený rodinou a priateľmi v celkom príjemnej pokojnej obci, kde sa nikto cudzí len tak nedostal, pretože to bolo pohraničné pásmo a vstup bol len na povolenie. Každý poznal každého, takže nám deckám nič nehrozilo, iba ak by sme sa dokatovali sami pri rôznych nebezpečných zábavkách v hlinisku alebo na šrotovisku. Do knihy Rukojemník - Lokomotívy v daždi sa z môjho detstva, aj keď v prefabrikovanej forme, dostalo dosť veľa z tých situácií.
Ste aj vy niečí rukojemník?
Nie. Prečo?
Koncom roka príde do kín rovnomenný film Rukojemník. Režijne sa ho ujal Juraj Nvota. Ako prebiehala príprava?
Moja najnovšia kniha vznikla na motívy môjho najnovšieho scenára. Napísal som ho spolu s Marianom Urbanom. Kým sa potom nakrúcal film, písal som román. Na samotnom nakrúcaní som sa veľmi nezúčastňoval, iba keď som mal svoje filmovacie dni, mám tam takú miniatúrnu úlohu nesympatického mäsiara.
V jednom dávnejšom rozhovore ste priznali, že sa vám už nechce písať. Ako ste na tom dnes, vrátila sa vám chuť?
To by som preháňal. O nejakej chuti sa hovoriť nedá, ale uvedomujem si, že z vecí, ktoré viem robiť, viem najlepšie písať. Najmä, keď mi moja nová priateľka neustále kladie na srdce, že musím písať, lebo sa jej moje veci páčia. Remeselné zručnosti mi ostali a pár nápadov ešte stále mám, tak prečo by som jej neurobil radosť? Vtedy, pred rokmi, sa mi už písať nechcelo, lebo mi pripadalo, že ako sa usilujem, tak sa usilujem, stále je to len drahé hobby, ktoré ma stojí veľa času a energie a nič mi nevracia. Potom som však prešiel pod krídla vydavateľstva Slovart a začal som sa pohybovať v inej vydavateľskej kultúre a úmerne k tomu aj v iných honorárových reláciách. Takže jedno s druhým, už nemám taký pocit márnosti a zabitej energie a nevidím dôvod, prečo nepísať, keď ma to znovu začalo baviť.
V súčasnosti vraj pracujete na novele Danosť, ktorú sám označujete za „príbeh s tajomstvom.“ Prezradíte viac?
Nie vraj, ale naozaj. Bude to román, ktorý sa odohráva vo viacerých časových rovinách. Tá hlavná je súčasná, ale sú tam návraty do 60. a 70. rokov. Odohráva sa to v Bratislave, no najmä magickej Prahe. Bude to kniha o tom, že pravda tohto sveta býva často úplne iná ako normálna ľudská pravda. A že väčšinou sa už na tom nedá nič zmeniť, je to raz dané. Preto Danosť. Ťažko sa mi o tom hovorí. Nikdy neviem odpovedať na otázku, o čom je ktorákoľvek moja kniha. Bude to o veľa postavách, veľa situáciách, vo veľa prostrediach. A celé to bude utkané zo slov, takže teraz predovšetkým hľadám vhodnú vyjadrovaciu formu, primeranú tomu obsahu. Až potom to budem môcť začať postupne skladať.