Recenzia: Archerov hlas
Mia Sheridan je u nás novou autorkou, i keď susedia Česi jej tvorbu už môžu poznať naozaj dobre. V českom preklade autoke vyšli viaceré jej diela pod taktovkou Baronetu, avšak nám Miu doprialo vydavateľstvo Ikar a čitateľov nalákali čoraz častejšími kreatívnymi oriezkami a bonusom v podobe doplnených a rozšírených epilógov.
Aj týždne po dočítaní knihy Archerov hlas mi neschádzajú postavy z mysle. Bol to naozaj nádherný príbeh, prepracovaný, romantický, vášnivý, plný bolesti, odpustenia, zrady, lásky, bolestnej minulosti, ľudskej zášti i naivity a odhodlania zmeniť svoju budúcnosť.
Mrzí ma, že ľudia, knihomoli, akoby často zabúdali, že moment prekvapenia v knihe nemusí byť len ten na konci. Preto ma zaráža, v koľkých recenziách a názoroch som natrafila na detaily z knihy. Škoda toho, mnohí čitatelia tak prídu o skutočný emočný zážitok a v tejto knihe o ne veru núdza nie je. Ale späť k príbehu. Autorka má veľmi príjemný štýl písania a nesmierne sa teším z jej voľby použiť striedanie pohľadov oboch hlavných hrdinov.
Archer je mĺkvy mladík s obrovským srdcom plným bolesti. Snaží sa prázdnotu a osamelosť vypĺňať manuálnou prácou a zahnať spomienky na minulosť. Láskavosťou a dobrosrdečnosťou si každého v novom mestečku získa Bree. Jej zamestnávatelia sa jej stanú akoby novou rodinou, rovnako tak staršia susedka. Práve to je čaro malomesta, kde si aj prišelca dokážu ľahko obľúbiť a prijať medzi seba.
Moment, kedy sa Bree a Archer stretnú po prvýkrát je…magický. Teda autorka ho taký napísala. Úplne ma jej talent preniesť na čitateľa emócie dostal. Uverila som každému záchvevu, každému iskrivému pohľadu, každej spočiatku nevinnej myšlienke. Viete čo by som o sebe nikdy nebola povedala? Že som typ čitateľky, ktorá niekedy povie, že intímnych scén v knihe mohlo byť menej. Ono, niežeby som sa sťažovala. Neboli vulgárne ani nič podobné. Mám skôr pocit, že príbeh bol sám o sebe emocionálny a tieto časti by mohli vyslovene prekážať čitateľom, ktorí takýmto vsuvkám naklonení nie sú. Ja teda neprostestujem, ale neuškodilo by, ak by ich bolo menej.
Sheridan v úvode naznačila, akým smerom sa príbeh bude uberať, avšak na samotné ozrejmenie tej danej situácie si čitateľ počká. V útržkoch zo snov a spomienok Archera sa vykľuje vskutku dušu drásajúca zmäť udalostí. Niet sa čo čudovať, že empatická Bree s vlastnou osobnou tragédiou je tou vyvolenou pre Archerovu akúsi spoveď. V knihe je viacero momentov, kedy s Archerom, jeho doterajším osudom a nevedomosťou súcitíte, hneváte sa, celkom oprávnene, na ľudí, ktorí sa podieľali na tom, ako životom skúšaný chlapec vyrastal a nestačíte sa diviť, že ho nezožrala zášť a krivda za živa. Jeho láskavosť vás prinúti uvažovať nad tým, či naozaj život nadelí na plecia len tým, ktorí to zvládnu. Napriek tomu sa dočkal svojej “barly” v podobe Bree. Stála pri ňom aj v čase, kedy jeho pochybnosti prerástli do paranoje.
Tu už musím spomenúť bratranca Travisa (kamarátka Kristy, ktorá má prečítané hádam všetky knihy autorky mi vravela, že kniha s názvom Travis je presne o tejto postave. Celkom ma zaujíma jeho premena, ja už viem, čo za jeho povahou bolo, vy sa to dočítate v tejto knihe). História sa v istom momente príbehu opakovala a Travis veru hral riadne špinavo. Verím, že každý čitateľ bude držať palce Archerovi, pretože to je muž, ktorý si zaslúži všetko dobro sveta.
“Zlé veci sa ľuďom nestávajú, pretože si to zaslúžia. Tak toto jednoducho nefunguje. Je to len… život. A bez ohľadu na to, kto sme, musíme sa vyrovnávať s tým, čo príde, nech už je to akokoľvek zlé, a ísť ďalej, naďalej milovať, mať nádej… mať vieru, že to, po akej ceste kráčame, má nejaký zmysel. (…) A pokúsiť sa veriť, že možno najviac svetla vyžaruje práve z tých, ktorí si nie sú najviac rán.”
No a čo hovorím na doplnené a rozšírené epilógy? Niežeby som ohŕňala nosom, ale celkom by mi stačilo, keby som dostala knihu bez predvídateľných klišé momentov. Síce celkový dojem knihy nepokazili, veď postavám to istotne všetci doprajeme, ale…
