Knihy pre každého strana 131 z 500

Zákon o daních z příjmů s komentářem – Změny v zákoně od 1. ledna 2025 se týkají zejména zvýšení dani z příjmů právnických osob, výpočtu progresivní daně, osvobození nepeněžních benefitů, zavedení limitu pro osvobození příjmů z prodeje podílů v obchodních korporacích a cenných papírů, zvýšení daňového zvýhodnění pro přispívání zaměstnavatele na stravné, zvýšení minimální a průměrné mzdy a dalších oblastí. Titul obsahuje: Měsíčník přináší 12x ročně novelizované zákony s komentářem. Přináší také rady z oblasti účetnictví, daní, personalistiky, pracovního práva, ekonomiky a řízení. - Zákon o daních z příjmů s komentářem Zákon o daních z příjmů s komentářem V zákoně o daních z příjmů došlo ke změnám, na které upozorňujeme v komentáři. Komentář k zákonu respektuje platné pokyny a stanoviska Generální ho finančního ředitelství zveřejněná na webových stránkách Finanční správy ČR. Podrobná stanoviska k zákonu o daních z příjmů zveřejnilo Generální finanční ředitelství na webových stránkách Finanční správy v pokynu D-59 a metodickou informaci GFŘ k zaměstnaneckým benefitům. V komentáři jsou uvedena k příslušným ustanovením týkajícím se některých změn, odůvodnění obsažená v důvodových zprávách k návrhu předmětného zákona. Od 1. ledna 2025 se kromě jiného zvýšila daň z příjmů právnických osob, mění se výpočet progresivní daně, osvobození nepeněžních benefitů, zavádí se limit pro osvobození příjmů z prodeje podílů v obchodních korporacích a cenných papírů, zvýšilo se daňové zvýhodnění pro přispívání zaměstnavatele na stravné, změny souvisí i ze zvýšením minimální a průměrné mzdy.

Milí čitatelia, vždy, keď si sadám k úvodníku aktuálneho čísla, dlho, naozaj dlho rozmýšľam, akým smerom zamerať myšlienky, čo povedať, čo komentovať – má to byť aktuálne, sumarizujúce, provokatívne, apelatívne či len konštatujúce? Aj nad týmto úvodníkom som už dlhšie rozmýšľala, keď tu – celkom náhodou – som v maličkom (ale vždy veľmi inšpiratívnom) kníhkupectve zbadala na obálke knihy verše Hany Lasicovej. Od toho okamihu mi bolo jasné, že dnešný úvodník bude na jednej strane sumarizujúci, na druhej strane spomienkový. Už to naozaj nepotrvá dlho a opäť sa starý rok stretne s novým rokom, a tak sa už môžeme obzrieť späť – čo rok 2024 v hudobnej kultúre priniesol, či odniesol. Hoci v týchto dňoch celou kultúrnou obcou hýbu emócie v súvislosti s úpravou štátnej hymny Slovenskej republiky spod rúk Oskara Rózsu, rozhodla som sa túto skutočnosť nereflektovať, aj keď ma „svrbelo“ pero. Napokon, ako na sociálnych sieťach skonštatoval Jozef Lupták, „... nádej zomiera posledná...“. Počkajme si na výsledok. Onedlho budeme mať možnosť odborne posúdiť kvality novej úpravy, a teda aj možnosť komparácie s jej staršou, ešte stále platnou verziou. Slovenská hudba je odborným, vedeckým časopisom, ktorý vychádza každé tri mesiace. Nie je preto možné postihnúť všetky aktuality a venovať pozornosť všetkým udalostiam. Nedá mi však, aby som si dnes nepripomenula veľké mená hudobnej kultúry, ktoré nás v tomto roku opustili. Hneď v úvode tohto roka – 19. januára – potichu odišla klaviristka a korepetítorka Milada Synková (1933 – 2024), ktorá v Slovenskom národnom divadle aktívne strávila obdivuhodných 60 rokov. Tu v spolupráci s celým radom dirigentov pripravila desiatky operných inscenácií, a súčasne ako koncertná komorná klaviristka sprevádzala vokálnych sólistov na početných koncertoch. Vo februári (11. 2. 2024) svoju životnú púť ukončil slovenský skladateľ, pedagóg a muzikológ Ladislav Burlas (1927 – 2024), autor početných hudobných diel a vyše 150 muzikologických prác, vedeckých monografií, štúdií, vysokoškolských textov, článkov a esejí a v neposlednom rade i autor aranžmánu stále platnej štátnej hymny Slovenskej republiky. O tri mesiace neskôr (14. mája 2024) skonala Ľubica Rybárska (1958 – 2024), dlhoročná sólistka Opery SND a významná osobnosť slovenskej vokálnej interpretácie. Ľubica Rybárska slovenskú spevácku školu reprezentovala na početných svetových operných scénach. Dňa 2. júla 2024 navždy odišiel hudobný skladateľ a pedagóg Vladimír Bokes (1946 – 2024), ktorý podnecoval študentov k tvorivému hľadaniu a nachádzaniu vlastnej umeleckej cesty. Napriek tomu, že ho odmietali reprezentanti predchádzajúceho režimu, zanechal po sebe rozsiahle skladateľské dielo i početné odborné texty o hudbe, ktoré majú v našej hudobnej kultúre svoje nezastupiteľné miesto. Len o šesť dní neskôr – 8. júla – zomrel skladateľ, aranžér, dramaturg, hudobný redaktor, dokumentarista a publicista Pavol Zelenay (1928 – 2024), ktorý bol autorom inštrumentálnych a vokálnych skladieb populárnej hudby, swingu a vyššieho populáru, scénických a filmových hudieb, skladieb pre dychovú hudbu a viacerých hitov v oblasti populárnej hudby. Jeho teoretická a publikačná činnosť zameraná na dokumentáciu a prieskum slovenskej populárnej hudby má v slovenskej muzikológii zakladateľský význam. V auguste odišli dve významné osobnosti – 19. augusta to bol muzikológ, hudobný historik, pedagóg Ladislav Kačic (1951 – 2024) a 29. augusta hudobný skladateľ, klavirista a matematik Miro Bázlik (1931 – 2024), o ktorom Vladimír Godár napísal: „Ak chceme stručne charakterizovať Bázlikov zástoj v slovenskej hudobnej kultúre, musíme vyzdvihnúť syntetický aspekt jeho tvorivých snažení... Bázlikova inšpirácia bola po celý život korigovaná vrcholnými výdobytkami európskej hudobnej minulosti i vrcholnými myšlienkovými výdobytkami, prameniacimi v objavoch prírodných vied. To sú dôvody, prečo má Bázlikovo hudobné dielo v slovenskej hudbe svoje nezastupiteľné miesto i prečo môže slúžiť ako hodnotov

Hudba je vyššie zjavenie ako všetka múdrosť a filozofia.“[Musik höhere Offenbarung ist als alle Weisheit und Philosophie.] Ludwig van Beethoven (1770 – 1827) Milí čitatelia,zo všetkých známych i neznámych definícií hudby som si ako motto dnešného úvodníka druhého čísla jubilejného 50. ročníka muzikologickej revue Slovenská hudba zvolila výrok Ludwiga van Beethovena, pretože sa dotýka hneď niekoľkých záujmových sfér jedného z príspevkov tohto čísla – hudby, vedenia a filozofie. Po dlhom čase sa totiž na stránkach Slovenskej hudby môžeme stretnúť so štúdiou venovanou hudobnej filozofii.Ak sa obzrieme späť, naprieč historickým vývojom systematík hudobnovedných disciplín, zistíme, že hudobná filozofia predstavuje pomyselnú „Popolušku“ systematiky hudobnej vedy. V novodobých hudobnovedných systematikách sa hudobná filozofia či filozofia hudby ocitá hneď v trojakej pozícii: rad autorov (G. Adler, 1919, H. J. Moser, 1937; C. Dahlhaus, 1971 a i.) si ju vôbec nevšíma a nechápe ju ako samostatnú vednú disciplínu (k nim sa vo svojom Úvode do systematiky hudobnej vedy zaradil aj nestor slovenskej novodobej muzikológie J. Kresánek, 1980); druhá skupina spája hudobnú filozofiu s hudobnou estetikou alebo semiotikou (napríklad A. Wellek, 1948, 1963; W. Wiora, 1961 a ď.) a až tá tretia skupina autorov ju v systematikách uvádza ako samostatnú hudobnovednú disciplínu (napríklad H.-H. Dräger, 1955; či slovenský muzikológ O. Elschek, 1973, 1984). Z definícií hudobnej filozofie z druhej polovice 20. storočia (W. Wiora, H. H. Eggebrecht a ď.) vyplýva, že v tomto období ju už síce viacerí muzikológovia uznávajú ako samostatnú disciplínu, ale ich charakteristiky sa v mnohom prekrývajú s inými disciplínami – a to s určitými okruhmi hudobnej estetiky, sociológie či filozofie umenia. Čo teda hudobná filozofia/filozofia hudby je a je vôbec potrebná? Ako vo svojej publikácii Hudobná veda súčasnosti (1984) Oskár Elschek zdôvodňuje: „V disciplinárnej následnosti za hudobnou estetikou a hudobnou sociológiou je hudobná filozofia syntézou individuálnych (z pohľadu psychologického a estetického) a spoločenských (z pohľadu sociológie) faktorov existencie hudby. Zaoberá sa základným zmyslom hudby pre človeka a spoločnosť.“ Skrátka, hudobná filozofia sa snaží odpovedať na otázky o základných zákonitostiach existencie a vývoja hudby, neopomínajúc pritom jej konkrétne historické, kultúrno-spoločenské a kultúrno-geografické prejavy. Teší nás, že talianska muzikologička Lisa Giombini z Univerzity Roma Tre v Ríme prijala výzvu Slávky Kopčákovej a redakcie Slovenskej hudby a pre druhé číslo Slovenskej hudby pripravila štúdiu Hudobná ontológia: otázky, diskusie a metodologické prístupy, v ktorej sa dotýka základných otázok hudobnej ontológie s cieľom pomenovať hlavné problémové okruhy, identifikovať hlavné zdroje sporov a vysvetliť, prečo má zmysel o tom hovoriť. Myslím si, že jej zamyslenie sa nad tým, čo je to „to“, čo umožní v rôznych variantoch a cover verziách vždy jasne identifikovať Beethovenovu „Für Elise“, vás, milí čitatelia, zaujme a možno do budúcnosti podnieti i ďalšie príspevky či diskusiu o problematike hudobnej filozofie.O tom, že otázky hudobnej filozofie v súčasnosti zaujímajú viacerých hudobných vedcov, estetikov a filozofov, svedčí aj recenzia Slávky Kopčákovej z 1. ročníka medzinárodnej konferencie Európskej platformy pre filozofiu hudby (ENPM), ktorá sa uskutočnila v tomto roku v portugalskom Porte pod názvom Sloboda v hudbe – súčasné výzvy (Freedom in Music – Contemporary Challenges). Na konferencii sa v družnej diskusii zišlo 30 bádateľov nielen z európskych krajín, ale aj zo Spojeného kráľovstva, Izraela a Spojených štátov amerických. Platforma výskumníkov si na konferencii vytýčila smelé ciele – usporadúvať vedecké konferencie (minimálne raz za dva roky), semináre a workshopy v rôznych častiach Európy, realizovať spoločné výskumné projekty a rozšíriť sieť participujúcich a aktívnych členov so záujmom o problematiku hudobnej filozofie. Možno d

lovenská hudba 3 ročník L rok 2024 Obsah:193 Úvodom Nekrológ:195 Peter Tollarovič: Za Pavlom Zelenayom... Štúdie: Yvetta Kajanová: Axiológia pop music na festivale Bratislavská lýra. Politická interpretácia Bratislavskej lýre nesvedčí Bianca Macková: Brian Eno, ambientná hudba a slovenská scéna Kuzma Mikhailov: Rock, hip-hop, rap a politika v Poľsku a Rusku od 90. rokov 20. storočia až dodnes Ilia Vaseko: Afrofuturizmus, hip-hop a rap na príklade Wu-Tang Clan Správa: Alena Čierna: Slávnostné odovzdávanie Cien Hudobného fondu 2024 Register autorov "Ak chcete skutočne pochopiť nový druh populárnej hudby, otočte sa chrbtom k pódiu a pozrite sa na publikum.“ Ted Gioia (*1957) Milí čitatelia,zväčša sa na stránkach muzikologickej revue Slovenská hudba stretávate s príspevkami a štúdiami, ktoré postihujú „úctyhodné“ dejiny hudby svetovej i slovenskej z doby dávnej i nedávnej. Celkom v duchu pestovania tradície uchovávania kultúrnych hodnôt a skúmania diel hudobných velikánov i „kleinmeistrov“ z oblasti prevažne klasickej (rozumej – vážnej) hudby. Dejiny hudby však v skutočnosti vôbec nie sú úctyhodné. Revolučné zmeny bývajú takmer vždy dielom provokatérov a rebelov, ktorých piesne majú dopad nielen na hudobný vývoj, ale otriasajú samými základmi spoločnosti. Poznáme to už z histórie, že pokiaľ sa na hudobnej scéne objavilo niečo výrazne nové a odlišné od zaužívaných tradícií, ľudia v mocenských pozíciách sa to z obavy a strachu snažili potlačiť. A keď sa to nedarilo, nezostávalo nič iné, než tieto záškodnícke prejavy prijať a včleniť do mainstreamu. Tento mechanizmus je poznateľný naprieč celým historickým vývojom hudby, treba ho len odkryť a pochopiť. A myslím si, že tu niekde je aj problém pochopenia a uchopenia vývoja populárnej hudby 20. a 21. storočia.Dlhší čas sme na stránkach Slovenskej hudby nevenovali, alebo len okrajovo venovali problematike hudby jazzovej, rockovej či populárnej. Jedným z dôvodov je málo prispievateľov, ktorí by sa podujali písať o hudbe, donedávna považovanej za „menejcennú“ a nehodnú vedeckého skúmania s odôvodnením, že to je len „zábavná“, „nevážna“ hudba... A predsa tá hudba tu stále je, a nielenže prežíva, ale dá sa povedať, že hýbe hudobným priemyslom, aj celým kultúrno-ekonomickým i politickým spoločenstvom. Pôvodne zavrhovaní a provokujúci hudobní outsideri a rebeli sa postupne stávajú ctihodnými umelcami, ktorých oceňujú významné hudobné, aj štátne inštitúcie. Kde a kedy nastáva prerod rebela vo váženú osobnosť? Ako fungujú zákonitosti vývoja nových štýlov a žánrov v oblasti tzv. ľahkej múzy? Vývoj hudobných štýlov v oblasti populárnej hudby sa v 20. storočí nezvyčajne zrýchlil – v krátkom časovom rozpätí štýl striedal štýl, nastupujúci štýl sa chcel vymedziť voči predchádzajúcemu, aby zaujal, ale čoskoro ho nahradil iný, agresívnejší, hlučnejší, pútajúci pozornosť publika. Prečo? Na akom základe? Ako na to reaguje spoločnosť? Ako chápať tieto prejavy? Možno je načase si uvedomiť, že „... hudba nie je len soundtrack na pozadí života; opakovane vystupuje do popredia a mení spoločenské a kultúrne prúdy, o ktorých by sme si mysleli, že tlak niečoho takého prchavého a nehmatateľného, ako je pieseň, bez ťažkostí ustojí“ (Ted Gioia). Sledovať turbulentný vývoj populárnej hudby, snažiť sa pochopiť jej inšpirácie, vzájomné vzťahy a určujúce znaky aj v spojitosti s formovaním hudobného priemyslu závislého od nových technológií, spoločensko-politického vývoja aj ekonomiky, určite nie je vec ľahká a jednoduchá. Navyše ide z pohľadu historika o nedávnu minulosť a chýbajúci historický odstup. A preto sa tešíme, že aj na Slovensku sú muzikológovia, ktorým táto oblasť hudobného výskumu nie je cudzia a ktorí sa so svojimi názormi a výskumami chcú podeliť so širšou odbornou i laickou verejnosťou. Milí čitatelia, v úvode tretieho čísla 50. ročníka Slovenskej hudby, zameraného na oblasť populárnej hudby, prinášame z pera Petra Tollaroviča spomienku na nestora slovenskej populárnej hudby Pavla Zelenay

„Nie som to, čo sa mi stalo, som to, čím som sa rozhodol stať.“ Carl Gustav Jung (1875 – 1961) Milí čitatelia, myšlienka švajčiarskeho lekára, psychiatra a psychoterapeuta Carla Gustava Junga uvádza moju spomienku na vzácneho človeka – muzikologičku a významnú osobnosť slovenského hudobného múzejníctva PhDr. Editu Bugalovú, ktorá naše muzikologické rady navždy opustila 24. marca 2025. K hudobnému umeniu mala PhDr. Edita Bugalová (1951 – 2025) vždy blízko – obaja rodičia i jej staršie sestry hrali na hudobných nástrojoch, a navyše už v detstve navštevovala chrámové hudobné teleso, ktoré v trnavskom dóme viedol Mikuláš Schneider-Trnavský. Už tam sa učila spoznávať noty, čo bolo skôr, než začala navštevovať Hudobnú školu v Trnave. „Viac ako cvičenie klavírnych etúd a stupníc ma však lákala popmusic,“ zdôverila sa v rozhovore Edita Bugalová, „naša generácia bola očarená bítovou hudbou. Naučila som sa hrať na gitare, hrala som v dievčenských skupinách (aj na bicie), spievala som s tanečnou kapelou.“ Napokon sa rozhodla študovať hudobnú vedu na Masarykovej univerzite v Brne, odkiaľ jej kroky viedli do Západoslovenského múzea v Trnave, kde prijala post hudobného historika so zameraním na správu pozostalosti M. Schneidra-Trnavského. Zhodou okolností bol jej vzťah k tejto osobnosti znásobený i tým, že sa stala manželkou jeho vnuka. Na tomto poste zotrvala celých šestnásť rokov a už tam sa rozhodla zasvätiť svoj život regionálnej hudobnej historiografii: „Odkaz našich predkov a všeobecne osobností, ktoré tvorili našu kultúrnu históriu, by sme mali systematicky spoznávať, odkrývať všetky súvislosti, deje a udalosti, pretože bez poznania vlastných koreňov zostaneme stratení,“ tvrdila. „Nedokážeme sa bezpečne orientovať, pomenovať príčiny a následky konania ... táto ,nezakorenenosť‘ sa prejavuje v názorovej roztrieštenosti, bez schopnosti a tiež ambície artikulovať argumenty.“ Tomuto krédu zostala verná aj po nástupe na post riaditeľky Slovenského národného múzea – Hudobného múzea v Bratislave, kde pracovala vyše dvadsať rokov. Venovala sa odbornej scenáristickej, publicistickej, zostavovateľskej a edičnej činnosti, okrem iného iniciovala tiež obnovenie kaštieľa v Dolnej Krupej, ktorý sa od roku 2003 stal súčasťou Hudobného múzea. V oblasti hudobno-múzejnej práce realizovala prezentačné projekty celoslovenského aj medzinárodného charakteru (výstavy, oživovanie hudby), organizovala konferencie a semináre a podieľala sa aj na hudobnohistorických výskumoch. Bola členkou Slovenskej muzikologickej asociácie, členkou Muzikologickej komisie Hudobného fondu a od roku 2014 do roku 2022 tiež členkou Rady Hudobného fondu. Na Trnavu nikdy nezabudla a od roku 2008 pracovala ako členka Kultúrnej rady Trnavského samosprávneho kraja. „Nie som to, čo sa mi stalo, som to, čím som sa rozhodol stať,“ povedal C. G. Jung. Edita Bugalová sa rozhodla stať hudobnou vedkyňou a múzejníčkou so zameraním na regionálne dejiny Slovenska a svoje nadšenie pre túto prácu odovzdávala ďalej – svojim deťom, vnukom, študentom i mladým kolegom, a tak jej odkaz tu bude naďalej sprítomnený. Milí čitatelia, spomienku na láskavú a vzácnu kolegyňu vystrieda teraz krátky vhľad do prvého čísla 51. ročníka muzikologickej revue Slovenská hudba. Tematicky pestré číslo načrie do rôznych oblastí muzikológie a prinesie nielen štúdie, ale i úvahu, esej a recenzie. V úvode to bude krátka spomienka na posledného barda slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov 20. storočia – Mira Bázlika z pera Vladimíra Godára (Miro Bázlik – epoché). Po ňom nasleduje analyticky orientovaný príspevok Renáty Kočišovej zameraný na violončelovú tvorbu Michala Vileca (Sonáta 1 op. 1 pre violončelo a klavír Michala Vileca – znovuzrodenie sonátového cyklu v slovenskej hudbe 20. storočia). Laura Karas Belicová sa vo svojej štúdii zamyslela nad známym operným dielom Antonína Dvořáka Rusalka. Ide o prvú časť rozsiahlejšej štúdie, ktorá hľadá vzťah medzi realitou a mystikou, libretom a dobovou atmosférou, textom

Tom Prewitt byl muž, který se ničeho nebál. Vyznal se v arizonské divočině lépe než kdokoli jiný a nesčíselněkrát bojoval proti Apačům. Viděl už spoustu hrozných věcí a toho horkého dne na něj v Apačské poušti opět čekalo peklo. Z dálky zpozoroval, jak Apači obklíčili jednoho bílého muže. Neváhal ani na okamžik a rozjel se tam. Byl odhodlaný bojovat, přestože mu bylo jasné, že proti přesile nemá šanci. Ale takový už byl Tom Prewitt, zvěd bez bázně…

Rok 1874. Čejenské, komančské a kiowské kmeny se spojily k poslednímu zoufalému povstání proti bílému muži. Bitva u Adobe Walls se stala jednou z nejkrvavějších kapitol dějin amerického Západu. Obě strany bojovaly urputně a nemilosrdně. A všichni vyslovovali jméno mladého náčelníka, který svou statečnosti a odvahou bělochům naháněl hrůzu: Catananga.

Ti dva muži proti sobě stáli ve vzdálenosti šesti kroků: Ron Collins, horkokrevný Texasan s nízko posazeným revolverem, a na druhé straně marshal Hank Farrow. Svou dvojhlavňovou brokovnici měl nedbale opřenou o předloktí. Kohoutky však byly natažené a hlaveň směřovala na Collinse. Mladý Texasan se však nenechal zastrašit. Byl odhodlán ukázat zuby celému městu, kterému se opovržlivě říkalo Yellowtown – město zbabělých mužů…

Byli jako hladoví vlci na stopě, chtěli si vysloužit odměnu, kterou vláda Texasu kvůli vraždě vypsala na hlavu Lanceho Bannistera. Ale Bannister ujišťoval o své nevině a já, texaský marshal Bill Waco, jsem mu uvěřil. Došlo k boji s bezohlednými lovci hlav. A potom jsem musel opravdové vrahy chytit.

Když Ringo Lee zaslechl mezi výstřely těžkých loveckých pušek – padesátek – svištivé prásknutí dvou winchestrovek, pochopil okamžitě, že za hřebenem kopce napadli indiáni tábor lovců bizonů. O chvíli později už se díval přes hřbet kopce. Rudoši tábor obklíčili. Leželi dobře ukrytí kolem dokola a jistě čekali, až nastane soumrak.

Krásná Hester ho poprosila o pomoc proti bandě, která neoprávněně zabírá pastviny. Potom teprve se dozvěděla, že vrahem jejího muže byl Jimův bratr...

Loupili kradená stáda a hnali je dál: před zákonem, před rančery i před jinými zloději dobytka...

Celé roky jezdil pod vlajkou zákona a s hvězdou na hrudi riskoval krk. Jmenoval se Jonah Ralston. Potom však uviděl možnost, jak rychle zbohatnout. Jeho někdejší zástupce a kamarád Hollis McLaren ho varoval, aby se nedostal na scestí, marshal Jonah Ralston však už uzavřel smlouvu s ďáblem…

Rozpálenou arizonskou pouští zněl výstřel. Jeffrey Graves se krčil za mršinou svého soumara, který ho chránil před apačskými kulkami. Stáhl páku karabiny a náboj zajel do komory. Apači opětovali palbu. Slyšel, jak nad ním hvízdla kulka. Další se zaryly do mršiny koně, za kterou se kryl. Celou hodinu tam takto ležel na nemilosrdném, horkém slunci, zatímco Apači se k němu plížili blíž a blíž…

Právě teď obíháte kolem černé díry. Země totiž obíhá kolem Slunce, a to zase kolem středu Mléčné dráhy – supermasivní černé díry, nejpodivnějšího a nejvíce nepochopeného jevu ve vesmíru. Astrofyzička z Oxfordské univerzity Becky Smethurst vám v publikaci vysvětlí, proč je téměř vše, co o černých dírách víte, špatně. Zmapuje vědecké objevy, které odhalily úžasný svět těchto objektů, od kolapsu masivních hvězd až po ikonické první fotografie černé díry. Na kosmické cestě za poznáním se dozvíte, proč černé díry nejsou ve skutečnosti „černé“ a že se spíše podobají polštářům na pohovce než vysavačům. Zjistíte také, že určitě nechcete skončit „špagetifikováni“ (bez ohledu na to, jak zábavně to může znít), a odhalíte, proč černé díry obsahují tajemství těch nejhlubších otázek o našem vesmíru.

Další skvělá a nedoložitelná kniha od mistryně psychothrillerových zápletek. V ospalém vermontském městečku Fairhill se nikdy nic neděje. Na starém hřbitově se teenageři baví vyprávěním duchařských historek. Rodiče věří, že se jejich děti vrátí ze školy v pořádku domů. Vchodové dveře se nechávají odemčené. Až do dnešního rána… Protože Dianu Brewerovou nenajdou v její posteli, ale na poli, nad kterým krouží supi. A stejně rychle, jako z dívky vyprchal život, stane se z Fairhillu místo plné podezřelých a strachu. Každý něco tají. A všichni chtějí vědět, kdo to udělal…

Dobrodružstvo, ktoré zažili v zakliatom kláštore, ich poznačilo. Najradšej by na to krviprelievanie zabudli. Lenže keď sa Adam Šarkan a Zuzka Kráľovičová pridajú k Pavlovi Dobšinskému na ďalšej výprave za ľudovými povesťami, do ich životov znovu vtrhne temnota. Dolapenie zvráteného vraha spustí lavínu udalostí, ktoré Šarkana prinútia siahnuť po zbrani a oživiť v sebe inštinkty lovca ľudí. Medzitým na Gemer prichádza niekoľko podivuhodných cudzincov. Sikulský šľachtic, jeho tajomný pobočník z čias vojny v Mexiku a turecký vzdelanec sú po prevratnom archeologickom náleze v dolnom Podunajsku na stope ďalšieho pokladu. Ten by údajne mohol prebudiť sily, čo sa vymykajú ľudskému chápaniu, a zmeniť tvár sveta. Cesty oboch skupín sa čoskoro pretnú. V druhej časti cyklu Šarkanove poklady sa opäť splieta mysteriózny príbeh s takmer westernovým dobrodružstvom v prostredí Uhorska v druhej polovici 19. storočia.

Doprajte si malé letné potešenie a pri osviežujúcom nápoji sa vydajte na romantický vidiek. V tieni košatých starých stromov a uprostred rozkvitnutých lúk sa odohráva príbeh jednej veľkej lásky, ktorá sa dostala do slepej uličky. Ako to však v živote býva, niekedy stačí aj malá zmena, aby sa iskra vášne nanovo rozhorela. Vo voľnom pokračovaní o romantickom úteku na vidiek sa tentoraz stretávame s Bets, veterinárnou sestričkou a Ellinou kamarátkou z Úteku na vidiek, a jej úžasnou psou kamarátkou Tiggy. Bets žije svoj pokojný a spokojný život na vidieku, kde čaká na návrat svojho dlhoročného priateľa Jacka, ktorý odišiel pracovať do Bristolu. Počíta s tým, že sa jedného dňa zoberú a usadia. Lenže Jack má trochu iné plány. V Bristole zakúsil slobodu a možnosti, ktoré veľké mesto ponúka. Teraz už vie, že chce od života viac, hoci to znamená, že bude musieť Bets zlomiť srdce aj sny. Lenže Bets nie je ochotná plakať v kúte. Prihlási sa do kurzu stand-upu a je odhodlaná premeniť svoj život na niečo viac. Prekvapený Jack ju odrazu začína vnímať v úplne inom svetle. Podarí sa mu Bets získať späť a poraziť nového soka v láske? Alebo je ich vzťah už nadobro minulosťou?

Thea získá vysněnou práci, díky níž se může přestěhovat zpátky do rodného města a být nablízku milované babičce. Navíc hned vedle bydlí kluk, do kterého byla zamilovaná už na škole. Jenže její myšlenky patří – a to doslova – vrahovi, který jí zabil rodiče.