Miloš Hric strana 2 z 2

Jednodetstvo, bezdetstvo, dvojdetstvo, depopulácia, regulácia pôrodnosti alebo jednodetný systém je niekoľko pojmov pre jav, ktorý v istom období radikálne zasiahol juh stredného Slovenska, s dominantne evanjelickým a. v. obyvateľstvom (regióny Novohrad, Hont, Tekov, Gemer-Malohont a iné). Zasiahol ho natoľko, že dôsledky na vyššie uvedený priestor sú zreteľné dodnes, hoci si ich ani neuvedomujeme. Jednodetný systém sa postupne presadzoval v priebehu 19. storočia, kulminoval v prvých desaťročiach 20. storočia a vyvrcholil v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou v tridsiatych rokoch. Mať jedno dieťa bola nepísaná, no o to pevnejšia norma. Viac detí bolo hanbou aj napriek tomu, že si ľudia uvedomovali riziká, ktoré vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vysokej detskej úmrtnosti boli pre mnohé rodiny fatálne. Keď jediný potomok zomrel, nezriedka to znamenalo zánik celých rodín. Racionálne chápaná snaha nedrobiť majetok sa často menila v konkrétne ľudské tragédie a stratu zmyslu života. V takomto kontexte bolo jednodetstvo riešené na stránkach dobovej tlače, v publikáciách, v kázňach evanjelických farárov alebo v rámci verejných prejavov. Mnohé napovedia aj využívané spojenia v nadpisoch článkov, ako napríklad nákaza jednodetstva, morová rana alebo prirovnania smrteľná rakovina. V postihnutých obciach sú dôsledky tohto javu viditeľné dodnes. Ide o celý komplex následkov: zmena konfesionálnej štruktúry kedysi dominantne evanjelických obcí, zmena pôvodného rázu dedín vrátane tradícií a folklórnych prejavov, vyľudnenie priestoru a v jeho dôsledku zánik množstva fár a škôl, ktoré boli baštami slovenského národného a kultúrneho života. Odzrkadlilo sa to aj na vizuálnej stránke dedín a tradičnej architektúry. Postupne ako rodiny vďaka manželstvám detí – jedináčikov – bohatli, prejavilo sa to aj na priestorovo i výzdobou veľkorysejšej architektúre, ktorá o niekoľko rokov neskôr začala vplyvom straty obyvateľov pustnúť a degradovať. Kniha Tajní vrahovia prináša dva pohľady na jednodetstvo. Prvým je umelecký pohľad Samuela Činčuráka, spisovateľa, ktorý v tomto prostredí žil, dôverne ho poznal, a preto si ho dovolil kritizovať i za tú cenu, že po vydaní jeho diela sa na neho znesie (a skutočne aj zniesla) vlna kritiky a dotknutých reakcií. Odborný pohľad na problematiku prináša štúdia historika Jána Aláča s cieľom identifikovať príčiny, dôsledky a špecifiká problematiky, ale i podoby dobovej reflexie tejto problematiky, ktorým doteraz nebola venovaná pozornosť. Poslednou časťou knihy je štúdia Júliusa Lomenčíka o bohatej literárnej činnosti „gazdu Činčuráka“ – ako ho volali jeho súčasníci.

Jednodetstvo, bezdetstvo, dvojdetstvo, depopulácia, regulácia pôrodnosti alebo jednodetný systém je niekoľko pojmov pre jav, ktorý v istom období radikálne zasiahol juh stredného Slovenska, s dominantne evanjelickým a. v. obyvateľstvom (regióny Novohrad, Hont, Tekov, Gemer-Malohont a iné). Zasiahol ho natoľko, že dôsledky na vyššie uvedený priestor sú zreteľné dodnes, hoci si ich ani neuvedomujeme. Jednodetný systém sa postupne presadzoval v priebehu 19. storočia, kulminoval v prvých desaťročiach 20. storočia a vyvrcholil v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou v tridsiatych rokoch. Mať jedno dieťa bola nepísaná, no o to pevnejšia norma. Viac detí bolo hanbou aj napriek tomu, že si ľudia uvedomovali riziká, ktoré vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vysokej detskej úmrtnosti boli pre mnohé rodiny fatálne. Keď jediný potomok zomrel, nezriedka to znamenalo zánik celých rodín. Racionálne chápaná snaha nedrobiť majetok sa často menila v konkrétne ľudské tragédie a stratu zmyslu života. V takomto kontexte bolo jednodetstvo riešené na stránkach dobovej tlače, v publikáciách, v kázňach evanjelických farárov alebo v rámci verejných prejavov. Mnohé napovedia aj využívané spojenia v nadpisoch článkov, ako napríklad nákaza jednodetstva, morová rana alebo prirovnania smrteľná rakovina. V postihnutých obciach sú dôsledky tohto javu viditeľné dodnes. Ide o celý komplex následkov: zmena konfesionálnej štruktúry kedysi dominantne evanjelických obcí, zmena pôvodného rázu dedín vrátane tradícií a folklórnych prejavov, vyľudnenie priestoru a v jeho dôsledku zánik množstva fár a škôl, ktoré boli baštami slovenského národného a kultúrneho života. Odzrkadlilo sa to aj na vizuálnej stránke dedín a tradičnej architektúry. Postupne ako rodiny vďaka manželstvám detí – jedináčikov – bohatli, prejavilo sa to aj na priestorovo i výzdobou veľkorysejšej architektúre, ktorá o niekoľko rokov neskôr začala vplyvom straty obyvateľov pustnúť a degradovať. Kniha Tajní vrahovia prináša dva pohľady na jednodetstvo. Prvým je umelecký pohľad Samuela Činčuráka, spisovateľa, ktorý v tomto prostredí žil, dôverne ho poznal, a preto si ho dovolil kritizovať i za tú cenu, že po vydaní jeho diela sa na neho znesie (a skutočne aj zniesla) vlna kritiky a dotknutých reakcií. Odborný pohľad na problematiku prináša štúdia historika Jána Aláča s cieľom identifikovať príčiny, dôsledky a špecifiká problematiky, ale i podoby dobovej reflexie tejto problematiky, ktorým doteraz nebola venovaná pozornosť. Poslednou časťou knihy je štúdia Júliusa Lomenčíka o bohatej literárnej činnosti „gazdu Činčuráka“ – ako ho volali jeho súčasníci.

Kniha Lučenec a kraj Novohradský je prvou po slovensky písanou monografiou Novohradu. Je zaujímavé a pre danú dobu azda príznačné, že ju napísal Čech, pedagóg, publicista, ale i politik Vladimír Polívka. Kniha vyšla v roku 1928 pri desiatom výročí vzniku Československej republiky. Bol to významný rok plný energie, optimizmu, „československého“ vlastenectva, nadšenia a zapálenia pre novú republiku. Všetky tieto momenty je možné pri čítaní knihy identifikovať. Lučenec a kraj Novohradský je cestopisom po Novohrade, ale i zaujímavým miestopisom Lučenca. Načrtáva históriu Novohradu, podáva cenné dobové svedectvo o regióne, zaznamenáva množstvo reálií, z ktorých by sa inak mnohé nezachovali. V istom zmysle ide o monumentálnu a pre Novohrad zásadnú prácu, kde okrem miestopisu, histórie a prírodných daností nachádzame aj kapitoly venované kultúre, školstvu, opisu ľudového prostredia, fragmenty zvykov, záznamy nárečia či pripomenutie významných slovenských, ale i niektorých maďarských osobností Novohradu. Druhé vydanie knihy je navyše doplnené tromi stovkami fotografií z obdobia rokov 1900 až 1938, takže vás kniha prevedie Novohradom nielen slovom, ale i obrazom. Aj keď Vladimír Polívka nebol novohradským rodákom, často používa slovné spojenie náš Novohrad a na mnohých miestach skutočne cítiť, že mu tento kraj za takmer desať rokov pôsobenia v Lučenci prirástol k srdcu a mal ho rád. Príďte k nám, poznajte náš kraj a obmilujete si ho na celý život. Možno sú to slová, ktoré, viac ako pozvanie do Novohradu, vyjadrujú jeho pocity a vzťah k tomuto kraju. Na mnohých miestach píše pod dojmom emócií, čo má svoje osobité čaro. To všetko sú dôvody, prečo je dobré, aj napriek časovému odstupu deviatich desaťročí, začítať sa do riadkov nového vydania knihy Lučenec a kraj Novohradský a pripomenúť si z pohľadu Novohradu nedocenenú osobnosť Vladimíra Polívku a ďalších príslušníkov českej inteligencie a československých vlastencov, ktorí prišli do okrajových oblastí Slovenska a pre povznesenie slovenského národa, či už ako pedagógovia, alebo kultúrni pracovníci, obetovali najlepšie roky svojho života.

Monografia Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia predstavuje stredovekého šľachtica Pavla z Kolár (1359 – 1431), potomka starého slovenského šľachtického rodu Hont-Poznanovcov. Ide o vôbec prvú monografiu príslušníka stredovekej uhorskej šľachty, ktorý nielenže preukázateľne pochádzal z pôvodne slovenského rodu, ale s územím Slovenska je spätý celý svoj život od narodenia po smrť. Pavol z Kolár ako protonotár dvoch palatínov bol dlhodobo jednou z hlavných hnacích síl uhorského súdnictva v období neskorého stredoveku, mal veľký vplyv na formovanie a štandardizovanie uhorského zvykového práva a súdneho systému, a ako člen kráľovskej rady poskytoval svoje vedomosti a skúsenosti aj samotnému kráľovi Žigmundovi. Napriek tomu, že vo svojej dobe patril medzi významné postavy kráľovského dvora a súdnej kúrie, ide o osobnosť, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Tomáš Sitár sa na základe predovšetkým primárnych prameňov (stredovekých listín a ich edícií) snažil zmapovať život a kariéru tejto dôležitej osobnosti uhorských, a tým pádom aj slovenských dejín. Predstavuje ho z rôznych pohľadov, z ktorých mnohé búrajú zažité stereotypy – ako pracujúceho šľachtica, kráľovho verného poddaného a služobníka, spravodlivého a mierneho zemepána, seniora šľachtického rodu, nekonfliktného suseda, zbožného cirkevného donora. Okrem osoby magistra Pavla sa v diele podujal spracovať aj históriu jeho predkov a potomkov, čím vznikla komplexná tapiséria osudov troch v slovenskej historiografii doteraz nezmapovaných šľachtických rodov, ktorých pôvod je možné vysledovať až ku legendárnemu komesovi Hontovi.

Monografia Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia predstavuje stredovekého šľachtica Pavla z Kolár (1359 – 1431), potomka starého slovenského šľachtického rodu Hont-Poznanovcov. Ide o vôbec prvú monografiu príslušníka stredovekej uhorskej šľachty, ktorý nielenže preukázateľne pochádzal z pôvodne slovenského rodu, ale s územím Slovenska je spätý celý svoj život od narodenia po smrť. Pavol z Kolár ako protonotár dvoch palatínov bol dlhodobo jednou z hlavných hnacích síl uhorského súdnictva v období neskorého stredoveku, mal veľký vplyv na formovanie a štandardizovanie uhorského zvykového práva a súdneho systému, a ako člen kráľovskej rady poskytoval svoje vedomosti a skúsenosti aj samotnému kráľovi Žigmundovi. Napriek tomu, že vo svojej dobe patril medzi významné postavy kráľovského dvora a súdnej kúrie, ide o osobnosť, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Tomáš Sitár sa na základe predovšetkým primárnych prameňov (stredovekých listín a ich edícií) snažil zmapovať život a kariéru tejto dôležitej osobnosti uhorských, a tým pádom aj slovenských dejín. Predstavuje ho z rôznych pohľadov, z ktorých mnohé búrajú zažité stereotypy – ako pracujúceho šľachtica, kráľovho verného poddaného a služobníka, spravodlivého a mierneho zemepána, seniora šľachtického rodu, nekonfliktného suseda, zbožného cirkevného donora. Okrem osoby magistra Pavla sa v diele podujal spracovať aj históriu jeho predkov a potomkov, čím vznikla komplexná tapiséria osudov troch v slovenskej historiografii doteraz nezmapovaných šľachtických rodov, ktorých pôvod je možné vysledovať až ku legendárnemu komesovi Hontovi.

Dianie vo vzdušnom priestore Novohradu je len maličkou kvapkou v mori svetového leteckého diania. Tibor Kotek sa v knihe Krídla nad Novohradom pokúsil túto kvapku zaznamenať a zviditeľniť. Nech ostanú v pamäti čitateľov zapísaní tí, ktorí ju tvorili práve tu v Novohrade. Mnohí sa už na svet dívajú z leteckého neba. Niektorým bolo lietanie a parašutizmus koníčkom a potešením. Dosť bolo tých, ktorí sa svojimi výkonmi natrvalo zapísali do tabuliek svetových výkonov. Pre ďalších sa koníček stal povolaním, aby mohli svoje schopnosti dať do služieb spoločnosti. Nezabudnime na nikoho z nich! Letectvo má za sebou zložitú a bohatú históriu. Z pohľadu času je však len mihnutím oka, veď jeho existencia len o málo prevyšuje storočie. To je len o čosi viac ako dĺžka priemerného ľudského života. Čas uteká. Dni, mesiace a roky odchádzajú. Ľudská pamäť bledne. O to vzácnejšie je, že autor sa v publikácii pokúsil zachytiť aj pominuteľné drobnosti, ktoré odchádzajú s ľuďmi, ich aktérmi. Majme na pamäti, že dnešok bude včerajškom zajtrajška...

Dianie vo vzdušnom priestore Novohradu je len maličkou kvapkou v mori svetového leteckého diania. Tibor Kotek sa v knihe Krídla nad Novohradom pokúsil túto kvapku zaznamenať a zviditeľniť. Nech ostanú v pamäti čitateľov zapísaní tí, ktorí ju tvorili práve tu v Novohrade. Mnohí sa už na svet dívajú z leteckého neba. Niektorým bolo lietanie a parašutizmus koníčkom a potešením. Dosť bolo tých, ktorí sa svojimi výkonmi natrvalo zapísali do tabuliek svetových výkonov. Pre ďalších sa koníček stal povolaním, aby mohli svoje schopnosti dať do služieb spoločnosti. Nezabudnime na nikoho z nich! Letectvo má za sebou zložitú a bohatú históriu. Z pohľadu času je však len mihnutím oka, veď jeho existencia len o málo prevyšuje storočie. To je len o čosi viac ako dĺžka priemerného ľudského života. Čas uteká. Dni, mesiace a roky odchádzajú. Ľudská pamäť bledne. O to vzácnejšie je, že autor sa v publikácii pokúsil zachytiť aj pominuteľné drobnosti, ktoré odchádzajú s ľuďmi, ich aktérmi. Majme na pamäti, že dnešok bude včerajškom zajtrajška...

Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Väčšinou ich po sebe zanechávajú vysokopostavení príslušníci armády. O to unikátnejšie a vzácnejšie sú rozsiahle zápisky Samuela Činčuráka, vojaka rakúsko-uhorskej armády. Počas päťdesiatjedenmesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného slovenského človeka. V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody a ďalšie väčšie i menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch. Analyzuje sociálne, stavovské, triedne i náboženské rozdiely vypuklo sa prejavujúce v blahobytnom postavení generality, dôstojníctva a čiastočne aj poddôstojníctva na jednej strane, na strane druhej vykresľuje obraz ponižovaného mužstva, zajatcov a civilného obyvateľstva, ktorých údelom bola len všadeprítomná smrť a mátajúci moloch hladu. Realisticky to dokumentuje množstvo autorových otrasných svedectiev, až naturalistických obrázkov.

Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Väčšinou ich po sebe zanechávajú vysokopostavení príslušníci armády. O to unikátnejšie a vzácnejšie sú rozsiahle zápisky Samuela Činčuráka, vojaka rakúsko-uhorskej armády. Počas päťdesiatjedenmesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného slovenského človeka. V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody a ďalšie väčšie i menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch. Analyzuje sociálne, stavovské, triedne i náboženské rozdiely vypuklo sa prejavujúce v blahobytnom postavení generality, dôstojníctva a čiastočne aj poddôstojníctva na jednej strane, na strane druhej vykresľuje obraz ponižovaného mužstva, zajatcov a civilného obyvateľstva, ktorých údelom bola len všadeprítomná smrť a mátajúci moloch hladu. Realisticky to dokumentuje množstvo autorových otrasných svedectiev, až naturalistických obrázkov.