Miloš Hric

Podobne ako predchádzajúce diely tejto edície, venujúce sa Novohradu a Tekovu, sa aj región, prezentovaný v tejto knihe, dá bezpochyby zaradiť k tým, ktoré sa v dielach doterajších slovenských historikov prakticky neskúmali. Ostrihomská stolica, i napriek tomu, že rozlohou patrila medzi najmenšie v celom Uhorsku, pritom hrala dôležitú úlohu nielen v rámci dejín podunajského priestoru, ale s Ostrihomom ako sídlom uhorského prímasa, ostrihomského arcibiskupa, a jedným z trojice miest, ktoré tvorili tzv. medium regni (centrum kráľovstva), aj v dejinách celého dnešného Slovenska. Kniha tak prináša v slovenčine vôbec po prvýkrát spracované dejiny hradného kopca, kde na mieste starej rímskej pevnosti a – vzhľadom k pomenovaniu Střěhom zrejme aj veľkého slovanského hradiska – vzniklo najprv sídlo najstarších Arpádovcov, kde sa narodil prvý uhorský kráľ Štefan, a neskôr cirkevné centrum s veľkolepou katedrálou, sídlom prvej uhorskej arcidiecézy. Rovnako sú spracované aj dejiny pôvodného sídla na brehu Dunaja, tzv. kráľovského mesta Ostrihom, ohraničeného veľkou vodnou priekopou, tiež „Nového Mesta“, ktoré ako protiváhu dal priamo pod hradom postaviť arcibiskup, a ďalších dedín a mestečiek nielen pred a za spomínanou priekopou, ale aj v širšom okolí Ostrihomu, tak v naddunajskej (územie dnešného Slovenska), ako aj zadunajskej časti územia stolice. Cieľom práce bolo na základe primárnych prameňov a ich edícií zostaviť čo najdetailnejšiu sídliskovú mapu regiónu. Kniha ďalej opisuje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či jeho cestnú sieť. Hlavnú kapitolu tvorí prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnej slovníkovej forme zhrnuté dejiny sídelných jednotiek, ktoré ležali na území Ostrihomskej stolice. Samostatné podkapitoly a heslá patria kláštorom a pre tento región špecifickým kolegiátnym kapitulám (v celkovom počte 12), ako aj hradom a hrádkom, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 5. Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 132 základných a ďalších 14 sporných lokalitách. Celkovo 8 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko, a 2 sídla mali dlhodobejší mestský charakter. Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a nižšej miestnej šľachty v celkovom počte 56 šľachtických rodov (bonusom je potom zoznam obyvateľov kráľovského mesta Ostrihom), za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie. Kniha je koncipovaná predovšetkým ako faktografická databáza s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť informácií, a môže byť využiteľná nielen pre ďalšie skúmanie na lokálnej úrovni (napríklad monografie obcí), ale aj ako užitočný zdroj informácií pre syntézy s celoslovenským či dokonca celouhorským záberom, ktoré doposiaľ Ostrihomskej stolici vzhľadom na chýbajúcu prácu tohto typu venovali len veľmi málo pozornosti.

Stredoveký Tekov, podobne ako predchádzajúci Novohrad, patrí k tým historickým stoliciam, ktoré doposiaľ nemali spracovaný prehľad stredovekého osídlenia v celom časovom rozsahu, a to nielen v slovenčine (hoci tu registrujeme aspoň pokus), ale ani v maďarčine. Cieľom práce bolo na základe primárnych prameňov a ich edícií zostaviť čo najdetailnejšiu sídliskovú mapu regiónu. Kniha opisuje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či jeho cestnú sieť. Hlavnou kapitolou je prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnej slovníkovej forme zhrnuté dejiny sídelných jednotiek, ktoré ležali na území Tekovskej stolice. Samostatné podkapitoly a heslá patria 3 kláštorom, ako aj hradom a hrádkom, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 15. Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 344 základných a ďalších 22 sporných lokalitách. Celkovo 15 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko, a 4 sídla mali dlhodobejší mestský charakter. Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a nižšej tekovskej šľachty v celkovom počte 85 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie. Kniha je koncipovaná predovšetkým ako faktografická databáza s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť informácií, a môže byť využiteľná nielen pre ďalšie skúmanie na lokálnej úrovni (napríklad monografie obcí), ale aj ako užitočný zdroj informácií pre syntézy s celoslovenským či dokonca celouhorským záberom, ktoré doposiaľ Tekovu vzhľadom na chýbajúcu prácu tohto typu venovali len veľmi málo pozornosti.

Jozef Mach prešiel počas krvavého konfliktu prvej svetovej vojny ruským aj talianskym bojiskom. Svoje zážitky si do denníkov značil v nemčine, oficiálnej reči v rakúsko-uhorskej armáde. Sám denníky v rokoch 1938 až 1942 prepísal do slovenčiny a potom čakali bezmála 80 rokov na svoje vydanie v knižnej podobe. Denník opisuje udalosti od atentátu na následníka trónu v Sarajeve, cez ruský a taliansky front až po návrat domov v decembri 1918. Dňa 2. augusta pri lese blízko obce Slobodia sme spustili silný oheň z guľometov, čo trvalo do poludnia. Útokom na tieto guľometné hniezda sme Rusov donútili k úteku. Utekali smerom k mestu Černovicz. Ako sme zistili, bola to skupina Rusov, ktorá mala za úlohu kryť útek hlavnej armády. Rusi v tomto boli majstri, boli vyzbrojení ich guľometmi na kolieskach a vedeli ich šikovne umiestniť na stromy, a tým nám zapríčinili veľké straty na ľuďoch. Aj tu sme museli skoro každý strom útokom vziať, lebo to bol lesnatý kraj. Tu sa mi stalo, že som večer zablúdil, nemohol som nájsť náš prápor, bol som unavený a uchýlil som sa k jednej sedliackej rodine, kde som spal. Ráno som našiel blízko náš IV. prápor, kde som dostal od veliteľa dutku.

Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Väčšinou ich po sebe zanechávajú vysokopostavení príslušníci armády. O to unikátnejšie a vzácnejšie sú rozsiahle zápisky Samuela Činčuráka, vojaka rakúsko-uhorskej armády. Počas päťdesiatjedenmesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného slovenského človeka. V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody a ďalšie väčšie i menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch. Analyzuje sociálne, stavovské, triedne i náboženské rozdiely vypuklo sa prejavujúce v blahobytnom postavení generality, dôstojníctva a čiastočne aj poddôstojníctva na jednej strane, na strane druhej vykresľuje obraz ponižovaného mužstva, zajatcov a civilného obyvateľstva, ktorých údelom bola len všadeprítomná smrť a mátajúci moloch hladu. Realisticky to dokumentuje množstvo autorových otrasných svedectiev, až naturalistických obrázkov.

Bola to zvláštna doba. Motocykloví výrobcovia (ČZ – motokros, Jawa – plochá dráha) vyrábali motocykle pre Majstrov sveta, ktorí však boli prevažne zo zahraničia. Pretože naši špičkoví športovci až na malé výnimky nemohli cestovať za „železnú oponu“. Škodovka so svojou 130 RS zbierala body v európskych aj svetových súťažiach. Tam už to bolo iné, príležitosť dostali domáci jazdci. Všetci ľudia povinne pracovali, za čo dostávali sociálne istoty. Neexistovali počítače, internet či mobily. Viacej času zostávalo na mimopracovné aktivity. Tu sa ukázala manuálna zručnosť a odbornosť niektorých jedincov. Sami si stavali pretekárske stroje (motokáry, buginy), na ktorých sa potom mohli dosýta vyblázniť na uzavretých tratiach. Lučenec bol v tej dobe priemyselným centrom, ktorého podniky ponúkali zázemie pre podporu takýchto aktivít. Práve preto tu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia vyrástlo také množstvo pretekárov v motoristickom športe. A neboli to žiadne „padavky“. Napriek tomu, že všetci boli amatérski pretekári (sponzorská podpora bola ojedinelá), dokázali do Lučenca navoziť veľkú kopu vencov za umiestnenia na stupňoch víťazov. A majstrovských titulov, ktoré získali v hodnotení Majstrovstiev Slovenska či Československa. V motokárach aj medzinárodné. Dnes už, žiaľ, upadli do zabudnutia. Táto publikácia si kladie za úlohu poometať prach zo starých fotografií a priblížiť atmosféru toho obdobia.

Novohradská stolica sa dlhý čas netešila záujmu slovenských historikov napriek tomu, že tu bolo husté osídlenie už vo včasnom stredoveku a dlhý čas sa tu udržiavalo aj slovenské etnikum. Tomáš Sitár sa v hutnej skratke pokúsil priblížiť predhistorické a ranostredoveké osídlenie Novohradu, ktoré sa tu formovalo už pred našim letopočtom a, samozrejme, sústredil sa na včasný a vrcholný stredovek. Sleduje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či cestnú sieť. Hlavnou kapitolou je prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnosti zhrnuté dejiny jednotlivých sídiel, ktoré ležali na v úvode definovanom území. Samostatne podkapitoly majú kláštory, ktorých bolo na území Novohradu 17, ako aj hrady a hrádky, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 32. Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 543 základných a ďalších 51 sporných lokalitách. Len 12 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko (z toho prinajmenej u dvoch ide zrejme len o pisársku chybu), a len Vacov bol skutočným mestom, čo opäť podčiarkuje agrárny a vidiecky charakter regiónu. Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a malej novohradskej šľachty v celkovom počte 153 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie. Kniha je koncipovaná predovšetkým ako faktografická databáza s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť informácií, a môže byť využiteľná nielen pre ďalšie skúmanie na lokálnej úrovni (napríklad monografie obcí), ale aj ako užitočný zdroj informácií pre syntézy s celoslovenským či dokonca celouhorským záberom, ktoré doposiaľ Novohradu vzhľadom na chýbajúcu prácu tohto typu venovali len veľmi málo pozornosti.

Dejiny a tradície každej obce či regiónu majú na mape Slovenska nezastupiteľné miesto, ako komponenty utvárajúce históriu a kultúru celého národa. Svojou čiastkou do tejto mozaiky prispeli aj autorky publikácie Akoby ho anjeli šili, Jana Čerepová a Michaela Škodová, ktoré jej prostredníctvom prinášajú cenné informácie o ľudovom odeve v Ábelovej. Obec leží v okrese Lučenec na severozápade Novohradu, v regióne dodnes bohatom na pozoruhodné a v mnohých smeroch nedocenené prejavy tradičnej ľudovej kultúry. Jedným z najzaujímavejších je práve tradičný odev ako fenomén stojaci v súčasnosti v centre záujmu nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti. Autorky skĺbili nadobudnuté skúsenosti a odborné znalosti, ktoré v súčinnosti s výsledkami terénneho výskumu podávajú komplexný obraz o vývoji tradičného odevu v Ábelovej, keď prostredníctvom textových informácií a množstva farebných fotografií podrobne opisujú ženské, mužské a detské odevné súčiastky i doplnky. Publikácia zaujme aj informáciami o pravidlách obliekania tradičného odevu dodržiavaných v súvislosti s kalendárnym a rodinným zvykoslovím či vekom nositeľa, pričom nechýba ani detailný opis jeho výzdobných techník. Pri listovaní knihou je zrejmé, že zvolená téma je pre autorky srdcovou záležitosťou, z ktorej je zjavný ich pozitívny vzťah k tradičnej kultúre, k rodnému kraju a jeho obyvateľom. Publikáciou vzdali hold prostrediu, v ktorom sa tento osobitý tradičný odev zrodil. Vzdali tiež poctu tým, ktorí ho uchovali a umožnili jeho prezentáciu súčasným i nasledujúcim generáciám. Kniha je cenným príspevkom k poznaniu tejto osobitej problematiky a tiež k upevňovaniu regionálneho povedomia i posilňovania identity Novohradu. Mgr. Ľudmila Pulišová

Cesta k Slovohradu je dobrodružná. Treba nájsť písmená spadnuté z vežičky hradu, „poumývať“ ich hrou, pomôcť nájsť ostatných súrodencov (písmená) a priviesť ich všetky domov – na Slovohrad. Je to cesta príjemcu (detského čitateľa) k objavovaniu svojho ďalšieho – vyššieho rozmeru: živiť srdce krásou, láskou, priateľstvom, poznávaním seba i druhých, cez detskú fantáziu a skúsenosť sa približovať sa k obrazu sveta, ktorú nazývame realita. Lebo hodnota jedného písmenka (človeka) vyplýva len z existencie a súvzťažnosti s inými písmenkami (ľuďmi): Ja som, ty si, my sme, svet sa skladá z písmen. Kniha je určená predškolákom, ktorí poznávajú tlačené písmená, prvákom, ktorí sa už boria s otázkou písanej a tlačenej podoby grafémy a všetkým, ktorí chcú hľadať, tvoriť, učiť sa hrou, utvárať seba i svet okolo. Lebo to, čo hľadáme, často hľadá nás. Tak ako „to“ hľadalo a napadalo autorky textu a ilustrácii.