Miloš Hric

Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Väčšinou ich po sebe zanechávajú vysokopostavení príslušníci armády. O to unikátnejšie a vzácnejšie sú rozsiahle zápisky Samuela Činčuráka, vojaka rakúsko-uhorskej armády. Počas päťdesiatjedenmesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného slovenského človeka. V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody a ďalšie väčšie i menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch. Analyzuje sociálne, stavovské, triedne i náboženské rozdiely vypuklo sa prejavujúce v blahobytnom postavení generality, dôstojníctva a čiastočne aj poddôstojníctva na jednej strane, na strane druhej vykresľuje obraz ponižovaného mužstva, zajatcov a civilného obyvateľstva, ktorých údelom bola len všadeprítomná smrť a mátajúci moloch hladu. Realisticky to dokumentuje množstvo autorových otrasných svedectiev, až naturalistických obrázkov.

Dianie vo vzdušnom priestore Novohradu je len maličkou kvapkou v mori svetového leteckého diania. Tibor Kotek sa v knihe Krídla nad Novohradom pokúsil túto kvapku zaznamenať a zviditeľniť. Nech ostanú v pamäti čitateľov zapísaní tí, ktorí ju tvorili práve tu v Novohrade. Mnohí sa už na svet dívajú z leteckého neba. Niektorým bolo lietanie a parašutizmus koníčkom a potešením. Dosť bolo tých, ktorí sa svojimi výkonmi natrvalo zapísali do tabuliek svetových výkonov. Pre ďalších sa koníček stal povolaním, aby mohli svoje schopnosti dať do služieb spoločnosti. Nezabudnime na nikoho z nich! Letectvo má za sebou zložitú a bohatú históriu. Z pohľadu času je však len mihnutím oka, veď jeho existencia len o málo prevyšuje storočie. To je len o čosi viac ako dĺžka priemerného ľudského života. Čas uteká. Dni, mesiace a roky odchádzajú. Ľudská pamäť bledne. O to vzácnejšie je, že autor sa v publikácii pokúsil zachytiť aj pominuteľné drobnosti, ktoré odchádzajú s ľuďmi, ich aktérmi. Majme na pamäti, že dnešok bude včerajškom zajtrajška...

Monografia Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia predstavuje stredovekého šľachtica Pavla z Kolár (1359 – 1431), potomka starého slovenského šľachtického rodu Hont-Poznanovcov. Ide o vôbec prvú monografiu príslušníka stredovekej uhorskej šľachty, ktorý nielenže preukázateľne pochádzal z pôvodne slovenského rodu, ale s územím Slovenska je spätý celý svoj život od narodenia po smrť. Pavol z Kolár ako protonotár dvoch palatínov bol dlhodobo jednou z hlavných hnacích síl uhorského súdnictva v období neskorého stredoveku, mal veľký vplyv na formovanie a štandardizovanie uhorského zvykového práva a súdneho systému, a ako člen kráľovskej rady poskytoval svoje vedomosti a skúsenosti aj samotnému kráľovi Žigmundovi. Napriek tomu, že vo svojej dobe patril medzi významné postavy kráľovského dvora a súdnej kúrie, ide o osobnosť, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Tomáš Sitár sa na základe predovšetkým primárnych prameňov (stredovekých listín a ich edícií) snažil zmapovať život a kariéru tejto dôležitej osobnosti uhorských, a tým pádom aj slovenských dejín. Predstavuje ho z rôznych pohľadov, z ktorých mnohé búrajú zažité stereotypy – ako pracujúceho šľachtica, kráľovho verného poddaného a služobníka, spravodlivého a mierneho zemepána, seniora šľachtického rodu, nekonfliktného suseda, zbožného cirkevného donora. Okrem osoby magistra Pavla sa v diele podujal spracovať aj históriu jeho predkov a potomkov, čím vznikla komplexná tapiséria osudov troch v slovenskej historiografii doteraz nezmapovaných šľachtických rodov, ktorých pôvod je možné vysledovať až ku legendárnemu komesovi Hontovi.

Jednodetstvo, bezdetstvo, dvojdetstvo, depopulácia, regulácia pôrodnosti alebo jednodetný systém je niekoľko pojmov pre jav, ktorý v istom období radikálne zasiahol juh stredného Slovenska, s dominantne evanjelickým a. v. obyvateľstvom (regióny Novohrad, Hont, Tekov, Gemer-Malohont a iné). Zasiahol ho natoľko, že dôsledky na vyššie uvedený priestor sú zreteľné dodnes, hoci si ich ani neuvedomujeme. Jednodetný systém sa postupne presadzoval v priebehu 19. storočia, kulminoval v prvých desaťročiach 20. storočia a vyvrcholil v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou v tridsiatych rokoch. Mať jedno dieťa bola nepísaná, no o to pevnejšia norma. Viac detí bolo hanbou aj napriek tomu, že si ľudia uvedomovali riziká, ktoré vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vysokej detskej úmrtnosti boli pre mnohé rodiny fatálne. Keď jediný potomok zomrel, nezriedka to znamenalo zánik celých rodín. Racionálne chápaná snaha nedrobiť majetok sa často menila v konkrétne ľudské tragédie a stratu zmyslu života. V takomto kontexte bolo jednodetstvo riešené na stránkach dobovej tlače, v publikáciách, v kázňach evanjelických farárov alebo v rámci verejných prejavov. Mnohé napovedia aj využívané spojenia v nadpisoch článkov, ako napríklad nákaza jednodetstva, morová rana alebo prirovnania smrteľná rakovina. V postihnutých obciach sú dôsledky tohto javu viditeľné dodnes. Ide o celý komplex následkov: zmena konfesionálnej štruktúry kedysi dominantne evanjelických obcí, zmena pôvodného rázu dedín vrátane tradícií a folklórnych prejavov, vyľudnenie priestoru a v jeho dôsledku zánik množstva fár a škôl, ktoré boli baštami slovenského národného a kultúrneho života. Odzrkadlilo sa to aj na vizuálnej stránke dedín a tradičnej architektúry. Postupne ako rodiny vďaka manželstvám detí – jedináčikov – bohatli, prejavilo sa to aj na priestorovo i výzdobou veľkorysejšej architektúre, ktorá o niekoľko rokov neskôr začala vplyvom straty obyvateľov pustnúť a degradovať. Kniha Tajní vrahovia prináša dva pohľady na jednodetstvo. Prvým je umelecký pohľad Samuela Činčuráka, spisovateľa, ktorý v tomto prostredí žil, dôverne ho poznal, a preto si ho dovolil kritizovať i za tú cenu, že po vydaní jeho diela sa na neho znesie (a skutočne aj zniesla) vlna kritiky a dotknutých reakcií. Odborný pohľad na problematiku prináša štúdia historika Jána Aláča s cieľom identifikovať príčiny, dôsledky a špecifiká problematiky, ale i podoby dobovej reflexie tejto problematiky, ktorým doteraz nebola venovaná pozornosť. Poslednou časťou knihy je štúdia Júliusa Lomenčíka o bohatej literárnej činnosti „gazdu Činčuráka“ – ako ho volali jeho súčasníci.

Kniha Lučenec a kraj Novohradský je prvou po slovensky písanou monografiou Novohradu. Je zaujímavé a pre danú dobu azda príznačné, že ju napísal Čech, pedagóg, publicista, ale i politik Vladimír Polívka. Kniha vyšla v roku 1928 pri desiatom výročí vzniku Československej republiky. Bol to významný rok plný energie, optimizmu, „československého“ vlastenectva, nadšenia a zapálenia pre novú republiku. Všetky tieto momenty je možné pri čítaní knihy identifikovať. Lučenec a kraj Novohradský je cestopisom po Novohrade, ale i zaujímavým miestopisom Lučenca. Načrtáva históriu Novohradu, podáva cenné dobové svedectvo o regióne, zaznamenáva množstvo reálií, z ktorých by sa inak mnohé nezachovali. V istom zmysle ide o monumentálnu a pre Novohrad zásadnú prácu, kde okrem miestopisu, histórie a prírodných daností nachádzame aj kapitoly venované kultúre, školstvu, opisu ľudového prostredia, fragmenty zvykov, záznamy nárečia či pripomenutie významných slovenských, ale i niektorých maďarských osobností Novohradu. Druhé vydanie knihy je navyše doplnené tromi stovkami fotografií z obdobia rokov 1900 až 1938, takže vás kniha prevedie Novohradom nielen slovom, ale i obrazom. Aj keď Vladimír Polívka nebol novohradským rodákom, často používa slovné spojenie náš Novohrad a na mnohých miestach skutočne cítiť, že mu tento kraj za takmer desať rokov pôsobenia v Lučenci prirástol k srdcu a mal ho rád. Príďte k nám, poznajte náš kraj a obmilujete si ho na celý život. Možno sú to slová, ktoré, viac ako pozvanie do Novohradu, vyjadrujú jeho pocity a vzťah k tomuto kraju. Na mnohých miestach píše pod dojmom emócií, čo má svoje osobité čaro. To všetko sú dôvody, prečo je dobré, aj napriek časovému odstupu deviatich desaťročí, začítať sa do riadkov nového vydania knihy Lučenec a kraj Novohradský a pripomenúť si z pohľadu Novohradu nedocenenú osobnosť Vladimíra Polívku a ďalších príslušníkov českej inteligencie a československých vlastencov, ktorí prišli do okrajových oblastí Slovenska a pre povznesenie slovenského národa, či už ako pedagógovia, alebo kultúrni pracovníci, obetovali najlepšie roky svojho života.

Dejiny a tradície každej obce či regiónu majú na mape Slovenska nezastupiteľné miesto, ako komponenty utvárajúce históriu a kultúru celého národa. Svojou čiastkou do tejto mozaiky prispeli aj autorky publikácie Akoby ho anjeli šili, Jana Čerepová a Michaela Škodová, ktoré jej prostredníctvom prinášajú cenné informácie o ľudovom odeve v Ábelovej. Obec leží v okrese Lučenec na severozápade Novohradu, v regióne dodnes bohatom na pozoruhodné a v mnohých smeroch nedocenené prejavy tradičnej ľudovej kultúry. Jedným z najzaujímavejších je práve tradičný odev ako fenomén stojaci v súčasnosti v centre záujmu nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti. Autorky skĺbili nadobudnuté skúsenosti a odborné znalosti, ktoré v súčinnosti s výsledkami terénneho výskumu podávajú komplexný obraz o vývoji tradičného odevu v Ábelovej, keď prostredníctvom textových informácií a množstva farebných fotografií podrobne opisujú ženské, mužské a detské odevné súčiastky i doplnky. Publikácia zaujme aj informáciami o pravidlách obliekania tradičného odevu dodržiavaných v súvislosti s kalendárnym a rodinným zvykoslovím či vekom nositeľa, pričom nechýba ani detailný opis jeho výzdobných techník. Pri listovaní knihou je zrejmé, že zvolená téma je pre autorky srdcovou záležitosťou, z ktorej je zjavný ich pozitívny vzťah k tradičnej kultúre, k rodnému kraju a jeho obyvateľom. Publikáciou vzdali hold prostrediu, v ktorom sa tento osobitý tradičný odev zrodil. Vzdali tiež poctu tým, ktorí ho uchovali a umožnili jeho prezentáciu súčasným i nasledujúcim generáciám. Kniha je cenným príspevkom k poznaniu tejto osobitej problematiky a tiež k upevňovaniu regionálneho povedomia i posilňovania identity Novohradu. Mgr. Ľudmila Pulišová

Novohradská stolica sa dlhý čas netešila záujmu slovenských historikov napriek tomu, že tu bolo husté osídlenie už vo včasnom stredoveku a dlhý čas sa tu udržiavalo aj slovenské etnikum. Tomáš Sitár sa v hutnej skratke pokúsil priblížiť predhistorické a ranostredoveké osídlenie Novohradu, ktoré sa tu formovalo už pred našim letopočtom a, samozrejme, sústredil sa na včasný a vrcholný stredovek. Sleduje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či cestnú sieť. Hlavnou kapitolou je prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnosti zhrnuté dejiny jednotlivých sídiel, ktoré ležali na v úvode definovanom území. Samostatne podkapitoly majú kláštory, ktorých bolo na území Novohradu 17, ako aj hrady a hrádky, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 32. Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 543 základných a ďalších 51 sporných lokalitách. Len 12 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko (z toho prinajmenej u dvoch ide zrejme len o pisársku chybu), a len Vacov bol skutočným mestom, čo opäť podčiarkuje agrárny a vidiecky charakter regiónu. Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a malej novohradskej šľachty v celkovom počte 153 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie. Kniha je koncipovaná predovšetkým ako faktografická databáza s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť informácií, a môže byť využiteľná nielen pre ďalšie skúmanie na lokálnej úrovni (napríklad monografie obcí), ale aj ako užitočný zdroj informácií pre syntézy s celoslovenským či dokonca celouhorským záberom, ktoré doposiaľ Novohradu vzhľadom na chýbajúcu prácu tohto typu venovali len veľmi málo pozornosti.

Bola to zvláštna doba. Motocykloví výrobcovia (ČZ – motokros, Jawa – plochá dráha) vyrábali motocykle pre Majstrov sveta, ktorí však boli prevažne zo zahraničia. Pretože naši špičkoví športovci až na malé výnimky nemohli cestovať za „železnú oponu“. Škodovka so svojou 130 RS zbierala body v európskych aj svetových súťažiach. Tam už to bolo iné, príležitosť dostali domáci jazdci. Všetci ľudia povinne pracovali, za čo dostávali sociálne istoty. Neexistovali počítače, internet či mobily. Viacej času zostávalo na mimopracovné aktivity. Tu sa ukázala manuálna zručnosť a odbornosť niektorých jedincov. Sami si stavali pretekárske stroje (motokáry, buginy), na ktorých sa potom mohli dosýta vyblázniť na uzavretých tratiach. Lučenec bol v tej dobe priemyselným centrom, ktorého podniky ponúkali zázemie pre podporu takýchto aktivít. Práve preto tu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia vyrástlo také množstvo pretekárov v motoristickom športe. A neboli to žiadne „padavky“. Napriek tomu, že všetci boli amatérski pretekári (sponzorská podpora bola ojedinelá), dokázali do Lučenca navoziť veľkú kopu vencov za umiestnenia na stupňoch víťazov. A majstrovských titulov, ktoré získali v hodnotení Majstrovstiev Slovenska či Československa. V motokárach aj medzinárodné. Dnes už, žiaľ, upadli do zabudnutia. Táto publikácia si kladie za úlohu poometať prach zo starých fotografií a priblížiť atmosféru toho obdobia.

Vojnový denník a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Väčšinou ich po sebe zanechávajú vysokopostavení príslušníci armády. O to unikátnejšie a vzácnejšie sú rozsiahle zápisky Samuela Činčuráka, vojaka rakúsko-uhorskej armády. Počas päťdesiatjedenmesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného slovenského človeka. V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody a ďalšie väčšie i menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch. Analyzuje sociálne, stavovské, triedne i náboženské rozdiely vypuklo sa prejavujúce v blahobytnom postavení generality, dôstojníctva a čiastočne aj poddôstojníctva na jednej strane, na strane druhej vykresľuje obraz ponižovaného mužstva, zajatcov a civilného obyvateľstva, ktorých údelom bola len všadeprítomná smrť a mátajúci moloch hladu. Realisticky to dokumentuje množstvo autorových otrasných svedectiev, až naturalistických obrázkov.

Jozef Mach prešiel počas krvavého konfliktu prvej svetovej vojny ruským aj talianskym bojiskom. Svoje zážitky si do denníkov značil v nemčine, oficiálnej reči v rakúsko-uhorskej armáde. Sám denníky v rokoch 1938 až 1942 prepísal do slovenčiny a potom čakali bezmála 80 rokov na svoje vydanie v knižnej podobe. Denník opisuje udalosti od atentátu na následníka trónu v Sarajeve, cez ruský a taliansky front až po návrat domov v decembri 1918. Dňa 2. augusta pri lese blízko obce Slobodia sme spustili silný oheň z guľometov, čo trvalo do poludnia. Útokom na tieto guľometné hniezda sme Rusov donútili k úteku. Utekali smerom k mestu Černovicz. Ako sme zistili, bola to skupina Rusov, ktorá mala za úlohu kryť útek hlavnej armády. Rusi v tomto boli majstri, boli vyzbrojení ich guľometmi na kolieskach a vedeli ich šikovne umiestniť na stromy, a tým nám zapríčinili veľké straty na ľuďoch. Aj tu sme museli skoro každý strom útokom vziať, lebo to bol lesnatý kraj. Tu sa mi stalo, že som večer zablúdil, nemohol som nájsť náš prápor, bol som unavený a uchýlil som sa k jednej sedliackej rodine, kde som spal. Ráno som našiel blízko náš IV. prápor, kde som dostal od veliteľa dutku.

Stredoveký Tekov, podobne ako predchádzajúci Novohrad, patrí k tým historickým stoliciam, ktoré doposiaľ nemali spracovaný prehľad stredovekého osídlenia v celom časovom rozsahu, a to nielen v slovenčine (hoci tu registrujeme aspoň pokus), ale ani v maďarčine. Cieľom práce bolo na základe primárnych prameňov a ich edícií zostaviť čo najdetailnejšiu sídliskovú mapu regiónu. Kniha opisuje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či jeho cestnú sieť. Hlavnou kapitolou je prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnej slovníkovej forme zhrnuté dejiny sídelných jednotiek, ktoré ležali na území Tekovskej stolice. Samostatné podkapitoly a heslá patria 3 kláštorom, ako aj hradom a hrádkom, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 15. Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 344 základných a ďalších 22 sporných lokalitách. Celkovo 15 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko, a 4 sídla mali dlhodobejší mestský charakter. Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a nižšej tekovskej šľachty v celkovom počte 85 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie. Kniha je koncipovaná predovšetkým ako faktografická databáza s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť informácií, a môže byť využiteľná nielen pre ďalšie skúmanie na lokálnej úrovni (napríklad monografie obcí), ale aj ako užitočný zdroj informácií pre syntézy s celoslovenským či dokonca celouhorským záberom, ktoré doposiaľ Tekovu vzhľadom na chýbajúcu prácu tohto typu venovali len veľmi málo pozornosti.