Post Bellum

Humor nie je len oddychovou zábavkou ani nevinným prostriedkom na vyvolanie smiechu. V novom čísle magazínu Príbehy 20. storočia sa naň pozeráme hlbšie – ako na formu spoločenskej reflexie, ako na obranný mechanizmus proti absurdnostiam politickej reality a ako na kľúč, ktorým odomykáme témy, o ktorých by sme inak mlčali. V autoritárskych režimoch aj v časoch krízy funguje humor ako forma kognitívnej vzbury. Pomáha nám čeliť nepríjemným pravdám a oslobodzovať sa od tlaku sociálnej konformity. Ukazuje nám, že ak sa dokážeme na niečom spoločne zasmiať, sme si dostatočne blízki na to, aby sme spolu dokázali žiť. V časopise nájdete: ?rozhovor s karikaturistom Martinom „Shootym“ Šútovcom o tom, prečo je dnešná politická realita absurdnejšia než akákoľvek satira, ?text komika Tomáša Hudáka o jedinečnej schopnosti humoru búrať tabu a vytvárať kolektívne porozumenie, ?pohľad na osobnosť Jara Filipa, ktorý dokázal aj tie najtrpkejšie pravdy o živote za železnou oponou pretaviť do oslobodzujúceho humoru, ?esej Pavla Houdeka o fenoméne mikroagresií a o tom, kde sa končí humor a kde sa začína cielene ubližujúci útok, ?štúdiu historika Ivana Kamenca o nadčasovej spoločenskej satire vo veršoch Janka Jesenského ?metodické listy pre školy – výborný nástroj, ako učiť o slobode, empatii a zodpovednosti cez konkrétne ľudské príbehy. Toto číslo ilustroval Matúš Maťátko.

V dnešní překotné době, kdy se svět kolem nás mění závratným tempem, je důležité občas se zastavit a zamyslet se nad tím, kde se nacházíme a co je skutečně podstatné. Kniha „Na čem dnes záleží“ nám k tomu dává jedinečnou příležitost. Autoři se v dialozích s inspirativními osobnostmi současného Česka zamýšlejí nad klíčovými otázkami dneška od technologických inovací až po společenské změny a čtenářům nabízejí svůj pohled na to, jaká budoucnost nás čeká a jak se na ni připravit. Kniha pomáhá lépe pochopit současné výzvy a zároveň je pobídkou k tomu, abychom se všichni aktivně zajímali o dění kolem sebe a snažili se ho svým drobným dílem ovlivnit k lepšímu. Kniha vychází se série 10 videorozhovorů: Autoři Tereza Svěráková a Filip Hrubý Moderátoři: Veronika Stehlíková a Jakub Železný Dvojice respondentů: Mikuláš Kroupa a Daniel Kroupa Petra Procházková a Josef Šlerka Adam Gebrian s Jan Školník Ondřej Šteffl a Dita Formánková Jana Matesová a Martin Vohánka Marek Adamczyk a Helena Třeštíková Dan Bárta a Marie Šabacká Jiří Ježek a Ruth Šormová Pavel Jungwirth a Alžběta Ressnerová Roksana Táborská a Miloš Říha Šípek

Často o sebe radi hovoríme, že sme pohostinný a vrúcny národ. Naša pohostinnosť a otvorenosť však veľmi rýchlo narazia na naše limity – ste nebodaj inej farby pleti, hovoríte iným jazykom a ešte ste sa nenaučili po slovensky, vyznávate iného Boha alebo jednoducho – vyzeráte inak? V tom prípade si pohostinnosť musíte zaslúžiť. Slovensko však už dávno nie je (a prakticky ani nikdy nebolo) len krajinou Sloveniek a Slovákov. Ukazuje nám to aj naša história. V Bratislave sa bežne zdravilo na ulici po nemecky, slovensky aj maďarsky, na Spiši existovali obce, kde bola nemčina primárnym jazykom, a ľudia emigrovali na Slovensko z Vietnamu, Kuby, Spojených štátov aj afrických krajín. Štvrté číslo časopisu Príbehy 20. storočia má preto názov Aj my sme tu doma. V časopise sme sa totiž pozreli nielen na to, ako vnímame cudzincov, ale aj národnostné či etnické menšiny medzi nami. Karpatských Nemcov, vietnamskú menšinu, utečencov z Ukrajiny, Rusínov, Poliakov, Maďarov či moslimov, ktorí tu tiež žijú s nami. V časopise nájdete: •rozhovor so sociologičkou Elenou G. Kriglerovou, ktorá opisuje, prečo v spoločnosti stále pretrváva xenofóbny jazyk a prečo sa debata o migrácii a cudzincoch často zužuje len do politických hesiel, ktoré majú väčšinou negatívny náboj, •historický exkurz do príbehov Karpatských Nemcov, ktorí vybudovali najkrajšie slovenské historické mestá a gotické pamiatky, •text historika Martina Poscha o cudzincoch v odboji a o tom, že na Slovenskom národnom povstaní mali podiel aj Američania, Briti či Francúzi, •pohľad reportérky Magdalény Rojo na to, ako spolupráca so spriatelenými socialistickými štátmi dotiahla do Československa početnú vietnamskú a kubánsku komunitu a aj osobný pohľad na svoje korene prostredníctvom ukážky z knihy Kvet Nguyen, •príbehy menšín na Slovensku, či už Zbigniewa Podleśného, ktorý zakladal na Považí Poľský klub alebo spomienky historika Ondreja Pössa na to, ako museli Karpatskí Nemci po vojne zapierať svoj pôvod, či rozprávanie Ľudovíta Kossára, ktorý dnes hovorí o dôležitosti pestovania maďarskej kultúry. Štvrté číslo štvrťročníka Príbehy 20. storočia ilustrovala Ivana Šáteková.

Traumu nemožno vtesnať do jedného príbehu, do jedného obdobia či do jedného prežitého utrpenia. Štvrté číslo magazínu Príbehy 20. storočia roku 2025 skúma traumu v širšom zmysle – nielen ako dôsledok násilia, útlaku, vojny či politických režimov, ale aj ako tichého sprievodcu životom. Vracajú sa k nám ozveny dávnych neprávostí a zároveň dolieha ťažoba krívd, ktoré sa nám dejú dnes. Zámerne prepájame históriu so súčasnosťou, pretože tak ako ľudské telo nesie stopy prežitej bolesti, aj spoločnosť nesie stopy svojich nedoliečených rán. Ak nerozumieme vlastnej traume, často sa jej bojíme viac, než by bolo potrebné. Naprieč všetkými textami tohto čísla sa tiahne jedna kľúčová téza: trauma nie je slabosťou, ale stopou po tom, čo sme museli zniesť. V časopise nájdete: ?rozhovor s Robinom Kvapilom, režisérom dokumentu Veľký vlastenecký výlet, o tom, či konfrontácia s realitou vojny dokáže zmeniť človeka žijúceho v konšpiráciách, ?text Vladimíra Šnídla o tom, ako algoritmy sociálnych sietí menia našich blízkych a prečo politici namiesto riešení ponúkajú zástupné kultúrne vojny, ?názor psychologičky Evy Klimovej o tom, prečo sa ľudia zranení traumou utiekajú k šarlatánom a prečo zázraky na počkanie pri liečbe duše neexistujú, ?text Gabriely Dudekovej Kováčovej a Agáty Šústovej Drelovej o histórii bezdomovectva a o tom, že delenie na tých, ktorí si pomoc „zaslúžia“ a „nezaslúžia“, má hlboké historické korene, ?štúdiu Petra Jašeka o tom, ako komunistický režim prostredníctvom Štátnej bezpečnosti prenasledoval kritikov a monitoroval spoločnosť aj v čase, keď sa už sám rúcal, ?príbehy pamätníčok a pamätníkov doplnené o metodický list, ktorý je kľúčom k modernému a pútavému vyučovaniu dejín. Toto číslo ilustrovala Ivana Šáteková.

Hudba vám dokáže spraviť radosť, rozosmutniť vás, nabudiť, no aj priniesť nádej. Ak žijete v časoch, keď je kultúra cenzurovaná a sloboda slova obmedzená, práve hudba môže elegantne obchádzať mnohé nariadenia. Metafory a skryté odkazy boli zbraňou boja proti totalitným režimom v celej našej histórii a napriek tvrdej normalizácii sa platne či kazety so slobodnou hudbou šírili naprieč rodinami a kamarátmi. Tretie číslo časopisu Príbehy 20. storočia má názov Hudba ako protest. Nie vždy išlo o priamy protest – ako hovorí v rozhovore s Marianom Jaslovským exminister kultúry a organizátor mnohých kultúrnych podujatí Agnes Snopko, na Slovensku nebola umelecká scéna až tak výrazne zameraná proti totalite, no rozkvitala napriek nej. K neoficiálnej kultúre a šedej zóne bola štátna moc zmierlivejšia ako k disentu v Česku. V časopise sa napokon venujeme aj aktuálnej situácii. Slovenský reper Tono S. v komentári píše o tom, že hudobníci nesmú byť ticho. „V šoubiznise sa pritom často javí, že byť bez názoru, zatvárať si pred nepohodlnými témami oči, byť apolitický alebo sa dokonca postaviť na ,temnú stranu‘ môže znamenať jednoduchšiu cestu k ,úspechu‘,“ tvrdí. Aj preto sa podľa neho treba vyjadrovať k dianiu v spoločnosti, politike a v kultúre, najmä v časoch, keď sa kultúra zvrchu delí na viac a menej „národnú“ či „tradičnú“. „Naše slová by mali spájať, nie šíriť nenávisť,“ dodáva. V časopise nájdete: ?rozhovor s Agnesom Snopkom o tom, v čom bol hudobný underground na Slovensku iný a či protestoval proti režimu, ?text Barbory Šťastnej o normalizácii hudobného priemyslu v časoch komunizmu, ?názor repera Tona S. o tom, prečo by umelci nemali byť ticho, ?príbeh Karla Kryla, ktorý bol nepohodlný pre komunistov aj pre chybujúcich demokratov a ktorý zažíval po zmene režimu sklamanie, ?recenziu na knihu čínskeho básnika Liaoa I-wua Pre jednu a sto piesní o nezlomnej vôli proti útlaku, ?príbeh koncertného majstra Juraja Alexandra, ktorý prežil koncentračný tábor

Tři příběhy, na něž se mělo zapomenout. Tři ženy, které je prožily a vyprávěly. Kdo a jak zachránil děti z Údolí smrti, místa zpustošeného na sklonku druhé světové války během bojů o Dukelský průsmyk? Co znamenalo být Němkou a vzdorovat Hitlerovi během nacistické okupace a co to znamenalo po válce? Kolik statečnosti a síly prokázaly ženy z rodiny českých vojáků a odbojářů v dobách nadvlády totalitních režimů? Seznamte se s osudy Květy Bartoňové, Eriky Bednářové a Zdeny Mašínové. ANDĚL U KLAVÍRU / Příběh paní Květy a zachráněných dětí z Údolí smrti HODOLANSKÉ PEKLO / Příběh paní Eriky a její matky Sofie, které byly proti Hitlerovi TŘI KRÁLOVNY / Příběh paní Zdeny – pocta statečným ženám a umění nevzdávat se

Dokáže zaplniť námestia, vyvolať eufóriu, no aj smútok a sklamanie, dokáže zjednotiť krajinu, no aj rozdeľovať na dva tábory. Šport má zásadný vplyv na našu spoločnosť. S popularitou a vplyvom športu však prichádza aj jeho odvrátená stránka. Slová, že šport by sa nemal s politikou spájať, sú často prázdnou frázou - politika totiž historicky vždy do športu aspoň čiastočne zasahovala a politici ho využívali vo svoj prospech. Debata o presakovaní politiky do športu je pritom aktuálna aj dnes. Týka sa toho, či by mali na olympiádach či majstrovstvách štartovať športovci krajiny, ktorá agresívne napadla susedný štát a kde je šport presiaknutý vojnovou propagandou. Alebo toho, či je upozornenie na utláčanie menšín povoleným protestom na športových podujatiach. Aj o týchto témach hovorí druhé číslo časopisu. Nájdete tu československé aj európske príbehy o tom, ako politika hrubo prenikla na štadióny aj tribúny, ako režimy zneužívali športovcov alebo ich napriek úspechom odtlačili na okraj spoločnosti, či polemiku o tom, kde je vlastne hranica športu a politiky.

V čase, keď niektorí politici vďačia za svoje úspechy klamstvám a nenávistným prejavom, v čase, keď sa relativizujú fakty a prekrúca história a keď sú časti spoločnosti či jednotlivci nálepkovaní ako zradcovia, je potrebné mať sa na pozore a starať sa o demokraciu. História 20. storočia nám ukazuje, že spoločnosti sa môžu rozpadnúť, demokracie padnúť a etika skolabovať, píše v knihe O tyranii. Dvadsať poučení z 20. storočia americký historik Timothy Snyder Názov témy nového štvrťročníka Príbehy 20. storočia je jasný – Strážcovia demokracie. Stráženie demokracie nie je len o upozorňovaní na to, akú hrozbu predstavujú totalitné režimy. Je to aj zosobnenie toho, že netreba strácať nádej a demokraciu, jej princípy a právny štát treba chrániť. V časopise nájdete aj tieto texty: Desať tipov od novinára Jakuba Fila, ako brániť demokraciu a nevzdávať sa a prečo nie je slobodná spoločnosť konečný stav. Rozhovor s českým historikom a slovakistom Michalom Stehlíkom, podľa ktorého oba naše národy inklinujú k silným vodcom, no Slováci sú odovzdanejší. Komentár Magdalény Vášáryovej o tom, ako sme nestratili len konsenzus o smerovaní nášho štátu a spoločnosti, ale aj zhodu na tom, čo niektoré slová znamenajú. Spomienku Milana Novotného na študentský protest zo 16. novembra 1989, kde študenti nemali anonymitu ako na masových protestoch o deň neskôr v Prahe. Príbehy odvážnych signatárov Charty 77 zo Slovenska, ktoré ukazujú, že bojovať proti totalitným režimom sa dá aj symbolmi. Ukážku z novej knihy historika Timothyho Gartona Asha Domoviny o búraní demokracie v súčasnom Maďarsku. Životné príbehy pamätníkov, ktorí sa nebáli vzoprieť zlu alebo sa zaujímali o demokraciu aj v čase, keď to bolo rizikové. Či už to bolo knieža Karel Schwarzenberg alebo Eva Karvašová, ktorá pomáhala partizánom a odmietla zradiť svoje ideály aj manžela. Štvrté číslo štvrťročníka Príbehy 20. storočia ilustrovala Ivana Šáteková.

Prejavy politických lídrov, kampaň, no aj obyčajná diskusia na sociálnych sieťach. Jazyk spoločnosti sa vyvíja, no pod vplyvom rôznych faktorov aj často hrubne. Slovo sa používa ako nabitá zbraň voči politickým oponentom, voči zraniteľným menšinám aj voči imaginárnemu nepriateľovi. Politická kampaň neprináša návrhy na riešenia našich najväčších problémov, ale koncentruje sa na to, kto je horší a kto koho viac urazí. Klamstvá sa šíria jednoduchšie a ľudia ich prijímajú bez toho, aby sa nad nimi vôbec zamysleli. Nové číslo štvrťročníka Príbehy 20. storočia sa preto venuje téme Slovo ako zbraň. Pozeráme sa nielen na to, ako sa manipuluje so slovníkom a ako sa zvulgarizovala verejná debata, ale aj na to, kde sú korene týchto problémov a ako už neraz slovo dokázalo zabíjať. V časopise nájdete aj tieto texty: - Text lektora kritického myslenia Jána Markoša o nečakaných vlastnostiach slov a o tom, že mnohé slovenské slová používame, no vôbec ich nepoznáme. - Rozhovor s psychiatrom Péterom Hunčíkom o vulgárnej politickej rétorike a o tom, že Slovensko ešte na štátnikov nedospelo. - Komentár Sama Marca o tom, prečo sa najjednoduchšie slovne útočí na najslabšie a najmenej početné skupiny obyvateľstva a ako sa hrubosť prelieva do fyzickej reality. - Osobnú skúsenosť lektorky tanca Aron Tesfaye, ktorú síce prvýkrát rozplakal fyzický útok, no v skutočnosti ju dlhodobo zraňovali necitlivé narážky na to, že je iná ako ostatní. - Rozsiahly text historika Antona Hruboňa o tom, ako radikalizovanie jazyka vytváralo pôdu pre antisemitizmus a neskôr aj perzekúcie židovskej menšiny pred začiatkom druhej svetovej vojny. - Ukážku z knihy o najmladšej holandskej odbojárke aj recenziu na knihu, ktorá sa pozerá na nebezpečné literárne výtvory svetových diktátorov. - Príbehy pamätníkov, ktorí sa vzopreli slovným aj verbálnym útokom na menšiny, ktorí sa museli postaviť cenzúre alebo ktorí sledovali narastajúci nacionalizmus. Tretie číslo štvrťročníka Príbehy 20. storočia s témou Slovo ako zbraň ilustroval Matúš Maťátko. Šéfredaktor: Lukáš Onderčanin Autori textov: kolektív autorov Obálka a ilustrácie: Matúš Maťátko Grafické spracovanie: Viktória Bitterová

Stravovanie a gastronómia definujú nielen nás, ale aj celé štáty, regióny, náboženské a filozofické skupiny. Menia sa naše stravovacie návyky, uvedomujeme si spoločenskú zodpovednosť a tradíciu ozvláštňujeme aj novými technikami a surovinami. V najnovšom čísle štvrťročníka Príbehy 20. storočia sme sa pozreli na to, ako jedlo vytvára identitu rôznych skupín, ako nás charakterizuje a aký vplyv má na dejiny – tie veľké aj malé. Prinášame pohľady na to, ako sa jedlo ľahko môže stať nátlakovým nástrojom, ako dokáže meniť rozhodnutia aj ako vytvára okolo seba mýty. V časopise nájdete aj tieto texty: • Rozhovor s mladým šéfkuchárom Pavlom Sekerkom, ktorý pôsobil v parížskej michelinskej reštaurácii. • Odborný pohľad etnologičky Rastislavy Stoličnej na to, či sú bryndzové halušky naozaj našim tradičným národným jedlom. • Kritický komentár o tom, či sme skutočne pohostinný národ od publicistu Sama Marca či úvahu Zuzany Szatmáry o vzťahu k vareniu a úcte k tradíciám. • Texty o zodpovednom stravovaní, počiatkoch vegánskeho aktivizmu na Slovensku a dôležitosti využívania lokálnych surovín. • Popkultúrny pohľad na jedlo vo filmoch aj na divadelných doskách od Juraja Malíčka a Lenky Dzadíkovej. • Príbehy o tom, ako dokáže gastronómia meniť dejiny – či už v príbehoch pamätníkov, ktorých neľahký osud bol zviazaný aj s varením či jedlom alebo v ukážke z knihy reportéra Witolda Szablowského Ako nakŕmiť diktátora o tom, že aj dobré jedlo dokáže zachraňovať životy nevinných.

Od rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov uplynulo už 30 rokov. Kým časť spoločnosti hovorí o úspešnom príbehu dvoch národov, mnohí sa dnes kriticky pozerajú na to, ako vlastne naše spoločné dejiny vyzerali. Bolo Československo od začiatku odsúdené k rozpadu alebo by sme dnes boli úspešnejší spolu? V prvom čísle roku 2023, tridsať rokov po vzniku samostatného Slovenska a 105 rokov po vzniku Československa, sa zamýšľame nad tým, aký vlastne bol náš spoločný štát a najmä ako ho dejiny dvakrát rozdelili. Prvýkrát takmer násilnou formou, pod nátlakom, keď išlo skôr o rozhodnutie nacistického Nemecka, než politikov v Prahe či Bratislave. A druhýkrát, keď sa bez širšej spoločenskej diskusie rozhodlo, že Česku a Slovensku bude lepšie samostatne. V časopise nájdete aj tieto texty: • Ukážku z knihy Pavla Kosatíka Slovenské století o tom, ako pomlčková vojna rozhádala Československo. • Rozhovor s českým historikom Janom Rychlíkom, podľa ktorého aj na českej strane prevládala predstava, že spoločný štát je neudržateľný a treba ho rozdeliť. • Dve rozdielne spomienky dvoch štátnikov na rozdeľovanie republiky – bývalého českého premiéra a dlhoročného šéfa českého Senátu Petra Pitharta a prvého predsedu Slovenskej národnej rady Františka Mikloška. • Esej vydavateľa a disidenta Lászla Szigetiho nielen o tom, že Československo vnímali menšiny inými očami. • Príbehy pamätníkov, ktorí sa pri vzniku vojnového slovenského štátu ocitli v novej krajine alebo ktorí sa na rozpad Československa dodnes pozerajú s nostalgiou aj kritikou. Štvrťročník Príbehy 20. storočia s témou Československo: odsúdené na rozpad? ilustroval Matúš Maťátko. Šéfredaktor: Lukáš Onderčanin Autori textov: Obálka a ilustrácie: Matúš Maťátko Grafické spracovanie: Viktória Bitterová Doplňujúce informácie: Post Bellum vydáva už 6. ročník časopisu Príbehy 20. storočia.

Slovo filantropia môže pre mnohých pôsobiť veľmi ťažkopádne. Možno si predstavíme boháčov, ktorí cez svoje nadácie občas podporia nejaký dobročinný projekt alebo sa tak tvária. V skutočnosti je však filantropia neoddeliteľnou súčasťou zdravo fungujúcej spoločnosti. Investovať do dobra pritom nemusia len milionári, ale každý z nás – napríklad aj činmi. Na Slovensku sa filantropia stále spája s mnohými predsudkami. Ľudia s veľkými majetkami, ktorí prispievajú na dobročinné projekty, sú často vnímaní ako podozriví. Pozitívne prípady pritom máme aj v našej histórii. V poslednom čísle štvrťročníka Príbehy 20. storočia sa preto venujeme tomu, ako môžu dary, charita či nezištná pomoc spraviť z našej spoločnosti lepšie miesto na život. V časopise s podtitulom Ako spočítať dobro nájdete okrem iného: - Rozhovor s novým riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti Fedorom Blaščákom o tom, prečo je dôležité pomáhať, ako sa u nás budoval občiansky sektor a ako vlastne fungujú mimovládne organizácie. - Text historika Ľudovíta Hallona o Imrichovi Karvašovi, ktorý aj vďaka peniazom pomohol zmeniť slovenské dejiny. - Zamyslenie Lucie Paškovej o tom, prečo je dôležité darovať, ak na to máme a prečo je dobré o tom aj hovoriť. - Šesť príbehov slovenských osobností, ktoré dokázali pomáhať už na prelome storočí, ako boli Elena Maróthy-Šoltésová či Emil Stodola. - Komentár Fera Paulinyho, kde polemizuje o tom, v čom slovenská filantropia zaostáva za tou českou a či tu máme dostatok čestných podnikateľov, ktorí chcú meniť spoločnosť. - Príbehy pamätníkov, ktorým pomoc nebola cudzia – či už to bol Sir Nicholas Winton, ktorý pomáhal zachrániť československé židovské deti pred nacistami alebo Boris Strečanský, ktorý po revolúcii stál aj pri základoch slovenskej filantropie.

Je možné byť mostom medzi Východom a Západom, byť neutrálny alebo je naše prozápadné smerovanie pevne zakotvené? V najnovšom čísle štvrťročníka Príbehy 20. storočia sme sa pozreli na to, kde je v týchto turbulentných časoch miesto Slovenska vo svete. Aj prieskumy verejnej mienky totiž ukazujú, že tu prevláda veľmi váhavý pohľad na orientáciu Slovenska. Naše kultúrne aj historické väzby sa pritom neorientujú výhradne na východ – boj o samostatný štát sa odohral aj v Spojených štátoch a na Západe dnes pôsobí množstvo našich úspešných krajanov. Západ dnes nie sú len politické floskuly, ale najmä súbor hodnôt, ku ktorým by sa nemala žiada demokratická krajina mať problém prihlásiť. Byť súčasťou Západu neznamená slepo prikyvovať na všetko, čo naši spojenci spravia a nekriticky pristupovať k politike a jej predstaviteľom. Ako súčasť Západu máme priam povinnosť kriticky myslieť, upozorňovať na prešľapy a obraňovať demokraciu. Byť členom klubu takisto neznamená, že demokracia, právny štát či ľudské práva tu nemôžu byť ohrozené. Je však väčšia šanca, že v tejto geopolitickej bubline bude tento boj za práva víťazný. V štátoch, ktoré sa sami vyhradzujú voči Západu a prezentujú ho ako zhnitú civilizáciu, je boj za demokraciu, rovnosť a slobodu často už dopredu prehratý. V časopise s podtitulom Kam patrí Slovensko? nájdete okrem iného: •Rozhovor s diplomatom a sociológom Martinom Bútorom nielen o tom, ako musel vo Washingtone presviedčať, že Slovensko má ambície a vie sa dostať z medzinárodnej izolácie. • Spomienky diplomata a bývalého ministra medzinárodných vzťahov SR Pavla Demeša na začiatky slovenskej diplomacie. • Text historika Róberta Letza o tom, aké miesto mali americkí Slováci v boji za samosprávu Slovenska po 1. svetovej vojne. • Na fenomén geopolitiky, Západu a popkultúry sa v kultúrnej rubrike pozreli aj Alexandra Jurišová v recenzii kníh o svetových vlajkách a Juraj Malíček pri spomienke na vplyv západnej popkultúry počas socializmu. • O geopolitike, Únii a spojenectvách sú aj príbehy pamätníkov – či už to je bývalá ministerka zahraničných vecí USA a rodáčka z Česka Madeleine Albrightová, bývalý poslanec František Šebej alebo úspešná klaviristka Elena Letňanová, ktorá sa po úteku z totality presadila až za oceánom. • Umeleckú prílohu tentokrát tvorí text o slovenských koreňoch azda najznámejšieho popartového umelca sveta, Andyho Warhola.

U mnohých politikov dodnes existuje presvedčenie, že médiá, najmä tie verejnoprávne, by im mali slúžiť. A stať sa možno tak trochu aj ich nástrojom v politickej aréne. Soňa Gyarfášová: Médiá v službách totality. Ako si režim vytvoril vlastnú pravdu (str. 27) Haló, tu Bratislava, ozvalo sa pred 95 rokmi v rádioprijímačoch na území Slovenska. V ten rok sa začala písať história Slovenského rozhlasu na Slovensku. O tridsať rokov neskôr sa na obrazovky dostali prvé zábery Televízneho štúdia Bratislava. Verejnoprávne médiá na Slovensku teda v roku 2021 oslavovali významné výročie. Napriek desaťročiam ich existencie stále prebieha boj o ich podobu, nezávislosť a vplyv. Slovenská televízia a rozhlas aj dnes čelia spochybňovaniu ich existencie potrebujeme v čase slobodných médií a rozsiahleho mediálneho trhu verejnoprávne médiá? Prečo by malo vôbec existovať médium v područí štátu? Túto polemiku je dôležité viesť, no je takisto dôležité uvedomiť si, akú úlohu by verejnoprávne médiá mali mať. Súkromné médiá samozrejme môžu zodpovedne plniť úlohu strážcov demokracie, efektívne vedia kontrolovať politikov, informovať aj vzdelávať, no často je ich motiváciou zisk. A tak mnohé dôležité alebo menej zaujímavé informácie jednoducho vynechávajú. Nie vždy je sledovanosť či čítanosť zárukou kvality. Tu by mali ich prácu suplovať verejnoprávne médiá pre čitateľov z národnostných menšín, pre ľudí s hlbším záujmom o spoločenské problémy, pre milovníkov úzkoprofilovej kultúry. V poslednom čísle štvrťročníka Príbehy 20. storočia za rok 2021 na to upozorňuje šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová aj mediálny expert Braňo Ondrášik. Obaja ukazujú len neďaleko, za naše hranice, kde sa verejnoprávne médiá stávajú hlásnou trúbou vládnych garnitúr. Bývalý šéf spravodajstva STV Ján Füle vie o podobnej skúsenosti hovoriť aj priamo zo svojej práce v 90. rokoch sa myšlienka slobodnej televízie rýchlo rozplynula s príchodom Vladimíra Mečiara, ktorý STV vnímal skôr ako vlastný mocenský nástroj. Televízia a rozhlas pritom bojovali za svoju slobodu po desaťročia, napríklad v roku 1968, keď Štefan Horský vysielal niekoľko dní na rozhlasové vlny reportáže o okupácii z ilegality. Nielen jeho životnú cestu v médiách nájdete v rubrike Príbehy. O tom, ako to vyzerá, keď médiá slúžia totalitnému režimu a ako si vytvárajú vlastnú pravdu, píše v štúdii reportérka Slovenského rozhlasu Soňa Gyarfášová. Dnes, v 21. storočí, musia verejnoprávne médiá čeliť novým fenoménom aj starým výzvam. Ani dnes nie sú imúnne voči politickým zásahom či už ide o priame nátlaky na televíziu a dosadzovanie politicky pohodlných ľudí alebo o verbálne útoky politikov na novinárov. Z druhej strany je tu tlak rýchlych správ a sociálnych médií, ktoré viac prajú jednoduchým a často skresleným až konšpiračným správam. Verejnoprávne médiá by mali stáť v čele boja proti dezinformáciám v časoch, v ktorých žijeme. Šéfredaktor: Lukáš Onderčanin

Štvrťročník Príbehy 20. storočia sa venuje témam z obdobia bývalých totalitných režimov a pridáva kontext súčasnej spoločnosti. Svojich čitateľov si nájde medzi tými, ktorí sa radi zahĺbia do náročnejších textov a vedia, že na to, aby sme mohli rozumieť súčasnosti, potrebujeme poznať našu minulosť. Časopis by nemal chýbať ani na stole pedagógov, ktorí vďaka nemu môžu obohatiť svoje vyučovacie hodiny. V každom čísle nájdete: profilový rozhovor s osobnosťou, ktorá predstaví hlavnú tému čísla; hlbšiu analýzu či úvahu o téme čísla; rubriku Názor, v ktorej hľadáme prepojenie medzi minulosťou a súčasnosťou; kultúrnu rubriku s pohľadmi na filmové, výtvarné, divadelné aj literárne diela; nami zdokumentované príbehy pamätníkov 20. storočia; metodické listy, ktoré je možné použiť počas vyučovania či workshopov pre mladých ľudí. Časopis má rozsah okolo 100 strán, texty dopĺňajú autorské ilustrácie Matúša Maťátka a môže sa stať nadčasovou súčasťou knižníc. Témy ročníka 2021: Politické procesy 20. storočia marec 2021 Konšpiračné teórie Women Power Verejnoprávne médiá

Niektorým ľuďom zničili kariéru, rodiny. Iných dokonca pripravili o život. Napriek tomu sa niektorí nimi neoprávnene oháňajú aj v súčasnosti. Prvé tohtoročné číslo štvrťročníka Príbehy 20. storočia sa venuje politickým procesom, ktoré menili našu spoločnosť. V časopise sa dočítate o výcviku sudcov na komunistické monsterprocesy. O väznení ľudí za nevinné vtipy alebo o tom, ako sa terčom sudcov bez paragrafov stali kňazi a ženské rády. Politické procesy na budovanie moci využíval vojnový Slovenský štát aj komunistickí politici, ktorých právo často napokon samých zomlelo. Reflektujeme tiež nový jav v súčasnej spoločnosti, kedy niektorí obvinení hovoria o sebe ako o obetiach politických procesov. Časopis dopĺňajú kultúrne recenzie a metodické listy pre učiteľov. Prečítajte si príbehy tých, ktorí týmto procesom vzdorovali, vytvárali ich alebo boli ich obeťami. V časopise nájdete okrem príbehov pamätníkov, rozhovory s osobnosťami, reportáže, komentáre, recenzie, štúdie, literárnu prílohu a mnoho ďalšieho. Keďže časopis slúži aj ako didaktická pomôcka pre učiteľov, jeho súčasťou sú aj metodické listy, ktoré nadväzujú na publikované príbehy v časopise. Darčekom čísla je pohľadnica.