Schola Philosophica

Kniha približuje históriu a dejinné stopy, ktoré formovali výraz otvorenej krajiny na pokraji Podunajskej nížiny v tesnej blízkosti Čiernej vody, Malého Dunaja a Trnavskej sprašovej tabule. Text netematizuje len geologické dejiny územia alebo historické míľniky, ktoré formovali jeho tvár, ale pokúša sa čitateľovi ukázať, že krajina je vizuálnym archívom, ktorý nám (pri správnom dívaní) sprístupňuje svoju minulosť (halštatské kniežiace mohyly, zabudnutý zaniknutý románsky kostol sv. Jakuba či zaniknuté stredoveké sídla, pôsobivú barokovú Kaplnku Navštívenia Panny Márie a iné drobné sakrálne stavby, povesťou opradenú starú lipu, premyslene a systematicky odvodňované nebezpečné močiare (Csádé), staré poľné i kráľovské cesty, pozoruhodnú úzkokoľajnú železničku, prevádzkovanú animálnym pohonom, staré aleje, lesy či stromoradia). Zároveň popri skúmaní Belových Vedomostí… a iných historických dokumentov či máp upriamuje pozornosť najmä na prítomný okamih, ktorý sa zhmotňuje v pocitoch vyvolaných pohľadom na krajinu.

Autor má obdivuhodne široký záber, dokáže spracovať a integrovať relevantné poznatky z oblasti empiricko-experimentálnej, komputačnej, či evolučnej estetiky.

Neusporiadanosť, nejasnosť, zmätok a deformácie sfér sociálneho života existujú tak v našej žitej prítomnosti, ako aj v súčasnom teoretickom uvažovaní o štáte, demokracii a občianskej spoločnosti. V myslení o problémoch demokratického usporiadania sa štát a občianska spoločnosť často nevhodne stavajú do protikladu a zanedbáva sa artikulácia sociálnych sfér.

V knihe skúma autor otázky, ktoré vyvoláva Levinasov pojem jest (il y a), a predkladá ich možné riešenie. Jest je výrazom pre čisté bytie, bytie bez subjektu. To, že Levinas pripísal jest negatívnu tonalitu, predurčilo celé jeho dielo. Róbert Karul vo svojej knihe práve toto pripísanie negatívneho spochybňuje. Róbert Karul absolvoval svoje doktorandské štúdium na Filozofickom ústave SAV v Bratislave, kde dnes aj pôsobí, a na Université Paris XII – Val-de-Marne. Zároveň prednáša estetiku na VŠVU a pôsobí v redakcii časopisu Ostium. Venuje sa premýšľaniu o tom, čo presahuje rovinu fenomenality, alebo o tom, čo by sme mohli nazvať výnimočnými fenoménmi. Tie sa rysujú vo filozofických koncepciách pod rôznymi menami a vyznačujú sa rôznymi aspektmi. U Plotina je to výraz „Jedno“, u Gastona Bachelarda je to „vertikálny čas“, u Emmanuela Levinasa „jest“, „jeden-za-druhého“, „Iné“ alebo u Michela Henryho „zakúšanie seba samého“.

Cestami Heideggerovho myslenia

Edmund Husserl sa pokúšal zrušiť zaužívaný spôsob videnia a rozvíriť stojaté vody myslenia, logiky či vedeckého bádania. Fenomenológia ako revolučný myšlienkový pohyb, ktorý sa spustil na prelome 19. a 20. storočia a živo reaguje na aktuálne filozofické problémy i dnes, je tým zaujímavejší, že ním Husserl nechcel opustiť pôdu filozofie, poprieť jej zmysel alebo ju zanechať v prospech čohokoľvek zdanlivo populárnejšieho. Naopak, chcel ju posilniť ako prísnu vedu, nebál sa rizík, ktoré so sebou nesie transcendentálna filozofia, nechcel sa vzdať hovorenia o podstatách, ideách, zmysle… o všetkých ťažiskových, no i rozochvených princípoch filozofovania.Fenomenologická metóda sa vpisuje do dvoch zvláštnych slov – epoché a redukcia. Pôsobia ako zmrazenie aktuálneho prúdu myslenia. Paradoxne povedané, vyvolávajú zabudnutie na všetko, čo sme doteraz považovali za samozrejmé, nespochybniteľné, dokonca overené vedeckými postupmi alebo v každodennom živote. Toto „otvorenie oči“ nie je jednoduchým rozjasnením, ktorým sa hneď všetko vyrieši. Až tu sa naplno začína.

Téme smrti a najmä smrti a umierania detí sa naša spoločnosť vo veľkej miere vyhýba. Nemožno však povedať, že sa smrť vyhýba našim deťom, ktoré často v dôsledku chorôb, úrazov a postihnutí prežívajú posledné chvíle života v znamení izolácie a tabu. Preto umierajúci, ale aj tí, ktorí s nimi trpia, narážajú na množstvo nezodpovedaných otázok: Vieme, čo umierajúce deti prežívajú? Do akej miery sú schopné pochopiť, čo je smrť? Ako zvládajú svoje umieranie? Môžeme im pomôcť? Ako zvláda umieranie dieťaťa rodina – súrodenci, rodičia, príbuzní? Ako táto skutočnosť postihuje širšie okolie? Kde hľadať pomoc a čo môžeme v jednotlivých fázach očakávať? Táto kniha je ojedinelou svojho druhu, pretože mapuje problematiku umierania a smrti detí z komplexného hľadiska. Podrobne sa venuje tomu, ako dieťa chápe pojem smrti a a akými ťažkosťami prechádza. Je tiež zdrojom informácií pre všetkých, ktorí s dieťaťom prežívajú jeho osud – opisuje pocity rodinných príslušníkov, priateľov, známych a spolužiakov. Pripravuje okolie na to, čo bude po smrti dieťaťa, ponúka užitočné rady, ako situáciu zvládnuť, i odkazy na sieť zariadení a inštitúcií, ktorých pomoc je možné využiť. Okrem teoretických informácií je zdrojom praktických rád, ktoré sú obohatené poznatkami z domácich i zahraničných výskumov. Zvláštnu hodnotu jej dodávajú autentické výpovede detí a ich rodín, ktoré touto smutnou udalosťou v živote prešli a ktoré sa vďaka ich otvorenosti môžu stať nenahraditeľným prameňom poznania i útechy.

Edmund Husserl sa pokúšal zrušiť zaužívaný spôsob videnia a rozvíriť stojaté vody myslenia, logiky či vedeckého bádania. Fenomenológia ako revolučný myšlienkový pohyb, ktorý sa spustil na prelome 19. a 20. storočia a živo reaguje na aktuálne filozofické problémy i dnes, je tým zaujímavejší, že ním Husserl nechcel opustiť pôdu filozofie, poprieť jej zmysel alebo ju zanechať v prospech čohokoľvek zdanlivo populárnejšieho. Naopak, chcel ju posilniť ako prísnu vedu, nebál sa rizík, ktoré so sebou nesie transcendentálna filozofia, nechcel sa vzdať hovorenia o podstatách, ideách, zmysle… o všetkých ťažiskových, no i rozochvených princípoch filozofovania.Fenomenologická metóda sa vpisuje do dvoch zvláštnych slov – epoché a redukcia. Pôsobia ako zmrazenie aktuálneho prúdu myslenia. Paradoxne povedané, vyvolávajú zabudnutie na všetko, čo sme doteraz považovali za samozrejmé, nespochybniteľné, dokonca overené vedeckými postupmi alebo v každodennom živote. Toto „otvorenie oči“ nie je jednoduchým rozjasnením, ktorým sa hneď všetko vyrieši. Až tu sa naplno začína.

Keď sa autori tejto publikácie začali pred niekoľkými rokmi pravidelne stretávať na seminári, kde čítali a analyzovali text Kripkeho prednášok Pomenovanie a nevyhnutnosť, netušili, že ich aktivity raz vyústia do textov v podobe kolektívnej monografie. Ako to už býva – a to je práve na takýchto seminároch najpríťažlivejšie – živé, chvíľami doslova vášnivé diskusie sa postupne ustaľovali do viac-menej jasných názorov. A takisto, ako to už býva, nešlo vždy o spoločne zastávané postoje. Napokon, dôkazom odlišných postojov sú aj texty jednotlivých kapitol, z ktorých vidieť, ako ich autori kriticky prijímajú, modifikujú či odmietajú názory alebo koncepcie, ktoré priamo alebo sprostredkovane ponúka Saul Kripke a ďalší filozofi.