Spoločnosť Kolomana Sokola

Publikácia predstavuje siedmy diel série, ktorej ambíciou je postupne spracovať kaštiele a kúrie na celom území Slovenska. V každej knihe nájde čitateľ nielen pamiatky zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, ale aj tie, ktoré do neho neboli zaradené. Predchádzajúce diely sa zaoberali Liptovskou, Oravskou, Spišskou, Turčianskou, Zvolenskou a Hontianskou stolicou. Kniha o Abovskej a Turnianskej stolici približuje 42 šľachtických sídiel, konkrétne 18 kaštieľov a 24 kúrií. Do zoznamu štátom chránených pamiatok sa dostalo 13 kaštieľov a osem kúrií. Autori rozdelili heslá podľa aktuálneho administratívneho členenia obcí. Kapitoly o jednotlivých rezidenciách, v závislosti od stavu poznania, obsahujú dlhšie alebo kratšie texty o ich majiteľoch, stavebno-historickom vývoji a pri časti objektov aj o priľahlých záhradách alebo parkoch. Všetky spomínané objekty sú v knihe aj fotograficky zdokumentované. Možno najhodnotnejší zaniknutý park spolu s kaštieľom sa pôvodne nachádzal v Haniske, ale v dôsledku poškodenia počas druhej svetovej vojny došlo k odstráneniu ruín rezidencie a rozparcelovaniu parku. Z hľadiska urbanizmu celej dediny možno za veľkú ujmu na kultúrnom dedičstve považovať Rozhanovce, kde pôvodne existovalo až deväť šľachtických sídiel, z ktorých sa do súčasnosti zachovali len tri. Spolu s nimi sa stratili aj pôvodné záhradné úpravy okolia, ktoré na seba nadväzovali. Za asi najznámejšie bývalé šľachtické rezidencie možno v danom regióne považovať tie, ktoré sa dnes nachádzajú v mestských častiach Košíc. V Krásnej stojí kaštieľ, ktorý vznikol už v 16. storočí. V prvej tretine 17. storočia v ňom nechal krajinský sudca barón Melichar (II.) Alaghy zriadiť kaplnku s jedinečnou rastlinnou štukovou polychrómovanou výzdobou so zlátením. Do súčasnej podoby objekt dali prestavať niekedy v poslednej tretine 18. storočia barón Jozef Meskó a jeho manželka grófka Rebeka Andrássyová, vďaka čomu sa v rámci regiónu vytvorila vysoko štýlovo vyspelá ranoklasicistická úprava. V Šaci si nechal postaviť penzionovaný cisársko-kráľovský plukovník Andrej (III.) Semsey v rámci regiónu, ale aj Uhorska netypický neskorobarokový kaštieľ s ústredným eliptickým pavilónom. Navyše strop pavilónu obohatila freska od Erazma Schrötta s námetom Marca Antonia a Kleopatry, resp. bitky Marca Antonia v Egypte.

Publikácia predstavuje piaty diel série, ktorej ambíciou je postupne spracovať kaštiele a kúrie na celom území Slovenska. V každej knihe nájde čitateľ nielen pamiatky zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, ale aj tie, ktoré do neho neboli zaevidované. Predchádzajúce diely boli venované Liptovskej, Oravskej, Turčianskej a Zvolenskej stolici. V knihe venovanej Spišskej stolici bolo spracovaných 82 šľachtických sídiel, z toho 29 kaštieľov a 53 kúrií. V zozname štátom chránených pamiatok sa nachádza 21 kaštieľov a 18 kúrií. Heslá autori rozdelili podľa súčasného administratívneho členenia obcí. Kapitoly o jednotlivých rezidenciách, v závislosti od stavu poznania, obsahujú dlhšie alebo kratšie texty o ich majiteľoch, stavebno-historickom vývoji a pri časti objektov aj o priľahlých záhradách alebo parkoch. Pri celkovom pohľade na stav zachovania a okolitého urbanizmu sa ukázalo, že najhoršie dopadli Hôrka a Slovenská Ves, kde došlo k najväčšiemu úbytku objektov a znehodnoteniu urbanizmu v dôsledku novej výstavby a nezáujmu o chátrajúce objekty. Pozoruhodne sa dosiaľ udržala pomerne málo narušená urbanistická štruktúra Čenčíc, ktoré dnes tvoria miestnu časť Jánoviec. V poslednej dobe ožili turistickým ruchom aj z pohľadu laickej verejnosti pozabudnuté kaštiele v Bijacovciach a miestnej časti Žehry, Hodkovciach.

Terézia Kvapilová (1932) vo svojich štyroch knihách vyrozprávala príbehy ľudí, ktorí v dedine Závod na Záhorí žili a žijú, spolkov, úsilí a činností, ktoré v ňom zažiarili a mnohé i pohasli. V piatej knihe Hraničná čiara života sa dostávajú k slovu aj autorkine osobné spomienky a zážitky. Kniha vďaka bohatému listovému materiálu i spisovateľkinej ochote zachádzať do osobných detailov odzrkadľuje každodenný život zaľúbených ľudí, ktorí si v neľahkých podmienkach povojnových desaťročí na Slovensku zakladali rodiny. Cez rodinné a pracovné histórie či intímne rozpomínania sa čitateľ rovnými nohami ocitá v dilemách, ktoré vtedajšia pracujúca inteligencia chtiac-nechtiac riešila. Pociťuje úzkostné zovretie, radostný elán i selektívne (ne)vedomie, ktoré sa často na nerozoznanie zaklinili jedno do druhého a životu dodávali jeho obsah, náboj, esprit iste, aj ideologickú patinu...

Vidiecke šľachtické sídla v Zvolenskej stolici sú štvrtým dielom série venovanej kaštieľom a kúriám na území bývalých uhorských stolíc. Autorom historickej časti textov je Tomáš Janura a architektonicko-historické údaje spracovali Ľubica Fillová a Michal Šimkovic. Do knihy s celkovým rozsahom 134 strán bolo zahrnutých šestnásť stojacich a štyri zaniknuté kaštiele a kúrie na území kedysi samostatných dedín Dolná Mičiná, Dúbravica, Hájniky, Horná Mičiná, Horný Rakytovec, Hronsek, Iliaš, Kráľová, Ostrá Lúka, Radvaň, Veľká Lúka, Vlkanová, Zolná a Zvolenská Slatina. V uvedených lokalitách vlastnili sídla hlavne predstavitelia rodov Battik, Benický, Bezegh, Bohuš, Dúbravický, Eszterházy, Géczy, Gerhardt, Gyurky, Kéry, Ostrolúcky, Radvanský, Soós, Széchy, Tihanyi a Zolnay. Čitateľ v publikácii nájde zaujímavé životné osudy spojené s konkrétnymi miestami.

Milan Ormandík, absolvent tzv. Kostkovej školy, tvorí v oblasti komornej a monumentálnej plastiky. Od skončenia vysokoškolského štúdia žije a pôsobí v Kremnici. Milan Ormandík je figuralista, v ktorého plastikách sa striedajú biblické a mytologické témy s literárnymi impulzmi a osobné zážitky i predstavy zase s údelom človeka odsúdeného na slobodu. Kniha je prierezom doterajšej tvorby, vo výbere predstaví najvýznamnejšie diela od školských realizácií po súčasné diela - plastiky, realizované najmä v bronze a epoxide, dopĺňa kolekcia sochárskych kresieb. Publikáciu vydala Spoločnosť Kolomana Sokola pri príležitosti tvorcovo jubilea a usporiadania výstavy v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.

Knihu Závodské krížne cesty možno priradiť k dielam literatúry faktu, ktoré prispievajú k prehlbovaniu a všeobecnému upevňovaniu nášho dejinného povedomia o sebe samých. Prispieva k odstraňovaniu predsudkov, ktoré v nás ostávajú ako neblahé dedičstvo každej ideológie aj tej súčasnej. Hlavná os rozprávania zachytáva zmeny po roku 1945, potom 1948, a ku koncu knihy kontrapunkticky aj po prelomovom roku 1989, kedy isté procesy, napríklad v roľníctve a poľnohospodárstve, vyvrcholili ich nepremysleným zavrhnutím a popretím. Podľa autorkinho názoru bol tento prístup motivovaný skôr politicky, než profesionálne, bez ohľadu na (poľno)hospodárske i ľudské aspekty celého problému. Jej rozprávanie sa však sústreďuje najmä na štyridsiate a päťdesiate roky 20. storočia (kolektivizácia, prevádzačstvo ľudí, výmena peňazí a pod.), pričom príbeh päťdesiatych rokov so sebou prináša atmosféru nepokoja; obec Závod na Záhorí autorka vykresľuje ako dedinu pod policajným dohľadom a vysvetľuje, čomu za to vďačila...