Svetové združenie bývalých politických väzňov

Obsiahlu literárnu monografiu, pod názvom Osud skrytý v kufríku, uviedol jej zostavovateľ spisovateľ Štefan Lazorišák, ktorý Francistyho poznal osobne. Jedná sa o dosiaľ nepublikované texty objavené v jednom z archívov košickej správy ŠtB po Novembrovom prevrate 1989 Francisty sa totiž pokúšal niektoré texty kritizujúce pomery v socialistickom Československu na počiatku 80.rokov vrcholiacej normalizácie, vyniesť ilegálne na Západ. Francistyho ilegálny pokus, preniesť disidentské texty na Západ, bol odhalený agentmi tajnej polície v Košiciach a všetky rukopisy skonfiškované. Našťastie však nie navždycky.

Kniha vyšla s veľkým oneskorením, býv. minister kultúry Dušan Slobodník povolil jej vydanie len pod podmienkou, že nebude v predaji ale len pre členov SANO a KPVS. Týmto ju možno považovať za prvý ponovembrový slovenský samizdat. „Spomienky“ politického väzňa na Leopoldov 1985-1990 boli pre mnohých aktérov novembra 1989, ktorí sa práve vtedy „zamatovo“ pretransformovali na demokratov nežiaduce. Žeravá téma vyvolávala duchov aj tam, kde by to nikto nečakal – v kruhoch disentu. Ľavičiarov i pravičiarov spájalo spoločné puto boja o moc a neželané spomienky akéhosi mukla mohli mnohé nároky na túto moc spochybniť. Pokiaľ bude na svete záujem o moc, bude vždy aj záujem o dobre utajených väzňov svedomia... Autor paradoxne prežil vzburu v Leopoldovskej väznici a dostal sa na slobodu až v apríli 1990 kedy naši politici vyhlasovali, že politickí väzni už v Československu nie sú. Nedožil sa ani dôchodku. Marián Dudinský bol na základe vykonštruovaných a ŠtB zmanipulovaných dôkazov obvinený z najťažšieho zločinu aký sa vyskytuje v mierových časoch -zločinu vyzvedačstva! Bol obvinený zo špionáže v prospech USA, pretože si v 80. roku 20. storočia dovolil navštíviť "zastupiteľský úrad kapitalistického štátu" a tamojšiemu vicekonzulovi si dovolil odovzdať "tendenčne" upravený materiál pre Slobodnú Európu.

Svedectvo Jozefa Tekleyho, násilne odvlečeného orgánmi NKVD v roku 1945 a väzneného sa až do roku 1953. 4. apríla 1945 sa blížil k Bratislave front. S tromi kamarátmi zo Spiša ho zadržali pracovníci NKVD. Preto, že nevedel bol odsúdený Vojenským tribunálom štvrtého Ukrajinského frontu. Rozsudok znel : 10 rokov ITL (nápravno-pracovných táborov v ZSSR ).Od začiatku procesu t j. od 1.5.1945 až do prepustenia 12.12.1953, prešlo 8 rokov, 7 mesiacov a 12 dní. Počas týchto dní prežíval len ťažko opísateľné novodobé galeje. Celkom bol nezvestný 3232 dní !Prežiť, čo i len jeden deň v tomto pekle si vyžadovalo nepredstaviteľnú vôľu, silu a vieru v budúcnosť.

Anton Halko prežil 17, 5 roka v pekle komunistických väzníc a zomrel ako 58 ročný. Ani v 50 rokoch nebol nikto tak dlho väznený. Paradoxne ho z USA kde sa chcel vždy dostať deportovali a dostal zákaz vstupu, kvôli tomu, že pracoval bez povolenia. Opisuje pomery v najhoršej komunistickej väznici v Leopoldove v čase normalizácie.