Združenie inteligencie Rusínov Slovenska

Zameraním projektu/vydania publikácie je pripomenutie si obdobia rozvoja Podkarpatskej Rusi v období r. 1919-1939, kedy táto krajina bola súčasťou Československej republiky. Kniha obsahuje 37 kapitol, venovaných histórii a rozvoju jednotlivých miest a mestečiek krajiny, od Užhorodu až po Jasiňu, popisuje život a kultúrne tradície pôvodných obyvateľov Podkarpatska Rusínov a ďalších národností, žijúcich v kraji. Pozornosť je tiež zameraná na osobnosti kultúrneho a spoločenského života, ktoré v danej lokalite žili alebo pôsobili. Pri zostavovaní jednotlivých článkov sa autor opieral o archívne materiály z Kancelárie prezidenta a MZV v Prahe a spomienky pamätníkov, medzi nimi posledného guvernér a Podkar- patskej Rusi Parkányiho. Boli taktiež využité dobové tlačové materiály. Súčasťou knihy je približne 500 fotografií a rôznych písomností, vzťahujúcich sa k Podkarpatskej Rusi a jej histórii. Cieľom vydania publikácie je tiež poukázať na úspešný rozvoj, ktorý Podkarpatská Rus zaznamenala v podmienkach demokratickej Československej republiky v oblastiach školstva, vzdelanosti, zdravotníctva, výstavby infraštruktúry, architektúry, športu a pod. Je potrebné zdôrazniť, že za týmito výsledkami stála významná práca českých a v určitej miere i slovenských odborníkov, ktorí v kraji pôsobili v medzivojnovom období a otvorili kraj novým duchovným prúdom. Na druhej strane, kultúrne tradície a umenie Rusínov, Ukrajincov, Židov alebo Maďarov, ako aj prírodné krásy Podkarpatska, sa stali významným zdrojom inšpirácie pre českých a (opäť v menšej miere) slovenských umelcov, spisovateľov, maliarov alebo napr. i fotografov. O tom všetkom pojednáva kniha autora.

Druhý diel knihy "Československý svet v Karpatoch" je venovaný dejinám všedného dňa na Podkarpatskej Rusi v období, kedy Podkarpatsko bolo súčasťou ČSR. Nadväzuje na čitateľsky úspešný prvý diel "Československého sveta v Karpatoch", ktorý obsahuje historicko-spoločenské portréty podkarpatských miest od Užhorodu po Jasiňu s hlavným zameraním na obdobie 1919-1939. V úvodnej časti sledujeme životné osudy vo svojej dobe známych rusínskych a slovenských osobností, pôsobiacich v krajine (V. Ščerecký, K. Prokop, J. Trochta, M. Lichard). Ďalšie kapitoly popisujú tradičnú židovskú svadbu a vzdelávacie aktivity užhorodského magistrátu vo vzťahu k tamojšej rómskej menšine. Kniha ďalej pripomína, že čs. obdobie prinieslo nielen modernizáciu a zvýšenie výroby podhorjanského pivovaru a mukačevskej tabakovej fabriky, ale aj nemalý rozvoj pošty a telegrafu, obchodnej siete firmy Baťa a Legiodružstva. Významne tiež prispelo k rozvoju sokolského hnutia, športu a turistiky v krajine aj k posilneniu čs.-rumunskej vzájomnosti a spolupráce. Záver knihy prináša spomienky autora na vandrovku Podkarpatskej v r. 1977. Súčasťou knihy je bohatá príloha fotografií a vyobrazení, písomností a dobových artefaktov. Autor Vladimír Kuštek (1956) sa dlhodobo venuje moderným dejinám Podkarpatskej Rusi. Predtým pôsobil v zahraničnej službe SR.

Monografia sumarizčného charakteru Malé dejiny Rusínov predstavuje súhrnnú prácu o histórii Rusínov v celom priereze dejín tohto malého stredoeurópskeho národa. Karpatskí Rusíni patria geopoliticky aj zemepisne do strednej Európy, do jej najvýchodnejšej časti, ktorá sa už dotýka pomyselnej historicko-civilizačnej čiary rozdeľujúcej svet na západný - svet latinskej kultúry a východný - ortodoxný, svet byzantskej kultúry. Politické dejiny Rusínov sú úzko spojené s dejinami štátnych útvarov, ktorých súčasťou bolo nimi obývané územie, s Uhorským kráľovstvom, Sedmohradským kniežatstvom, s habsburskou monarchiou, Maďarskou republikou, Československou republikou, Maďarským kráľovstvom, Sovietskym zväzom a Ukrajinou. Karpatskí Rusíni prežívali spolu so všetkými národmi tohto regiónu zložité, búrlivé a často protirečivé dejiny. Vlastné politické dejiny Rusínov začínajú v dobe rusínskeho národného obrodenia v 19. storočí. Dejinami karpatských Rusínov sa zaoberala nielen rusínska historiografi a, ale tiež maďarská, rakúska, ruská, česká, slovenská, sovietska a ukrajinská. Úvahy maďarských, rakúskych, českých a slovenských historikov o tom, že Rusíni sú súčasťou stredoeurópskych dejín sú logické. Na druhej strane dnešná beletrizovaná, nadmieru spolitizovaná a nacionalistická ukrajinská historiografia neuznáva Rusínov ani ako svojbytný národ, ani samostatnosť ich dejín...

Dejiny Podkarpatskej Rusi patria k tým témam slovenskej historiografie, ktoré neboli dlho spracovávané a slovenskí historici sa k nim „dostali“ až v 90. rokoch minulého storočia. Odvtedy sa uskutočnili viaceré vedecké konferencie na túto tému, vyšli monografie a zborníky, ktoré predstavujú dejiny Podkarpatskej Rusi ako súčasti medzivojnového Československa. Napriek tomu sa hospodárskym dejinám tohto územia venovala len okrajová pozornosť. Dominovali politické dejiny, dejiny školstva, cirkevné dejiny a pod., ale komplexný obraz doplnený o uvedenú hospodársku problematiku absentoval, resp. bol nedostatočný. Túto medzeru v poznaní dejín Podkarpatskej Rusi vyplnil svojou prácou slovenský historik Juraj Žadanský, ktorý sa dlhodobo venuje problematike hospodárskeho a sociálneho vývoja najvýchodnejšej časti medzivojnovej ČSR. Témy rozvoja priemyslu, domáckej výroby, trhových vzťahov, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva a s tým súvisiaceho vývinu sociálnych vzťahov zasadzuje do kontextu snáh vytvárania jednotného československého trhového hospodárstva na Podkarpatskej Rusi. Práve tematiky podkarpatsko-ruského poľnohospodárstva a sociálneho vývoja, vrátane kolektívnych protestov v podobe štrajkov, autor v monografii precízne spracoval v detailoch doposiaľ nepublikovaných žiadnym bádateľom. Je potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od spoločností totalitného charakteru, je v demokratických krajinách štrajk legitímnou a častou formou ekonomického a politického nátlaku. Bolo už mnohokrát deklarované, že Československo bolo v dobe medzi dvoma svetovými vojnami ostrovom demokracie a slobody v okolitom mori diktatúr v strednej Európe. Monografia je cenným príspevkom k dejinám Podkarpatskej Rusi v rámci Československa.

Druhý diel knihy "Československý svet v Karpatoch" je venovaný dejinám všedného dňa na Podkarpatskej Rusi v období, kedy Podkarpatsko bolo súčasťou ČSR. Nadväzuje na čitateľsky úspešný prvý diel "Československého sveta v Karpatoch", ktorý obsahuje historicko-spoločenské portréty podkarpatských miest od Užhorodu po Jasiňu s hlavným zameraním na obdobie 1919-1939. V úvodnej časti sledujeme životné osudy vo svojej dobe známych rusínskych a slovenských osobností, pôsobiacich v krajine (V. Ščerecký, K. Prokop, J. Trochta, M. Lichard). Ďalšie kapitoly popisujú tradičnú židovskú svadbu a vzdelávacie aktivity užhorodského magistrátu vo vzťahu k tamojšej rómskej menšine. Kniha ďalej pripomína, že čs. obdobie prinieslo nielen modernizáciu a zvýšenie výroby podhorjanského pivovaru a mukačevskej tabakovej fabriky, ale aj nemalý rozvoj pošty a telegrafu, obchodnej siete firmy Baťa a Legiodružstva. Významne tiež prispelo k rozvoju sokolského hnutia, športu a turistiky v krajine aj k posilneniu čs.-rumunskej vzájomnosti a spolupráce. Záver knihy prináša spomienky autora na vandrovku Podkarpatskej v r. 1977. Súčasťou knihy je bohatá príloha fotografií a vyobrazení, písomností a dobových artefaktov. Autor Vladimír Kuštek (1956) sa dlhodobo venuje moderným dejinám Podkarpatskej Rusi. Predtým pôsobil v zahraničnej službe SR.

Československé období v letech 1919 - 1939 zanechalo nepřehlédnutelnou stopu na Podkarpatské Rusi, dnešní Zakarpatské Ukrajině. Předválečné dvacetiletí přineslo pro Rusíny národní obrození nejen ve smyslu politickém, ale i v oblastech vzdělanosti a kultury. Ústava ČSR zaručovala možnosti rozvoje národního života a zachování vlastní identity i příslušníkům jiných národností, žijících v zemi. Významným faktorem při obnově Podkarpatska byla vyspělost západních častí republiky v hospodářské a vzdělanostní oblasti a v neposlední řadě účast českých a slovenských odborníků na rozvoji země. Bez vysoké úrovně českého průmyslu a vědy by se těžko mohly zabezpečit dodávky na Podkarpatskou Rus pro potřeby dopravy, zemědělské mechanizace nebo i rozhlasového vysílání. Podávají o tom svědectví kapitoly 3. dílu Československého světa v Karpatech (ČSSK 3) o rozvoji zemědělství, automobilizmu, o hasičích, o českých a slovenských podnikatelích v Užhorodě a v Chustu, o vysílání čs. rozhlasu pro Podkarpatskou Rus. V průběhu předválečného období je v zemi zaznamenán rozvoj i v oblastech společenského života a kultury. Pojednávají o tom také kapitoly ČSSK 3 (Činnost okrašlovacích spolků, Astronomická společnost v Užhorodě, Kina na Podkarpatské Rusi, Město Užhorod v české literatuře, Podkarpatsko očima slovenských spisovatelů, Tělovýchova a sport, Hvězdy nad Poloninami, Vojenský život v Užhorodě a další). Svědectví a vzpomínky nám připomínají Podkarpatskou Rus - sousední zemi, s kterou jsme žili ve společném státě a která je součástí společného kulturního a historického dědictví. Kniha je v českom, slovenskom a rusínskom jazyku.

Kniha Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939) sa pokúša načrtnúť zložitosti procesu hľadania slovenského a rusínskeho etnického priestoru v období medzi dvoma vojnami. Ide o náročnú úlohu, komplikovanú aj tým, že v uvedenom období – a rovnako aj neskôr – sa obyvateľstvo označované ako Rusíni, Rusnáci, Malorusi, Karpatorusi začalo samo ešte len vysporadúvať so základnou otázkou každého národa či každej etnickej skupiny. Touto otázkou bola otázka etnickej príslušnosti. V ich prípade s otázkou, či uvedení obyvatelia sú Rusíni – teda, či sú osobitným, samostatným národom, alebo či sú súčasťou ukrajinského (maloruského) národa. Stanoviť hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi/Ukrajincami sa pokúšali nielen politici, ale predovšetkým bádatelia – jazykovedci, etnografi, historici. Napísali o tom obsiahle práce a my s odstupom času môžeme konštatovať, že i napriek odchýlkam, ktoré sa objavovali medzi rôznymi bádateľmi, bola táto úloha pomerne úspešne riešená, aspoň čo sa týkalo ich historicko-jazykových či historicko-etnografických analýz. Zložitejšie to bolo s uvádzaním získaných poznatkov do vtedajšej reality – politickej, a teda aj mocenskej, ale aj do reality každodenného života jednotlivých ľudí žijúcich na severovýchodnom Slovensku v prvej polovici 20. storočia, do reality, ktorá sa líšila od skutočnosti predchádzajúcich desaťročí a storočí, ktoré bádatelia skúmali a analyzovali. Ich pomerne jednoznačné výsledky etnografického, jazykového i konfesionálneho rozmeru skomplikovalo aktuálne národné povedomie obyvateľstva jednotlivých dedín a celých oblastí severovýchodného Slovenska, neraz a rozchádzajúce so zistenými a vo vedeckej práci sformulovanými názormi. Práca Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939) vznikla na základe viacročného bádania v domácich, ako aj zahraničných archívoch – v Prahe, v Bonne, vo Viedni. Boli v nej využité archívne materiály z archívu a depozitárov Národného múzea v Prahe. Ku mnohým z nich autorovi otvorili cestu a upozornili na ne Mgr. Petr Skála i PhDr. Stanislav Slavík. Veľa informácií poskytli archívne materiály z archívu Ministerstva zahraničných věcí České republiky, z archívu School of Slavonic and East European Studies Londýnskej univerzity, ktoré poskytol autorovi knihy Dr. Patrik Dubovský. V nemalej miere prácu obohatil pramenný materiál z archívov v Bonne, vo Viedni i v Užhorode. Všetkým menovaným i nemenovaným kolegom a priateľom v zahraničí, a osobitne univ. profesorovi Dr. Manfredovi Alexandrovi z Univerzity v Kolíne nad Rýnom patrí úprimné poďakovanie za pomoc pri hľadaní a získavaní potrebných informačných zdrojov. Druhé vydanie knihy však nie je len púhym zopakovaním prvého vydania. Kniha je doplnená o nové poznatky, nové súvislosti, aby čitateľ mohol preniknúť hlbšie do podstaty slovensko-rusínskych/ukrajinských vzťahov v 20. a 30. rokoch 20. storočia a sprostredkovane i do súčasného dvadsaťročného obdobia 21. storočia. V tejto súvislosti chcem poďakovať ďalším ľuďom, ktorí mi pri výskume i písaní nezištne pomohli – PhDr. Davidovi Hubenému, PhD., z Národného archívu v Prahe, PhDr. Stanislavovi Konečnému, CSc., emeritnému pracovníkovi Spoločenskovedného ústavu CSPV SAV v Košiciach, doc. Ihorovi Lichtejovi z Užhorodskej národnej univerzity v Užhorode, Csille Fedinec, PhD., z Centra spoločenských vied Výskumnej siete Loránda Eötvösa v Budapešti, Dr. h. c. prof. Dr. Paulovi Robertovi Magoscimu z Torontskej univerzity v Kanade, PhDr. Richardovi Pavlovičovi, PhD., riaditeľovi Štátneho archívu v Košiciach, ale aj celému radu archivárov i kolegov zo Slovenska i zahraničia, s ktorými som mohol konzultovať národnostnú problematiku medzivojnového Československa.