Peter Švorc

Kniha Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939) sa pokúša načrtnúť zložitosti procesu hľadania slovenského a rusínskeho etnického priestoru v období medzi dvoma vojnami. Ide o náročnú úlohu, komplikovanú aj tým, že v uvedenom období – a rovnako aj neskôr – sa obyvateľstvo označované ako Rusíni, Rusnáci, Malorusi, Karpatorusi začalo samo ešte len vysporadúvať so základnou otázkou každého národa či každej etnickej skupiny. Touto otázkou bola otázka etnickej príslušnosti. V ich prípade s otázkou, či uvedení obyvatelia sú Rusíni – teda, či sú osobitným, samostatným národom, alebo či sú súčasťou ukrajinského (maloruského) národa. Stanoviť hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi/Ukrajincami sa pokúšali nielen politici, ale predovšetkým bádatelia – jazykovedci, etnografi, historici. Napísali o tom obsiahle práce a my s odstupom času môžeme konštatovať, že i napriek odchýlkam, ktoré sa objavovali medzi rôznymi bádateľmi, bola táto úloha pomerne úspešne riešená, aspoň čo sa týkalo ich historicko-jazykových či historicko-etnografických analýz. Zložitejšie to bolo s uvádzaním získaných poznatkov do vtedajšej reality – politickej, a teda aj mocenskej, ale aj do reality každodenného života jednotlivých ľudí žijúcich na severovýchodnom Slovensku v prvej polovici 20. storočia, do reality, ktorá sa líšila od skutočnosti predchádzajúcich desaťročí a storočí, ktoré bádatelia skúmali a analyzovali. Ich pomerne jednoznačné výsledky etnografického, jazykového i konfesionálneho rozmeru skomplikovalo aktuálne národné povedomie obyvateľstva jednotlivých dedín a celých oblastí severovýchodného Slovenska, neraz a rozchádzajúce so zistenými a vo vedeckej práci sformulovanými názormi. Práca Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939) vznikla na základe viacročného bádania v domácich, ako aj zahraničných archívoch – v Prahe, v Bonne, vo Viedni. Boli v nej využité archívne materiály z archívu a depozitárov Národného múzea v Prahe. Ku mnohým z nich autorovi otvorili cestu a upozornili na ne Mgr. Petr Skála i PhDr. Stanislav Slavík. Veľa informácií poskytli archívne materiály z archívu Ministerstva zahraničných věcí České republiky, z archívu School of Slavonic and East European Studies Londýnskej univerzity, ktoré poskytol autorovi knihy Dr. Patrik Dubovský. V nemalej miere prácu obohatil pramenný materiál z archívov v Bonne, vo Viedni i v Užhorode. Všetkým menovaným i nemenovaným kolegom a priateľom v zahraničí, a osobitne univ. profesorovi Dr. Manfredovi Alexandrovi z Univerzity v Kolíne nad Rýnom patrí úprimné poďakovanie za pomoc pri hľadaní a získavaní potrebných informačných zdrojov. Druhé vydanie knihy však nie je len púhym zopakovaním prvého vydania. Kniha je doplnená o nové poznatky, nové súvislosti, aby čitateľ mohol preniknúť hlbšie do podstaty slovensko-rusínskych/ukrajinských vzťahov v 20. a 30. rokoch 20. storočia a sprostredkovane i do súčasného dvadsaťročného obdobia 21. storočia. V tejto súvislosti chcem poďakovať ďalším ľuďom, ktorí mi pri výskume i písaní nezištne pomohli – PhDr. Davidovi Hubenému, PhD., z Národného archívu v Prahe, PhDr. Stanislavovi Konečnému, CSc., emeritnému pracovníkovi Spoločenskovedného ústavu CSPV SAV v Košiciach, doc. Ihorovi Lichtejovi z Užhorodskej národnej univerzity v Užhorode, Csille Fedinec, PhD., z Centra spoločenských vied Výskumnej siete Loránda Eötvösa v Budapešti, Dr. h. c. prof. Dr. Paulovi Robertovi Magoscimu z Torontskej univerzity v Kanade, PhDr. Richardovi Pavlovičovi, PhD., riaditeľovi Štátneho archívu v Košiciach, ale aj celému radu archivárov i kolegov zo Slovenska i zahraničia, s ktorými som mohol konzultovať národnostnú problematiku medzivojnového Československa.

Exody na Slovensku v 20. storočí nám opakovane dokazujú, že žiadna generácia nie je dokonalá, neomylná a imúnna voči pokušeniu ku kolektívnym a definitívnym riešeniam svojich problémov na úkor menšín. Pred každou generáciou stojí jednoduchá a ťažká úloha zároveň: nepodľahnúť týmto pokušeniam.