Ľubica Harbuľová

Stredná Európa je regiónom, ktorý fyzická geografia vníma trochu inakšie ako historické a politické vedy. Samozrejme, že sa ich definície nelíšia vo vymedzení jadra strednej Európy, ale v jej veľkosti, v rozsahu. Vyplýva to z prirodzenosti vecí, lebo v histórii je ťažké vytrhnúť časť územia krajiny, ktorá sa nachádza v strednej Európe, a dívať sa naň ako na západnú, severnú, južnú či východnú Európu len preto, že geograficky je to už skutočne tak. Preto sú historici, politológovia i bádatelia v iných spoločenských vedách trochu benevolentnejší k stanoveniu hraníc strednej Európy, a preto sa u nich stredná Európa neraz mení v závislosti od historického vývinu v tomto regióne Európy. Zborník príspevkov venovaných národnostnej problematike v stredoeurópskom priestore v rokoch 1848 až 1938. Sú tu príspevky týkajúce sa najmä Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, poľských, rakúskych i českých dejín.

To, že stredná Európa je národnostným konglomerátom, nie je žiadnym objavom, ale faktom, ktorý musí zobrať na vedomie každý, kto chce tomuto regiónu porozumieť. Nacionálna rôznorodosť bola aj v 19. a 20. storočí jednou z hybných síl politických, hospodárskych a spoločenských pohybov. Dávala im dynamiku, ktorá nemala len progresívny charakter, ale neraz sa prejavila ako jeho protipól s regresívnym účinkom. Pritom národy, ktoré tu žili a žijú, hľadali priestor pre svoju plnohodnotnú existenciu. Žiaľ, niektoré z nich neraz aj na úkor druhých, akoby sa obávali, že životný priestor, ktorý majú, im nestačí a nebude stačiť v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti. Tie, ktoré sa ocitli v pozícii utláčaných, však nerezignovali. Pud sebazáchovy, ktorý sa u nich prebudil, ich nútil do aktivít rozmanitého charakteru, nabádal ich hľadať a využívať pomoc všade tam, kde sa ponúkala. A takou inštitúciou, o ktorú sa začali utláčané národy opierať, sa stala cirkev. Cirkev, resp. cirkvi majú v sebe zakódovaný prvok pomoci, opory slabším a všetkým, ktorí to potrebujú. Ale v 19. a 20. storočí už nefungovali ako úplne autonómne inštitúcie. Personálne boli prepojené nielen s príslušníkmi slabších a utláčaných národov strednej Európy, ale aj s príslušníkmi silnejších národov, ktoré v habsburskej monarchii zohrávali úlohu štátotvorných národov. A tak nielen na pôde svetskej moci, ale aj na pôde cirkevných inštitúcií sa stretávali rôzne národné a mocenské záujmy. A konflikty, ktoré z toho vznikali, mali rôznu podobu – aj národnostných sporov. Na druhej strane, cirkev bola od svojho počiatku inštitúciou vytvárajúcou priestor pre vzdelanie nielen bohatých, ale predovšetkým nemajetných vrstiev. Jej predstavitelia – duchovenstvo, kňazská inteligencia, sa stávali tými, v ktorých sa prebúdzalo ako u prvých vedomie tej-ktorej národnej príslušnosti, ale tiež potreby prispieť k povzneseniu svojho národa. Vzťah cirkvi a národného vedomia sa stal v stredoeurópskych podmienkach 19. a prvej polovice 20. storočia neoddeliteľným a obojsmerne fungujúcim javom. V každom prípade sa stal javom veľmi zložitým. A to, tento moment sa stal impulzom pre viacerých historikov stredoeurópskych krajín.