V posledním tažení

Po Nie sme tu nato, aby sme sa zabávali som si veľmi túžila prečítať aj túto knihu, pretože spisovateľka má ohromný talent písať ľudsky, otvorene, s veľkou dávkou životných právd. Začnete sa zamýšľať nad existenciou a priznáte, že má pravdu. Nie vždy sú názory postáv korektné, no to sa dá od Niny očakávať. Nesadne každému, lebo má svoj vlastný pohľad na svet. Chce upozorniť na extrémy, ktoré sa v dnešnej spoločnosti považujú za normálne.

Práce s lidmi přináší uspokojení. Zpočátku to snad byla pravda, zato teď mám lidí a faktů a pachů a všech těch jejich keců natolik plné zuby, že kdybych měla možnost, konvertovala bych k jinému živočišnému druhu.

Mrzí ma, ako knihu hodnotia niektorí čitatelia. Vraj je ukecaná. Dobre, no podľa mňa je vďaka tomu veľmi hĺbavá a ide pod kožu. S neuveriteľnou presnosťou mieri na zlé vlastnosti ľudí a človeku nezostáva nič iné, iba rozmýšľať nad svojím správaním a aj nad správaním okolia. Dielo som zhltla. Ani jedna kapitola ma nenudila. Je tak úprimne napísané, že sa neubránite smiechu, no budete pociťovať tiež znechutenie nad nami, nad celou spoločnosťou, ktorá už nepozná hranice a prekračuje ich zas a znova, aby mohla povedať, že krajnosti sú novým štandardom. Tieto zmeny sú také rýchle, že jedinec sa bojí, že urobí niečo nesprávne. Každým krokom sa môže dopustiť chyby a práve to je na dnešnom usporiadaní sveta to tragické: báť sa byť sám sebou.

Existuje něco jako jednoduchá stvoření? Existují lidé, ať ženy, nebo muži, u nichž se za jejich slovy a činy neskrývají žádné postranní úmysly, lidé, kteří ze sebe nikdy nic nedělají, za žádných okolností nelžou, nepodvádějí ani se nad vším dvakrát nerozmýšlejí? Tomu se mi nechce věřit.