Černý dort

Pred niekoľkými týždňami som sa dozvedela, že táto kniha sa dočká sfilmovania, takže som si ju chcela najprv prečítať. Anotácia sa zdala zaujímavá. Takéto príbehy bežne čítam. Na začiatku som však zistila, že som to odhadla veľmi zle. Nebavilo ma to. Vlieklo sa to, pretože autorka chcela byť tajomná a veľmi pomaly odhaľovala aj súvislosti, ktoré boli zrejmé. Potom sa to ale zmenilo a dielo som si začala vychutnávať. Bolo to také, aké to malo byť: citlivé, pútavé, nepredvídateľné.

Škoda, že tento úsek trval tak krátko a opäť to spadlo do predvídateľnosti (ešte väčšej ako predtým), do čistej nudy a zmätku, ktorý spisovateľka vytvorila tým, že do príbehu chcela umiestniť všetky problémy sveta. Upodozrievam ju, že príval nových postáv bol účelový, aby doň mohla vopchať témy, ktoré trápia spoločnosť: sexuálne a domáce násilie, rasová diskriminácia, ekologický aktivizmus, problémy menšín, závislosti... Ako vidíte, bolo toho veľa. Nemám nič proti tomu, keď sa to v knihách vyskytuje, lebo žijeme práve v takejto dobe, no mám problém s tým, keď sa to zneužíva. Tu som mala presne ten pocit. Akoby sa Černý dort túžil zapáčiť každému, a to nie je nikdy dobrá cesta. Autorka to už preháňala a kostru príbehu obalila do vaty, aby mohla ďalej budovať to, čo si zaumienila. Napokon to do seba zapadlo, ale mne to nevyhovovalo, lebo to bolo vytvorené umelo.