Darebáci a blázni

Ani ja nie som imúnna voči rozruchu, ktorý spôsobia určité knihy, a tak som si túto musela prečítať aj ja. No keby som tušila, ako to dopadne, neurobila by som to. Nechcem dielu uškodiť, no už som mu venovala čas, tak tu je môj názor, ktorý sa nezhoduje s väčšinou.

Chcem hneď na úvod podotknúť, že milujem Shakespeara, no čítať príbeh, v ktorom sa hlavní hrdinovia rozprávajú prostredníctvom jeho citátov, je poriadne šialenstvo. A aj časti, kde je text rozdelený na repliky a tvári sa ako divadelná hra, sa niekomu môžu zdať originálne, ale mne nie. Podčiarkovalo to len celú strojenosť, ktorou sa tento počin vyznačuje. Chápem, prečo sa to po slovensky volá Darebáci a blázni. Je to divné. Pri tomto však môj výpočet zvláštností nekončí. Charaktery postáv sú nevýrazné, plytké a neprirodzené. Autorka mi nedokázala priblížiť ani jedného človeka. O protagonistoch som teda skoro nič nevedela, iba to, ako sa správajú v krízových situáciách. Správali sa ako idioti. Teatrálne, nevhodne na svoj vek. Chápem, že boli herci, ale to ich neospravedlňuje. Pre hry museli v sebe vydolovať emócie, no na reálny život im už nič nezostalo. Aj takto som sa snažila rozmýšľať, ale nedokázala som sa zbaviť pocitu, že to nie je to, čo chcela autorka docieliť.

Vražda v diele ma mala udržiavať v napätí, však? Tá spôsobila len to, že som chcela čítačku šmariť cez celú izbu, aby si knihu vymazala z pamäti sama. Nemalo to žiadnu iskru. Podľa mňa ju tam spisovateľka umiestnila a v intervaloch na ňu zabúdala. A ten záver? Na toto som stále čakala? Bolo to „trochu“ pritiahnuté za vlasy. Nikomu neberiem, že sa mu kniha páči, ale pre mňa nebola ideálnym čítaním. Bola od neho na kilometre vzdialená. Mrzí ma to.