Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali

Klasika, ktorá, bohužiaľ, nestratila nič zo svojej aktuálnosti, pretože sa nikdy nepoučíme. Stále máme rovnaké vzorce správania. Niektoré sú dobré, iné príliš nelichotivé a mohli by sme sa ich už konečne zbaviť. Peniaze, prestíž a moc hýbu svetom, no u nás je to privedené do extrému. Keď som dočítala túto knihu, pomyslela som si, že je hrozné, ako niektoré národy zamrzli v čase. My sme jedným z nich.

Do Kocúrkova mieri nový učiteľ a miestne ženy si už mädlia ruky, aká dobrá partia to bude. Život (a aj Chalupka) je však veľký výmyselník a nič nepôjde podľa plánu. Pre toho, kto tento príbeh ešte nečítal, je zvrat prekvapivý a humorný. Škoda, že dnešný svet nefunguje rovnako a že nie je fér ku všetkým. V tomto vidím jediný rozdiel medzi dielom a skutočnosťou.

U koho sa domnievajú, že ležia peniaze pohromade, tu hneď tomu požičaj, hneď druhému, hneď tretiemu, bozkávajú ruky-nohy, slzy vylievajú, potom vyhýbajú z cesty – a ty sa obzeraj, ako sa s vlastnými peniazmi zídeš.
(str. 27)

Knihu som čítala naposledy na gymnáziu (už netuším, či z donútenia, alebo z vlastnej iniciatívy), no zistila som, že si ju nepamätám. Moja pamäť je veľmi zlá a prešli roky. Nešlo mi však do hlavy, prečo som v mysli nenašla ani záblesk spomienky. Teraz som pochopila prečo. Musíte sa sústrediť len na príbeh a nič vás nesmie vyrušovať. Asi som mu na strednej nevenovala dostatočnú pozornosť. Netvrdím, že teraz bolo čítanie prechádzkou ružovou záhradou, ale dokázala som sa celkom rýchlo dostať do deja. Aj doslov na konci mi veľa objasnil. V závere sa nachádzal tiež spisovateľov životopis.

Nuž či Slovák nemá svoj slovenský jazyk, svoj slovenský odev, svoje slovenské obyčaje?
(str. 96)

Chalupka dáva podnety na zamyslenie. Identita národa sa nemá zrádzať. Tak dlho sme bojovali za svojbytnosť. Človek by mal byť pokornejší a nehľadieť na to, kto má viac. Nakoniec vyhráva rozum. O tom bol autor presvedčený. No je to obraz aj dnešného sveta? Ktovie. Možno raz opäť bude.