Valdimar Ásmundsson

Valdimar Ásmundsson (1852 - 1902) - zakladateľ, majiteľ a redaktor islandských novín Fjallkonan sa v roku 1900 rozhodol preložiť román Dracula, aby ho vo svojom denníku mohol vydávať na pokračovanie. O rok neskôr publikoval na Islande svoj preklad knižne pod názvom Makt Myrkranna (Moc temnoty) s predslovom Brama Stokera. Je však veľmi otázne, či autor tohto dnes už kultového diela o skrátenom a upravenom islandskom vydaní vôbec vedel. Islandský preklad slávneho románu vyšiel v Anglicku až v roku 2014 a medzi milovníkmi „upírskej literatúry“ vyvolal doslova senzáciu. Ásmundsson totiž k práci prekladateľa pristúpil veľmi kreatívne a v podstate vytvoril úplne novú verziu príbehu s novými postavami a výrazne prepracovanou zápletkou. Epištolárnu formu originálu zrušil úplne, pridal islandský nádych a použil aj množstvo odkazov na severskú mytológiu. Valdimar Ásmundsson navyše akoby sa pri písaní svojej verzie inšpiroval skôr sériovými vrahmi modernej doby, než historickou postavou valašského kniežaťa Vlada Ţepeşa a romantickými legendami o upíroch. Priamy odkaz na Thames Torso Murders - dodnes nevyriešenú sériu vrážd štyroch žien, ktorých zohavené torzá sa v rokoch 1887 až 1889 našli na brehu Temže a obyvateľom Londýna pripomenuli vyčíňanie Jacka Rozparovača - len dokresľuje jeho iný pohľad na krvilačného grófa. Výsledný román je kratší, dôraznejší, erotickejší a možno ešte aj napínavejší ako originál.

Valdimar Ásmundsson (1852 - 1902) - zakladateľ, majiteľ a redaktor islandských novín Fjallkonan sa v roku 1900 rozhodol preložiť román Dracula, aby ho vo svojom denníku mohol vydávať na pokračovanie. O rok neskôr publikoval na Islande svoj preklad knižne pod názvom Makt Myrkranna (Moc temnoty) s predslovom Brama Stokera. Je však veľmi otázne, či autor tohto dnes už kultového diela o skrátenom a upravenom islandskom vydaní vôbec vedel. Islandský preklad slávneho románu vyšiel v Anglicku až v roku 2014 a medzi milovníkmi „upírskej literatúry“ vyvolal doslova senzáciu. Ásmundsson totiž k práci prekladateľa pristúpil veľmi kreatívne a v podstate vytvoril úplne novú verziu príbehu s novými postavami a výrazne prepracovanou zápletkou. Epištolárnu formu originálu zrušil úplne, pridal islandský nádych a použil aj množstvo odkazov na severskú mytológiu. Valdimar Ásmundsson navyše akoby sa pri písaní svojej verzie inšpiroval skôr sériovými vrahmi modernej doby, než historickou postavou valašského kniežaťa Vlada Ţepeşa a romantickými legendami o upíroch. Priamy odkaz na Thames Torso Murders - dodnes nevyriešenú sériu vrážd štyroch žien, ktorých zohavené torzá sa v rokoch 1887 až 1889 našli na brehu Temže a obyvateľom Londýna pripomenuli vyčíňanie Jacka Rozparovača - len dokresľuje jeho iný pohľad na krvilačného grófa. Výsledný román je kratší, dôraznejší, erotickejší a možno ešte aj napínavejší ako originál.