Margaret Atwoodová strana 10 z 11

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Elaine, a painter, returns to Toronto and finds herself overwhelmed by her past - memories of her childhood, betrayals and cruelties surface relentlessly. She must face the spectre of Cordelia who has been her best friend and her tormentor, and who has haunted her for 40 years.

Nejvýznamnější současná kanadská spisovatelka převypráví svoji verzi Homérova mýtu o příslovečně věrné manželce Odyssea Penelopě, která na svého muže čekala dvacet let. Čerpala i z ústní a místní tradice a soustředila se na vyprávění o Penelopiných rodičích, jejím životě před svatbou a svatbu, jakožto i na skandální zvěsti, které o ní kolovaly. Po tisíciletí bývá dávána za vzor věrné manželky, která i přes četné nabídky mnoha ctitelů počkala na svého muže. Ten po návratu nejen že zabije všechny nápadníky, ale kupodivu i dvanáct Penelopiných služebných. Atwoodová se rozhodla vtipně a napínavě tuto starověkou epizodu podat a zcela po svém objasnit, co mohla mít Penelopa ve skutečnosti za lubem. Vychází v rámci mezinárodního projektu Mýty.

Elaine, a painter, returns to Toronto and finds herself overwhelmed by her past - memories of her childhood, betrayals and cruelties surface relentlessly. She must face the spectre of Cordelia who has been her best friend and her tormentor, and who has haunted her for 40 years.

Even now, at the age of 82, Iris lives in the shadow cast by her younger sister Laura. Now poor and trying to cope with a failing body, Iris reflects on her far from exemplary life, in particular the events surrounding her sister's tragic death and the novel which earned her such notoriety.

What is the role of the writer? Prophet? High Priest of Art? Court Jester? Or witness to the real world? Looking back on her own childhood and the development of her writing career, Margaret Atwood examines the metaphors which writers of fiction and poetry have used to explain - or excuse! - their activities, looking at what costumes they have seen fit to assume, what roles they have chosen to play. In her final chapter she takes up the challenge of the book's title: if a writer is to be seen as 'gifted', who is doing the giving and what are the terms of the gift? Margaret Atwood's wide and eclectic reference to other writers, living and dead, is balanced by anecdotes from her own experiences as a writer, both in Canada and on the international scene. The lightness of her touch is underlined by a seriousness about the purpose and the pleasures of writing, and by a deep familiarity with the myths and traditions of western literature.

Zenia is beautiful, smart and greedy, by turns manipulative and vulnerable, needy and ruthless, a man's dream and a woman"s nightmare. She is also dead. Just to make sure Tony, Roz andd Charis are there for the funeral. But five years on, as the three women share an indulgent, sisterly lunch, the unthinkable happens, 'with waves of ill will flowing out of her like cosmic radiation', Zenia is back...

Román Penelopiáda kanadskej autorky Margret Atwoodovej vychádza z jedného z najvýznamnejších starogréckych mýtov. Homérovo rozprávanie je však pre ňu už len jednou z verzií, a tak tento notoricky známy príbeh rozpráva po novom, z perspektívy Penelopy. Atwoodová nachádza v Homérovom rozprávaní dosť nezrovnalostí na to, aby mala dôvod pozrieť sa na celý „prípad“ z novej strany. Postupuje ako archeologička textu, pod starými nánosmi sa objavujú nové, neznáme vrstvy, ktoré logicky zapadajú práve tam, kde Homérov príbeh vytvára hiáty a nezrovnalosti. Atwoodová s nadhľadom spochybňuje kanonizovanú verziu príbehu a s jemným vtipom komentuje nielen pseudohrdinstvo Odysea, ale aj naučené feminínne správanie sa Penelopy.

Whenever I resolve to write less and do something healthful instead, like ice dancing - some honey-tongued editor is sure to call me up and make me an offer I can't refuse. So in some ways this book is simply the result of an under-developed ability to say no.' Collected and published in the UK for the first time, here are essays and journalism from the brilliant novelist and poet. Ranging from book reviews of John Updike and Toni Morrison to an appreciation of Dashiell Hammet&894 an account of a journey in Afghanistan that sowed the seeds of The Handmaid's Tale&894 passionate ecological writings&894 funny stories of ‘my most embarrassing moments'&894 obituaries of some of her great friends and fellow writers: Angela Carter, Mordecai Richler, Carol Shields. This is an insightful, thoughtful and revealing record of the life and times and writings of Margaret Atwood from 1970 to the present.

Even now, at the age of 82, Iris lives in the shadow cast by her younger sister Laura. Now poor and trying to cope with a failing body, Iris reflects on her far from exemplary life, in particular the events surrounding her sister's tragic death and the novel which earned her such notoriety.

Elaine, a painter, returns to Toronto and finds herself overwhelmed by her past - memories of her childhood, betrayals and cruelties surface relentlessly. She must face the spectre of Cordelia who has been her best friend and her tormentor, and who has haunted her for 40 years.

Marian is determinedly ordinary - she likes her work, her broody flatmate and her fiance Peter. All goes well at first, but she has reckoned without an inner self that wants more. Marriage a la mode, Marian discovers, is something she literally can't stomach.