Jana Bodnárová

Nová prozaická kniha jednej z najvýznamnejších slovenských spisovateliek Jany Bodnárovej prináša kratšie, experimentálnejšie texty so silným filozofickým až meditatívnym, (seba)reflexným podtónom. Feministické, odvážne, úprimné a miestami radikálne! Život s ňou už dávno prestal hrať férovú hru. Musela prijať inakosť svojho tela. Najprv zvládnuť trasenie rúk. Potom to ustavičné pokyvkávanie hlavou. Trhanie zboka nabok. Potom sa naučiť chodiť ako zle naprogramovaný robot. A ešte to písmo! Keby kedysi dávno grafológ študoval jej rukou písané poznámky, hovoril by o výrazne racionálnej osobnosti, ktorá vie udržať na uzde hlbokú, dráždivú emocionalitu. Teraz sa jej písmo rozsýpa ako rozstrihaný zvlnený drôtik. Prestalo byť autentické. Alebo je pravdivé? Len iným spôsobom? Jana Bodnárová Prozaička, poetka a dramatička. Po absolvovaní štúdia vedy o výtvarnom umení pracovala v Krajskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prešove, neskôr 9 rokov viedla malé vydavateľstvo BAUM. Je autorkou prozaických a básnických kníh pre dospelých aj deti. Takisto sa venovala tvorbe performačnej videopoézie. Jej prózy i básne boli preložené do niekoľkých európskych jazykov, ako aj do amharčiny, arabčiny, brazílskej portugalčiny a čínštiny. Žije v Košiciach.

"Knihu som nazvala Bezhlavé karyatídy, pretože tieto antické sochy sú pre mňa symbolom. Jednak duchovným ako spojnica medzi „dolu“ a „hore“ s nádychom transcendencie, jednak hmotným ako súčasť architektúry s existenčne uchopiteľným rozmerom. Na dlaniach držia preklady či rímsy, no na rozdiel od maskulínnych atlasov sú karyatídy nebesky pokojné. Bez akéhokoľvek napätia v tvárach a svaloch. Záhyby ich rúcha sú tiež pokojné. V mojich poviedkach dominujú ženy, aj keď sú prítomní i muži. Ženy ako bytosti, ktoré sú napriek všetkej životnej únave vždy prítomné pre druhých." Jana Bodnárová v rozhovore so Simonou Fochlerovou pre plan.art Po prozaických tituloch Insomnia, Takmer neviditeľná, Koža a Patchwork v bielej je toto piata kniha Jany Bodnárovej v Knižnej edícii ASPEKT. Ženskú metaforu v názve Bezhlavé karyatídy kongeniálne umocňujú koláže Lucie Tallovej zo série „Krehkosť karyatíd“. Fragmentárne prózy sú usporiadané do troch častí. Každá z nich stelesňuje inú podobu vizuálne akcentovanej literárnej tvorby už niekoľko desaťročí charakteristickej nezameniteľným rukopisom: minimalistické príbehy s poetickou, a pritom nezriedka drsnou obraznosťou, lyricko-reflexívne pozorovania a napokon dialóg ako výpoveď o vzťahu medzi ženou a mužom na sklonku života.

Princeznička Xi-Xi patrí k civilizácii budúcnosti. Ľudia v nej sú pokorní a úctiví k prostrediu, v ktorom žijú. Hlavná hrdinka utečie z kráľovského hradu a na svojom jednorožcovi putuje po Nekonečnej Záhrade, aby našla jej začiatok. Po ceste objavuje nádherný svet prírody a stretáva priateľské bytosti, ktoré v nej bývajú. Príbeh nenápadne vedie deti k láske voči prírode.

Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja. Text sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej.

„Stále a stále ten patchwork spomienok. Čo iné sú pohyby mysle v spomínaní ako pestrá patchworková deka...“ Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja. Text sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej.

Zoznámte sa s malou Leou. V škôlke má kamaráta Vilka, lenže keď k nám prišiel ten nebezpečný vírus kovid, zatvorili ju a teraz sa nemá s kým hrať. Lea má šťastie, lebo do rodiny pribudol malilinký braček. Kým však vyrastie, musí sa zabaviť sama. Lea má dobré srdiečko. Rada vymýšľa a keď sa jej niečo nepodarí, snaží sa to napraviť. Vtedy zvolá: Aha! Ja už viem! Ilustrácie: Lucia Žatkuliaková

Zoznámte sa s malou Leou. V škôlke má kamaráta Vilka, lenže keď k nám prišiel ten nebezpečný vírus kovid, zatvorili ju a teraz sa nemá s kým hrať. Lea má šťastie, lebo do rodiny pribudol malilinký braček. Kým však vyrastie, musí sa zabaviť sama. Lea má dobré srdiečko. Rada vymýšľa a keď sa jej niečo nepodarí, snaží sa to napraviť. Vtedy zvolá: Aha! Ja už viem! Ilustrácie: Lucia Žatkuliaková

An engrossing novel about the lives in a small Slovak town during the tumultuous twentieth century. In this highly acclaimed novel, Jana Bodnarova offers an engrossing portrayal of a small Slovak town and its inhabitants in the north of the country against the backdrop of the tumultuous history of the twentieth century. As Sara, the protagonist of Necklace/Choker, returns to her native town after many years in exile to sell the old family house and garden, she begins to piece together her family's history from snippets and fragments of her own memory and the diaries of her artist father, Imro. A talented painter, he survived the Holocaust only to be crushed by the constraints imposed on his art by Stalinist censorship, and Sara herself was later driven into exile after dreams of socialism with a human face were shattered by the Soviet-led invasion of Czechoslovakia in 1968. Through their stories, and that of Sara's friend, Iboja, the daughter of a hotelier, readers will be immersed in key moments of Slovak history and their bearing on the people in this less familiar part of Central Europe.

V zbierke rezonuje kontrast medzi krásou a (niekedy aj excitovanou) ošklivosťou postmodernej doby. Lyrický subjekt kladie vedľa seba protikladné fenomény tej istej kultúry a hľadá záchytné body v umeleckých a historických reminiscenciách, na pozadí ktorých si vytvára istý druh azylu a osobnostnej, ľudskej autonómie. Čitateľ je tentoraz konfrontovaný s imaginatívnou simultánnou obraznosťou, paralelizmom svetov, v ktorých koexistuje vysoké a nízke (resp. inferiórne) na základe istých asociatívnych prepojení. Bodnárovej Vesmírny prach chce byť dramatickou (jungovskou) konfrontáciou subjektu so zahalenými, inštinktívnymi črtami osobnosti, ktoré v autorkinom uchopení podnecujú originalitu a príťažlivosť umeleckej výpovede.

Na Slovensku i v zahraničí uznávaná poetka, dramatička, prozaička a videoperformerka Jana Bodnárová (1950) je autorkou hier, televíznych scenárov a troch desiatok prozaických i básnických kníh pre dospelých aj pre deti a mládež. Medzeru v bibliografii spisovateľky vyplnil Divadelný ústav reprezentatívnym výberom z jej dramatickej tvorby vo svojej edícii Slovenská dráma. Okrem titulnej hry Dievča z morského dna (2008) sú do publikácie zaradené texty Spiace mesto (1987), Kozoroh (1988), Nohy (1988), Lampiónový sprievod (2002), Snežný vrchol (2012, druhá cena v súťaži DRÁMA) a Kolísky (2012). Kniha bola pripravovaná k okrúhlemu životnému jubileu autorky, pretrvávajúca pandémia však jej vydanie posunula takmer o rok. Súčasťou knihy je rozsiahly rozhovor spisovateľky a filozofky Etely Farkašovej s autorkou a štúdia o Jane Bodnárovej ako dramatičke z pera literárnej vedkyne, pedagogičky na FF UK Dagmar Kročanovej. Oba príspevky približujú čitateľovi svet na hranici, v medzipriestore, ženské teritórium i náš subjektívny, vnútorný čas (E. Farkašová) a jej neopakovateľnú minimalistickú poetiku náznakov, symbolov, zvuku, ticha a obrazu. Štúdia D. Kročanovej a rozhovor s E. Farkašovou, ktorá je autorke generačne bližšia, ponúkajú žánrovo odlišný, navzájom sa však doplňujúci prístup.

Najnovšia kniha Jany Bodnárovej prináša zasa čímsi iné, a predsa u tejto autorky dôverne známe prozaické gesto. Jeho originalita sa odvíja tak od témy, ako aj od jej poeticko-reflexívneho stvárnenia. Prostredníctvom svojskej umelkyne K. a jej fascinácie  expresionistickou maliarkou Paulou Modersohn-Becker preniká hlboko pod kožu ženskej tvorivosti, ktorá v období po Veľkej vojne pri hľadaní nového umeleckého výrazu i „novej ženy“ namáhavo balansovala medzi súkromnou a verejnou sférou. Vizuálna umelkyňa Pavlína Fichta Čierna prepája tento prienik so súčasnou perspektívou. Jej sprievodné fotografie nie sú ilustráciami textu v pravom zmysle slova, ale vlastným performatívnym čítaním v obrazoch, ku ktorému ju prozaička pozvala. (Jana Cviková) Kniha bola v tomto roku nominovaná do desiatky ceny Anasoft litera. Výtvarné diela, ktoré sú súčasťou knihy, sa vám najlepšie zobrazia v .pdf formáte e-knihy.

Keď Sabínka v sprievode tety prvý raz vstúpila do dvora pavlačového domu, pripadala si akási malá a stratená. Bolo to i tým, že dom zvonku nebol veľmi zaujímavý. Vyzeral ako nejaká sivá mušľa. No keď mušľu roztvoríte, môžete nájsť perlu. Tak i dom naplno ukázal svoju zvláštnosť až po vstupe cez bránu a podchod na dvor. Okolo toho dvora sa ťahali štvorposchodové budovy s dlhými pavlačami, na ktorých kde-tu viseli črepníky s kvitnúcimi muškátmi najrôznejších farieb, lebo bolo leto. Na prízemí boli polkruhové arkády so stĺporadím a v ich rohoch bacuľatí anjelici. Pavlače zas mali krásne zdobené zábradlia. Keď Sabínka s tetou vstúpili do príjemne chladného bytu, teta usadila Sabínku ku kuchynskému stolu a postavila pred ňu orosený pohár limonády. Z ničoho nič však povedala: „Dievča, ty máš ešte v koži toľko vody, že keby som ti pichla špendlíkom do ramena, vystrekla by fontána!“

Piata básnická zbierka Jany Bodnárovej Terče je výpravou, ktorá približuje ženu v mnohorakých historických a kultúrnych kontextoch. Dôležité miesto v tomto básnickom putovaní zohráva umenie. Mohlo by sa zdať, že Bodnárovej subjekt sa niekedy zaujíma viac o tvorivý (maliarsky, sochársky) obraz sveta, než o svet sám, ale motivická prítomnosť ťaživých dejinných výjavov naznačuje niečo iné. V prelamovaní mlčania, za neustálym pohybom v priestore a čase, je oveľa hlbšia vrstva Bodnárovej poézie. Terče sú predovšetkým tichým nárekom, trúchlením matky, ktorá žiali nad stratou syna. Možno jestvuje niečo ako nečakané objavenie sa predtým nevidenej cesty. Večný, nezničiteľný verš a akceptácia. Pokoj tvárou v tvár smrti. Tej smrti, ktorej raz sami pozrieme do očí. Ale čo s bolesťou ženy, ktorá aj bez syna ostáva matkou? Je poézia svetom, v ktorom sa neumiera? Ako vypovedať nevypovedateľné? Kde hľadať odpovede na (ne)vyslovené otázky? Presvetľuje bezpodmienečná láska matky vesmír a primkýna k sebe živých i mŕtvych? Je báseň tým, čo otupuje hrot smrtiaceho šípu? Súčasťou knihy sú ilustrácie bieloruskej výtvarníčky Aleny Hil.

Piata básnická zbierka Jany Bodnárovej Terče je výpravou, ktorá približuje ženu v mnohorakých historických a kultúrnych kontextoch. Dôležité miesto v tomto básnickom putovaní zohráva umenie. Mohlo by sa zdať, že Bodnárovej subjekt sa niekedy zaujíma viac o tvorivý (maliarsky, sochársky) obraz sveta, než o svet sám, ale motivická prítomnosť ťaživých dejinných výjavov naznačuje niečo iné. V prelamovaní mlčania, za neustálym pohybom v priestore a čase, je oveľa hlbšia vrstva Bodnárovej poézie. Terče sú predovšetkým tichým nárekom, trúchlením matky, ktorá žiali nad stratou syna. Možno jestvuje niečo ako nečakané objavenie sa predtým nevidenej cesty. Večný, nezničiteľný verš a akceptácia. Pokoj tvárou v tvár smrti. Tej smrti, ktorej raz sami pozrieme do očí. Ale čo s bolesťou ženy, ktorá aj bez syna ostáva matkou? Je poézia svetom, v ktorom sa neumiera? Ako vypovedať nevypovedateľné? Kde hľadať odpovede na (ne)vyslovené otázky? Presvetľuje bezpodmienečná láska matky vesmír a primkýna k sebe živých i mŕtvych? Je báseň tým, čo otupuje hrot smrtiaceho šípu? Súčasťou knihy sú ilustrácie bieloruskej výtvarníčky Aleny Hil.

Jana Bodnárová sa stala prvou nositeľkou ceny Literárnej akadémie za rok 2016, za knihu Náhrdelník / Obojok. Posledná próza Jany Bodnárovej Náhrdelník/Obojok zaznamenala značný čitateľský záujem (dva roky po prvom uvedení na knižný trh sa dočkala druhého vydania) i pozornosť odbornej verejnosti – tá vyústila do ceny Literárnej akadémie za rok 2016, čím sa J. Bodnárová stala prvou nositeľkou tejto ceny. Po úspešnej a čitateľsky príťažlivej próze so silným príbehom sa Bodnárová vracia k experimentálnejšiemu písaniu sériou krátkych fragmentov, vzťahujúcich sa k noci. Z jazykovo i obsahovo minimalistických textov vyznieva jemný melancholizmus, skúmanie samoty aj staroby i smrti...

Za túto knihu Jana Bodnárová ako prvá získala Cenu Literárnej akadémie za rok 2016. Jana Bodnárová (1950), jedna z našich najpozoruhodnejších prozaičiek, prichádza na predvianočný trh s novým románom vo fragmentoch Náhrdelník/Obojok. Dej románu rámcujú roky druhej svetovej vojny v mestečku na severe Slovenska (obyvatelia Liptovského Mikuláša sa v ňom zrejme "nájdu") a súčasnosť. Do svojho rodného mesta prichádza Sára, aby rozhodla o osude domu, v ktorom žili generácie jej predkov, najmä starí rodičia z otcovej strany a rodičia. Tento fakt poslúžil autorke, aby na osude Sárinej rodiny a ich priateľov ukázala, ako valcovali dejiny životy drobných ľudí. Súčasnosť v autorkinom rozprávaní pretínajú fragmenty zo života mestečka a osudov jej obyvateľov z čias druhej svetovej vojny, päťdesiatych rokov i z obdobia uvoľnenia a nádeje v druhej polovici rokov šesťdesiatych. Druhá svetová vojna a politika 1. slovenskej republiky uvoľňuje aj v tomto mestečku vášne. Obeťou rasového prenasledovania sa stanú Sárini starí rodičia a jej otec Imro. Veľmi silnou je v románe scéna smrti Sárinej starej mamy, keď vysilená strachom, neistotou a ukrývaním sa rozhodne dobrovoľne odísť zo života. O niekoľko rokov neskôr sa na podobný čin odhodlá aj Sárina mama, jej nevesta, ktorá svoju svokru vlastne ani nepoznala. Otec Imro, talentovaný maliar (jeho predobrazom bol maliar Ernest Špitz, ale jeho reálny osud je v diele značne pozmenený), zomiera na záhadnú chorobu, ktorej priebeh urýchli doba, ktorá nepraje umelcom, vyhraňujúcim sa proti štátnej estetike socialistického realizmu. A jeho žena Emilka sa nevyrovná s touto stratou a odchádza od svojej nedospelej dcéry do nenávratna. Okrem Sáriných starých rodičov a rodičov sú silne vykreslené osudy Sárinej priateľky Iboje a jej starých rodičov a rodičov. Obdobie znárodňovania, hľadania vnútorného i vonkajšieho nepriateľa vykresľuje autorka s mrazivou autenticitou. Autorka vťahuje čitateľa do osudov svojich postáv s nepozorovanou naliehavosťou, aby si pri čítaní uvedomil, ako sa v nás všetkých zapísali naše súkromné i všeobecné dejiny a ako sa navzájom prelínajú. Miestami ako náhrdelník, niekedy ako obojok.