Adam Bžoch strana 2 z 3

Parodický román-inotaj známeho nizozemského spisovateľa je vyrozprávaný s mimoriadnou hravosťou a fantáziou, s citlivým zvládnutím problematiky stretu odlišných kultúr

Rozsiahla a fundovaná kriticko-historická práca týkajúca sa dejín psychoanalýzy na Slovensku esejizujúcim spôsobom komentuje poznatky o presadzovaní sa psychoanalytických teórií a trendov v predvojnových a povojnových rokoch na našom území. Autor Psychoanalýzy na periférii objasňuje na základe bohatého historického materiálu a jeho výkladu, prečo sa slovenská kultúra dlhodobo nevedela vyrovnať s Freudovým učením a odhaľuje pozadie jednotlivých postojov jej protagonistov voči Freudovej teórii sexuality a nevedomia, resp. voči iným zložkám klasickej psychoanalýzy.

Kader Abdolah (1954) je súčasný nizozemský autor, pochádzajúci z Iránu. Patrí k skupine spisovateľov, ktorí v posledných rokoch dobyli nizozemskú literárnu scénu a presadili sa najmä vďaka spracovaniu tém a motívov, ktoré v nizozemskej – ale celkovo aj v európskej – literatúre boli donedávna málo povšimnuté, najmä vzťahy Západu a Východu, východné kultúry, islam atď. Dom pri mešite je rodinný román, odohrávajúci sa v iránskom meste Senedžan zhruba v rozpätí tridsiatich rokov (od konca šesťdesiatych do konca deväťdesiatych rokov). Centrálnym motívom je tu „dom pri mešite“, akási správcovská budova mešity a život rozvetvenej zbožnej islamskej rodiny v nej. Autor na tomto spoločenskom mikropriestore opisuje boj medzi vzmáhajúcim sa chomejniovským islamizmom a šachovým režimom, resp. umiernenými islamskými tradicionalistami, generačné i civilizačné konflikty.

Pokiaľ viem, je to po prvý raz, čo v slovenčine vychádzajú systematicky koncipované literárnoteoretické úvahy o holandskej literatúre. Z hľadiska prekladateľskej recepcie (...) nám táto práca ponúka vhľad do toho, prečo sú holandské literárne diela prínosné v slovenskom (a aj v českom) kontexte. Wilken Engelbrecht Možno najdôležitejšie je, že Bžochova práca má aj širší význam, než je holandsko-slovenská kultúrna komunikácia - prelamuje bariéry slovensko-západoeurópskeho dialógu, ktorý celé desaťročia neexistoval, alebo bol deformovaný. Samozrejme, nejde len o literárny, ale aj o kultúrny a filozofický dialóg. Ján Jankovič

Eldert Haman prichádza do limburského františkánskeho internátneho kláštora ako laický učiteľ nemčiny a neskôr pod nátlakom vstúpi do rádu. Učiteľ je svedkom psychického, fyzického a sexuálneho násilia, ktorého sa dopúšťajú mnísi na žiakoch, a nevie tomu zabrániť. Zároveň sa aj on stáva objektom šikanovania a ponižovania zo strany predstavených kláštora. Jeho hlavným protihráčom je Mansuetus, mních s fašistickou minulosťou, ktorý sa ho ako nepohodlného svedka pokúsi odstrániť. Holandsko-flámsky prozaik Jeroen Brouwers, enfant terrible súčasnej holandskej literatúry, pracoval ako novinár a knižný redaktor. Debutoval v roku 1967 a napísal niekoľko desiatok románov a zbierok esejí. Jeho najnovší román Drevo považuje holandská kritika za umelecký vrchol jeho tvorby.

Amsterdam, píše sa rok 1654. Po náhlej smrti manžela sa mladá Catrijn rozhodne odísť z rodného mestečka a začne nový život ako gazdiná v rodine úspešného obchodníka. Amsterdam v tom čase prekvitá, zo zámorských výprav na Ďaleký východ sa do krajiny vracajú lode plné exotického bohatstva. Mladej vdove nebezpečne skríži cestu postava z minulosti a Catrijn utečie do Delftu. Tam svoj umelecký talent uplatní v rozvíjajúcej sa hrnčiarskej dielni, výrobky ktorej začínajú konkurovať drahému čínskemu porcelánu. No osud jej do života vstúpi znova, tentoraz v podobe morovej epidémie, a mladá žena sa musí rozhodnúť, či poslúchne rozum a zachráni sa, alebo srdce a ostane s mužom, za ktorého sa vydala.

Desaťročný Samuel prichádza na ostrov, aby tam so svojou rodinou strávil prázdninový týždeň. Ich pobyt sa však nezačína práve idylicky. Jeho brat si zlomí členok a on sa po príchode do ošetrovne zoznámi s jedenásťročným, výnimočne odvážnym dievčaťom. Jeho mama tu pracuje ako zdravotná sestra a dcéru od narodenia vychováva sama. Tess však túži spoznať vlastného otca a bez vedomia mamy vyhúta plán, ako ho dostať do ich prázdninovej chatky na ostrove. Samuel jej v tom pomáha, i keď má opačný problém: kým Tess túži po zblížení s otcom, on sa každý deň trénuje v tom, aby sa pripravil na stratu svojich blízkych, keď to raz príde. Vtipne vyrozprávaný príbeh vo vynikajúcom preklade Adama Bžocha, plný nákazlivej radosti o stratách a nálezoch a snahe nájsť si svoje miesto vo svete, zdôrazňuje dôležitosť rodinnej súdržnosti a priateľstva. Kniha dostala viacero významných knižných cien, ako Vlag en Wimpel, Flámska cena detskej poroty 2014, či LUCHS-Preis 2014 a jej filmová adaptácia zas získala prestížne ocenenia: špeciálnu cenu mládežníckej poroty Berlinale 2019, cenu diváka NYICFF (najväčší filmový festival pre deti a mládež v Severnej Amerike) a chorvátsku divácku cenu na festivale Kinokino 2019.

Dej románu je zasadený do amsterdamského umeleckého prostredia zo začiatku 20. storočia. Je to polofiktívny, polodokumentárny príbeh o priateľstve hudobného skladateľa Alphonsa Diepenbrocka a hudobného kritika Mathijsa Vermeulena. Diepenbrock prekonáva tvorivú krízu mimomanželským vzťahom a jeho manželka, ktorá sa o tom dozvie, mu je neverná s jeho oveľa mladším priateľom Vermeulenom. Nakoniec oba mimomanželské vzťahy stroskotajú a obaja muži i obe ženy sa ocitnú na okraji existenciálnej priepasti. Napriek málo známym lokálnym reáliám Menkveld rozvíja grandiózny európsky, hlboko psychologický a s absolútnou štylistickou precíznosťou napísaný román o európskom meštianstve, o umelcoch a ich komplikovaných priateľských i erotických vzťahoch.

Nizozemský kultúrny historik Johan Huizinga (1872-1945) sa preslávil najmä dvoma knihami, medievistickou prácou Jeseň stredoveku (1919) a kultúrnofilozofickou štúdiou Homo ludens (1938). Okrem toho je však aj autorom mnohých ďalších kníh a esejí z oblasti ranomoderných európskych dejín (napr. Erasmus, Kultúra Nizozemska v 17. storočí), z dejín USA (Človek a dav v Amerike, Amerika ako žije a myslí), z indickej literatúry (Vidušaka) a takisto kritických diel o úpadku modernej západnej civilizácie v 20. storočí (V tieňoch zajtrajška, Zhanobený svet). Vo všetkých týchto dielach sa prejavil nielen ako brilantný mysliteľ, ale aj ako skvelý literát. Súčasný výber jeho esejí približuje túto veľkú osobnosť európskej vzdelanosti prvej polovice minulého storočia ako vnímavého kultúrneho historika, ktorý mal nielen presné predstavy o základoch európskej civilizácie a kultúrnom jestvovaní jednotlivca i spoločnosti, ale aj o poslaní modernej historickej vedy.

Menno ter Braak (1902—1940), pôvodným školením historik, je najvýznamnejším predstaviteľom medzivojnovej nizozemskej literárnej kritiky. Ako spoluzakladateľ literárneho časopisu Forum bol obávaným polemikom, no zároveň presvedčeným demokratom a „europeizátorom“ provinčných pomerov v holandskej kultúre. Dôsledne presadzoval nové personalistické kritériá posudzovania domácej literárnej tvorby, otváral svojim krajanom obzory smerom k západo- i východoeurópskym literatúram a angažoval sa aj za avantgardné filmové umenie. Počas svojho krátkeho, no mimoriadne plodného života plného bojov napísal niekoľko kníh esejí (Politik bez strany, Rozlúčka s krajinou pastorov, O starých a nových kresťanoch, Karneval mešťanov, Demaskovanie krásy, Cinema militans a i.). Bol jediným nizozemským intelektuálom, ktorý sa v roku 1938 vyslovil proti mníchovskej zrade a rozbitiu ČeskoSlovenska. V deň okupácie Nizozemska hitlerovským Nemeckom odišiel dobrovoľne zo života.

Kader Abdolah (1954) je súčasný nizozemský autor, pochádzajúci z Iránu. Patrí k skupine spisovateľov, ktorí v posledných rokoch dobyli nizozemskú literárnu scénu a presadili sa najmä vďaka spracovaniu tém a motívov, ktoré v nizozemskej – ale celkovo aj v európskej – literatúre boli donedávna málo povšimnuté, najmä vzťahy Západu a Východu, východné kultúry, islam atď. Dom pri mešite je rodinný román, odohrávajúci sa v iránskom meste Senedžan zhruba v rozpätí tridsiatich rokov (od konca šesťdesiatych do konca deväťdesiatych rokov). Centrálnym motívom je tu „dom pri mešite“, akási správcovská budova mešity a život rozvetvenej zbožnej islamskej rodiny v nej. Autor na tomto spoločenskom mikropriestore opisuje boj medzi vzmáhajúcim sa chomejniovským islamizmom a šachovým režimom, resp. umiernenými islamskými tradicionalistami, generačné i civilizačné konflikty.

Rozsiahla a fundovaná kriticko-historická práca týkajúca sa dejín psychoanalýzy na Slovensku esejizujúcim spôsobom komentuje poznatky o presadzovaní sa psychoanalytických teórií a trendov v predvojnových a povojnových rokoch na našom území. Autor Psychoanalýzy na periférii objasňuje na základe bohatého historického materiálu a jeho výkladu, prečo sa slovenská kultúra dlhodobo nevedela vyrovnať s Freudovým učením a odhaľuje pozadie jednotlivých postojov jej protagonistov voči Freudovej teórii sexuality a nevedomia, resp. voči iným zložkám klasickej psychoanalýzy.

Nizozemský kultúrny historik Johan Huizinga (1872-1945) sa preslávil najmä dvoma knihami, medievistickou prácou Jeseň stredoveku (1919) a kultúrnofilozofickou štúdiou Homo ludens (1938). Okrem toho je však aj autorom mnohých ďalších kníh a esejí z oblasti ranomoderných európskych dejín (napr. Erasmus, Kultúra Nizozemska v 17. storočí), z dejín USA (Človek a dav v Amerike, Amerika ako žije a myslí), z indickej literatúry (Vidušaka) a takisto kritických diel o úpadku modernej západnej civilizácie v 20. storočí (V tieňoch zajtrajška, Zhanobený svet). Vo všetkých týchto dielach sa prejavil nielen ako brilantný mysliteľ, ale aj ako skvelý literát. Súčasný výber jeho esejí približuje túto veľkú osobnosť európskej vzdelanosti prvej polovice minulého storočia ako vnímavého kultúrneho historika, ktorý mal nielen presné predstavy o základoch európskej civilizácie a kultúrnom jestvovaní jednotlivca i spoločnosti, ale aj o poslaní modernej historickej vedy.