Stanislava Repar

Po štyroch esejistických zbierkach, knižne publikovaných v rozpätí zhruba desiatich rokov (2012 až 2023, naposledy: V zajatí zvedavosti), prichádza Ivan Čičmanec s novým súborom esejí LIEČIVÁ SILA ODSTUPU. Nedokazuje v ňom – najmä v prvej časti Kontexty doby (a paradoxy kultúry) – len svoju občiansku bdelosť a vlastne aj individuálnu poctivosť, ale aj svoju citlivú vnímavosť a odovzdanosť záležitostiam ľudského ducha. Eseje z druhej časti nazvanej Literatúra v pohybe (ad: Kafka, Čechov, Dostojevskij, Baudelaire, Flaubert / Jesenský, Timrava, Voskovec a Werich, Kadlečík, Branko, Lasica a i.) prezrádzajú, ako veľmi sú tieto dva referenčné okruhy u Čičmanca prepojené; autor tu venuje pozornosť najmä tým tvorcom a tvorkyniam, ktorí z veľkej časti napomáhali svojmu národu dozrieť a postaviť sa na vlastné nohy. Súbor uzatvára osobnejšie ladená tretia časť Za oponou, tematicky v rozpätí od spomienok na detstvo až po starobu – a nevyhne sa ani vojne na Ukrajine. ? Vďaka viacstrannému odstupu – geografickému, kultúrnemu, vekovému a, v neposlednom rade, aj vzdelanostnému či intelektuálnemu – mnohé skutočnosti, na ktoré Čičmanec upozorňuje, máme možnosť uzrieť očistené od banálnych detailov a nadbytočných kučierok, v ich vlastnom svietivom (alebo temnom) aranžmáne, a mnohé príkoria, obavy či hrozby zakúsiť v oveľa väčšej naliehavosti – aj náš zosun na šikmú plochu. Spisovateľa pri jeho uvažovaní vedie obava o moderné demokratické Slovensko, ktoré sa dnes čoraz väčšmi ponára do vĺn politickej či ideologickej radikalizácie, hodnotovej polarizácie a populizmu, ale aj nacionálneho (nekultúrneho) spiatočníctva. ? Knihu zostavila a úvod do nej napísala Stanislava Chrobáková Repar. ? „Slovo ,elita? nadobúda v našich časoch čoraz pejoratívnejší význam, čo zreteľne naznačuje, že niečo nie je v poriadku. Elita by predsa mala byť čímsi úctyhodným – a dnes by to v našej časti sveta malo platiť dvojnásobne, keďže elitu si volíme sami. Pravda, nie je vylúčené, že práve v tom tkvie časť problému“ (I. Č., z kapitoly Psychologické korene pravicového populizmu). ? Ivan ČIČMANEC (1942) je prozaik, básnik, autor literárnych, filozofických a teatrologických štúdií, ktorý od roku 1969 žije v Nórsku, kde sa postupne vyprofiloval aj ako publicista a prekladateľ. Po roku 1989 mu v slovenčine (okrem esejí) vyšli dve básnické zbierky a tri prozaické knihy, naposledy zbierka poviedok Zažité a vysnívané (2022).

Publikácia TORZÁ s podtitulom Okná, svety / Ikkunat, maailmat predstavuje dvanásty básnický titul poetky Stanislavy CHROBÁKOVEJ REPAR – tiež prozaičky, esejistky, prekladateľky, literárnej vedkyne, editorky a vydavateľky, ktorá píše a publikuje v slovenčine aj slovinčine. Tvoria ju „existenciálne epištoly“ (D. Podracká) – básne, básne v próze a lyrické miniatúry –, ale aj autorské fotografie. Zábery oblokov Vanha Raumy (fínske drevené mestečko na zozname UNESCO) tvoria spiritus movens celého projektu, ktorému nechýbajú ani hravosť či vtipná provokácia. Kniha je koncipovaná viacvrstvovo; slovom i obrazom odzrkadľuje tri rôzne prostredia a životné svety, v ktorých autorka žila po roku 2000 (Fínsko, Slovinsko a Slovensko). V Torzách o. i. pokračuje aj v druhovo-žánrovej hybridizácii svojich textov, ktorou sa vyznačuje celé jej doterajšie dielo. Kniha je druhým zväzkom špeciálnej edície LARGE.

Kniha je autorský a súčasne konsenzuálny (autorka – literárna veda – redakcia) výber zo šiestich básnických zbierok poetky Stanislavy CHROBÁKOVEJ REPAR (*1960), ktorá za štyri desaťročia svojich tvorivých aktivít (knižne debutovala v r. 1994) vniesla do slovenskej, ale i slovinskej poézie silnú osobnostno-existenciálnu pečať svojich básní. Kritika si všimla najmä autorkino posilňovanie rodovej perspektívy písania, ale tiež výrazný jazykovo-experimentálny „habitus“ jej textov, ktorý ťaží tak z auditívneho, ako aj vizuálneho plánu „prebývania v jazyku“ a postupne sa mení až na slobodnú básnickú performanciu. Poetka sa tak ocitá v samom srdci básnického paradoxu; bez tohto opusu by bola súčasná slovenská poézia zjavne ochudobnená o jednu neopakovateľnú dimenziu svojho sebauskutočnenia. Kniha je vybavená kvalifikovaným doslovom spod pera literárnej vedkyne Maríny ŠIMÁKOVEJ SPEVÁKOVEJ a obsahuje tiež autorkino Kalendárium s citátmi z recenzií jednotlivých Reparovej diel. Na obálke i vnútri sú použité výtvarné diela Miroslava CIPÁRA, knižný dizajn je dielom Evy KOVAČEVIČOVEJ FUDALA. Koncepcia edície POIESIS vychádza zo zámeru vydavateľa súhrnne predstaviť slovenskej literárnej a kultúrnej verejnosti tvorbu básnikov a poetiek, narodených zväčša okolo roku 1960 (+ / –), ktorí sa v slovenskej literatúre úspešne pohybujú už piate desaťročie, a okrem iného tak prispieť k vyššej miere ich čitateľskej, kultúrnej i odbornej identifikácie. „Lyrická subjektka Stanislavy Chrobákovej Repar sa vyznačuje silnou potrebou vydať zo seba autentický ženský hlas, dopĺňa ho však aj potreba stelesňovať čosi ako jeho univerzálnu kvalitu; tá prichádza zďaleka (ako ozvena pôvodnej orálnej kultúry) a odznieva doďaleka, rozkolísavajúc zavedené vzorce správania. Poetka si zároveň plne uvedomuje aj protirečivý dosah takéhoto prístupu, pretože sloboda prekračujúca zaužívané predstavy a obrazce si vždy vyberie svoju daň [...]“ (z doslovu M. Šimákovej Spevákovej).

Dvojdomá slovenská a slovinská spisovateľka a poetka Stanislavá Chrobáková Repar v epištolárnej knihe Balans vypovedá o náročnej každodennosti aktérov živej kultúry. Hoci vychádza z osobných skúseností, svojimi postrehmi a úvahami pomenúva všeobecné problémy spoločenského postavenia súčasných tvorcov. V knihe sa striedajú epištolárne časti, výber autorkiných listov z rokov 2012 2015, s básňami v próze. Tie vznikli ako asociatívne reakcie na fotografie okien, ktoré autorka fotila v mestečku Rauma na juhozápade Fínska v rokoch 2018 2019. Kniha vychádza v edícii Siete.

Spojením dvoch častí POIESIS a PRAXIS do jedného celku sa autorke podarilo preukázať celý rozsah témy od najjemnejších aspektov artikulácie vlastných (pohyblivých, zložených) identít v reči človeka až po spoločensko-politický a historický dosah fenoménu, ktorý možno zahrnúť pod slovné spojenie: krajina bohatých barbarov. Alebo skôr jej zneužívaných obyvateľov? chudobných materiálne i duchom? To všetko sú legitímne otázky, ktoré s kultúrou, literatúrou a jej postavením v spoločnosti úzko súvisia. Aj napriek tomu, že neoliberálne nasmerovanie krajiny s narastajúcim podielom prekérnej práce medzi ľuďmi sa ich usiluje dostať pod kontrolu a urobiť neviditeľnými.

Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka. Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hél?ne Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch. Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.

Texty zachytávajú desaťročie 1991 - 2001, "konštanty" i "premenné" v myslení našich pozoruhodných osobností, ale aj vo verejnom a inštitucionálnom živote po r. 1989, pričom literatúra a kultúra stoja v popredí ich záujmu. Rozhovory sú nielen osviežujúcim čítaním, ale aj správou, pestrou názorovou paletou, ktorá k nám prichádza z prvého desaťročia slobodného života na Slovensku, - a sú predovšetkým stále platným podnetom na zamyslenie. Kniha Existenciály I, ktorá nie náhodou vychádza dvadsaťpäť rokov po Novembri 1989, ponúka vybrané, doposiaľ zväčša iba časopisecky publikované rozhovory, ktoré prevažne vznikali počas posledného desaťročia 20. storočia (konkrétne v rokoch 1991 – 2001) pre redakcie a rubriky literárnych časopisov a niektorých novín. Špecifickú váhu majú v knihe profilové rozhovory, ktoré okrem otázok súvisiacich priamo s umeleckými textami, literatúrou a literárnou vedou zachytávajú aj „znamenia doby“, podmienky, v ktorých literatúra v 90. rokoch existovala, celkovú spoločenskú atmosféru na poli vzdelávania a kultúry, u starších opytovaných aj vývinovú problematiku niektorých fenoménov a – v neposlednom rade – ich osobnú názorovú genealógiu či existenciálne zrenie. Rozhovory so spisovateľmi a spisovateľkami, literárnymi vedcami a vedkyňami dopĺňa niekoľko rozhovorov s osobnosťami z oblasti ďalších spoločenských vied (história, etnografia, jazykoveda), v jednom prípade aj z oblasti umelej inteligencie a nových technológií (kybernetika). Protagonistov a protagonistiek zaradených do tejto knihy je spolu dvadsaťdeväť, niektorí z nich sú zastúpení dvoma alebo tromi rozhovormi.

Ďalšia básnická zbierka Stanislavy Repar je pokračovaním autorkinho básnického výskumu mnohotvárnej identity ženy – ten sa síce naplno prejavil až v zbierkach Nahá v tŕní (2006) a Tichožitia (2011), no jeho stopy sme mohli zaznamenať už v 90. rokoch – v básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) a zbierke Na hranici jazyka (1997, 2000). Trojité Echoechoecho v názve predznamenáva rozčlenenie zbierky do troch oddielov, ktoré sú poetologicky odlišné, zachovávajú však vzácnu vnútornú súdržnosť samotnej lyrickej protagonistky a autorského rukopisu. Autorkou ilustrácií je Dana Sochorová.

Ako sa ponoriť do seba samej v oku Iného, opustiť územie ženských monodrám, rozptýliť sa v apofatickej reči a nestratiť sa?

Ako sa ponoriť do seba samej v oku Iného, opustiť územie ženských monodrám, rozptýliť sa v apofatickej reči a nestratiť sa?

Život a dielo slovenskej poetky a prekladateľky Mily Haugovej z pera Stanislavy Chrobákovej - Repar, ktorá a svojej práci v úvode knihy píše:"Z teoretického hľadiska bola a zostáva pre mňa provokujúca najmä básnická reč Mily Haugovej s jej invari antou a súčasne mnohodimenzionálnou charakteristikou v rozpätí dvoch desaťročí a na priestore 13 básnických kníh. Nielenže nejde o reč klasicizujúcu, literárnu alebo monotónnu s jednoznačným významovým posolstvom. Naopak, Haugovej poézia, najmä vo sv ojej vyzretej podobe, ktorá sa spája s autorkinou tvorbou od začiatku 90. rokov, stojí na poznaní, že svet (básne) nemožno uzavrieť do výkladových schém a matíc, podrobiť naliehaniu jazykových stereotypov, ošúchaných frazeologizmov a lyrických klišé , báseň oddeliť od poetologických provokáci a výzev, ktoré dodnes pre tvorcov predstavuje avantgardná či postavantgardná etapa moderného umenia - až po súčasnú vlnu postmoderného neokonceptualizmu"...