Denisa Gura

Slovenské ateliéry sú knihou rozhovorov a čiernobielych fotografií, ktoré vznikali počas takmer troch rokov v ateliéroch slovenských výtvarníkov. Viac ako tristo strán textu a portrétov zachytáva postavy súčasnej výtvarnej scény v najrôznejších, no predovšetkým v čo najprirodzenejších podobách. Štyridsaťšesť mien, od galandovcov po nedávnych absolventov Vysokej školy výtvarných umení, sprístupnilo svoje súkromie. Výtvarníci rozprávajú svoje životné príbehy, ktoré sú súčasťou „veľkých“ dejín umenia. Vyťahujú z pamäti historky a osoby, na ktoré by sa inak možno zabudlo. Fotografie a autentické výpovede zrkadlia skutočnú podobu ľudí, ktorých často poznáme iba cez ich dielo.

„Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá,“ hovorí psychológ Ivan Štúr. Kniha rozhovorov predstavuje jeho názory na výchovu, život v rodine, vzťahy medzi mužmi a ženami i rodičmi a deťmi. Rozpráva o konkrétnych prípadoch a skúsenostiach z viac než tridsaťročnej klinickej praxe, ale aj o zážitkoch z vlastného detstva a života. „Keď si sťažujem na vlastné deti, tak si vlastne sťažujem na to, ako som ich vychoval, ako som s nimi žil,“ hovorí Ivan Štúr, ktorý v knihe vystupuje ako nezávislý odborník, ale aj ako syn výnimočných rodičov či otec troch synov. Vyjadruje sa stručne a riešenia, ktoré na väčšinu výchovných a vzťahových problémov nachádza, sú zvyčajne jednoduché. Stavia na rozhovore, humore a schopnosti poučiť sa z ťažkostí. Za základ dobrej výchovy nepovažuje potláčanie zlých vlastností, ale podporovanie tých dobrých. Ako odporca „čiarkovacej” psychológie založenej na testoch a dotazníkoch volí individuálny prístup ku každému osudu a podporuje aktívny postoj k životu.

"Doba je taká, že motivuje ľudí k ideálnemu sebaobrazu. Vyrába však narcistické a hraničné poruchy osobnosti v miere, aká tu azda ešte nebola." Psychiater a psychoterapeut Pavel Černák prešiel počas svojej dlhoročnej praxe všetky psychiatrie na Slovensku a liečil stovky ľudí s duševnými problémami. V Správe o stave duše rozpráva o tom, ako vyzerala starostlivosť o duševné zdravie v minulosti a ako vyzerá dnes. Hovorí o javoch, ktoré sprevádzajú život súčasného človeka. Približuje najčastejšie duševné choroby našej spoločnosti: depresie, závislosti a psychózy. Opisuje, ako dnes prežívame vzťahy, sex, ako vychovávame deti či ako čelíme vlastnému i okolitému zlu. Radí, ako si ho uchovať duševné zdravie, ale aj ako rozoznať, že nastal čas na zásah odborníka. Verí, že väčšina ľudí má dostatok schopností na to, aby sa udržali psychicky fit. "Keby sme všetkých posielali k terapeutom, budovali by sme ideálny svet. A to je pasca. Človek sa má o seba starať aj v tom, že zvláda bežné výkyvy vlastnými silami. A terapeuta vyhľadá vtedy, keď je zakliesnený, trpí, má úzkosti či depresie."

„Doba je taká, že motivuje ľudí k ideálnemu sebaobrazu. Vyrába však narcistické a hraničné poruchy osobnosti v miere, aká tu azda ešte nebola.“ Psychiater a psychoterapeut Pavel Černák prešiel počas svojej dlhoročnej praxe všetky psychiatrie na Slovensku a liečil stovky ľudí s duševnými problémami. V Správe o stave duše rozpráva o tom, ako vyzerala starostlivosť o duševné zdravie v minulosti a ako vyzerá dnes. Hovorí o javoch, ktoré sprevádzajú život súčasného človeka. Približuje najčastejšie duševné choroby našej spoločnosti: depresie, závislosti a psychózy. Opisuje, ako dnes prežívame vzťahy, sex, ako vychovávame deti či ako čelíme vlastnému i okolitému zlu. Radí, ako si ho uchovať duševné zdravie, ale aj ako rozoznať, že nastal čas na zásah odborníka. Verí, že väčšina ľudí má dostatok schopností na to, aby sa udržali psychicky fit. „Keby sme všetkých posielali k terapeutom, budovali by sme ideálny svet. A to je pasca. Človek sa má o seba starať aj v tom, že zvláda bežné výkyvy vlastnými silami. A terapeuta vyhľadá vtedy, keď je zakliesnený, trpí, má úzkosti či depresie.“

Výnimočné rozhovory s výnimočným človekom. „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá,“ hovorí psychológ Ivan Štúr. Kniha rozhovorov predstavuje jeho názory na výchovu, život v rodine, vzťahy medzi mužmi a ženami i rodičmi a deťmi. Rozpráva o konkrétnych prípadoch a skúsenostiach z viac než tridsaťročnej klinickej praxe, ale aj o zážitkoch z vlastného detstva a života. „Keď si sťažujem na vlastné deti, tak si vlastne sťažujem na to, ako som ich vychoval, ako som s nimi žil,“ hovorí Ivan Štúr, ktorý v knihe vystupuje ako nezávislý odborník, ale aj ako syn výnimočných rodičov či otec troch synov. Vyjadruje sa stručne a riešenia, ktoré na väčšinu výchovných a vzťahových problémov nachádza, sú zvyčajne jednoduché. Stavia na rozhovore, humore a schopnosti poučiť sa z ťažkostí. Za základ dobrej výchovy nepovažuje potláčanie zlých vlastností, ale podporovanie tých dobrých. Ako odporca „čiarkovacej” psychológie založenej na testoch a dotazníkoch volí individuálny prístup ku každému osudu a podporuje aktívny postoj k životu.

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov. Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí. Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális, sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie, a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov. Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí. Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.