Eugen Gindl

Najnovším dielom Eugena Gindla je čosi ako splnenie dlhu stretnutia s Kolomanom Sokolom, jedným z najvychýrenejších svetových slovenských maliarov, zarodili po rokoch do autentickej oral history, spomienkami rozprávanými samotným majstrom. Koloman Sokol v neskresľovaných osobných dejinách predstavuje svoj život od detstva v Liptovskom Mikuláši, cez učňovské a školské roky v Košiciach, prvé stretnutia s tamojšími maliarmi (Krón, Jakoby a i) a zobrazenie dobových pomerov (Republika rád, prvá československá republika); presun na pražskú výtvarnú akadémiu (štúdium u Maxa Švabinského), počiatočné radosti a starosti po ukončení školy, zoznámenie sa s celoživotnou partnerkou, pobyt v Paríži, výstavy doma a vo svete, odchod do Mexika, pobyt v Mexiku a USA... Skepsa, aká Majstra v posledných rokoch prepadla kvôli neduhom vysokého veku, sa nikdy neprejavila v tvorbe a umeleckej práci práca bola vždy východiskom a útočiskom. V takto prirodzene prezentovanom životnom príbehu sa Gindlovi podarilo pretlmočiť Sokolovo silné a  čisté posolstvo o zmysluplnosti tvorby, ale aj poctivo prežívaného osudu.

Kniha autentických postrehov a reportérskych reflexií z putovania, je vsadená do čiastočne fiktívneho príbehu, vybudovaného na základe pôdorysu vari prvého slovenského románu Jozefa Ignáca Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti. René, mladík zo západnej Európy a obstarožný domorodec van Stiphout však putovali po dnešnom Slovensku. Tento prierez jasne dokazuje, že Eugen Gindl myslí v nesmierne širokých súvislostiach, k čomu pridáva aj potrebnú dávku jasnozrivosti práve to robí z jeho knihy výbornú učebnicu pre všetkých budúcich reportérov, a zároveň dokazuje, že gindlovská reportáž je svojský a nenapodobiteľný žáner, ktorý hovorí vlastnou rečou, vlastnými slovami a sám za seba. Putovanie bolo pre mňa mimoriadne zaujímavé a produktívne. Zážitky organizovala na päťdesiat percent náhoda, na tridsať percent stretnutia s ľuďmi...

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu. Veľká väčšina jeho textov nezostarla a nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Naopak, sú azda aktuálnejšie ako v čase svojho vzniku. Eugen Gindl vo svojich publicistických textoch zaznamenal prvé dekády dvadsiateho prvého storočia ako nikto iný v tejto krajine a vytvoril tak pozoruhodnú kroniku, ktorej hodnota môže len rásť. Čítať Gindla má zmysel!

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu. Veľká väčšina jeho textov nezostarla a nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Naopak, sú azda aktuálnejšie ako v čase svojho vzniku. Eugen Gindl vo svojich publicistických textoch zaznamenal prvé dekády dvadsiateho prvého storočia ako nikto iný v tejto krajine a vytvoril tak pozoruhodnú kroniku, ktorej hodnota môže len rásť. Čítať Gindla má zmysel!