Vladimíra Komorovská

Zbierka dvanástich poviedok Všivavé osudy je literárnym debutom prekladateľky umeleckej i odbornej literatúry, držiteľky Ceny Slovenských pohľadov za preklady 2007. O prozaickej prvotine autorky Peter Gegor napísal: "Vášnivá, nástojčivá, eruptívna, napriek živelnosti umne komponovaná próza, obsahovo i formálne na hony vzdialená od sladkobôľneho prúdu tej časti ,ženskej' literatúry, ktorá máva i značný čitateľský úspech, lebo spôsobom autorskej práce s materiálom niekedy neúmyselne a mimovoľne, inokedy zámerne a cielene ukája poklesnutý pavlačový vkus konzumentov. Neraz drsné a extrovertne ladené poviedky mapujú a rozkrývajú životy protagonistov, životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté - či už vlastným pričinením, alebo zásahom zvonka, teda takzvanými objektívnymi okolnosťami. Je cenné, že oba ,komponenty', tvoriace ľudský údel, autorka chápe v dôslednej dialektickej jednote. V spojení so zriedkavou spontaneitou bohatej a farbistej lexiky, na ktorej badať literárnu erudíciu dlhoročnej prekladateľky, je to metóda umožňujúca prienik až na dreň postáv tohto smutného panoptika spoločenských lúzerov našich čias bez lacných efektov či usopleného sentimentalizmu. Talentovaná, aj keď čitateľsky nepochybne náročná próza miestami evokuje riadky novely Jerzyho Andrzejewského Brány do raja."

Mozaikový, realistický, miestami až naturalistický román talentovanej a agilnej slovenskej prozaičky a prekladateľky zachytáva navzájom pospájané osudy postáv z hľadiska ich nazerania na udalosti, presnejšie povedané, na škandály, trápnosti a inzultácie. Svojím obsahom evokuje maupassantovsko-zolovský štýl a svojou formou hrabalovsko-gryzlovovský text, písaný non-stop jednou vetou, teda bez ohraničených súvetí a odsekov, z ktorého cítiť hektický životný rytmus, sústavne sa točiaci kolotoč bez akéhokoľvek oddychu. Silná frekvencia vulgárnych slov môže tu i tam pripadať neadekvátna, ale taká už býva dikcia frustrovaných postáv, podfarbená totálnou dezilúziou. Autorka zobrazuje jednu z najťažších a najzhubnejších chorôb pluralitného režimu, všeobecnú nespokojnosť zosúladiť názory a nájsť najracionálnejšie riešenie, prijateľné pre všetkých, poukazuje na výraznú názorovú diverzifikáciu, ktorá vyúsťuje do absolútnej atomizácie spoločnosti a následného krachu. Dielo pripomína sekvencie objektívnej, skrytej intelektuálnej kamery, ktorá nepripúšťa mnohoraký výklad. Je to inteligentné svedectvo o živote v tejto hektickej dobe s podpílenými ekonomickými konármi a odpílenými etickými hodnotami, ktoré má čo povedať súčasným i budúcim čitateľom.

Francúzsky spisovateľ a filozof v diele Rozprava o vedách a umeniach (za ktorú mu Dijonská akadémia v roku 1750 udelila prestížnu cenu) rozpútal proti vedám a umeniam boj, ktorý predznamenal jeho definitívny rozchod s vtedajšími, už vychýrenými mysliteľmi a ich doktrínami. V úvode ešte striktne neupiera vedám a umeniam blahodarné účinky, vzápätí sa však uchyľuje k obžalobe, že súčasné mravy nahradilo pokrytectvo, falošná zdvorilosť, „ozajstná skazenosť“, s nezvyčajnou odvahou hádže rukavicu aj spisovateľom a podčiarkuje neresti civilizovanej spoločnosti, ktoré vládnu v literárnych salónoch. V prvej časti spracúva témy z filozofického a historického hľadiska, uvádza konkrétne príklady a dochádza k záveru, že sa treba vzdať úsilia „vymaniť sa zo šťastnej nevedomosti, ktorú nám vyhradila večná múdrosť“. V druhej časti analyzuje proces skazenosti mravov v dôsledku vzdelanostnej úrovne, pokúša sa odhaliť jeho pôvod a načrtnúť celý vývoj, upozorňuje na pochybný predmet poznania a na nebezpečenstvo jeho štúdia, odsudzuje záhaľku a prepych ako najväčšie zlo ženúce vedcov a umelcov do záhuby.

José Lenzini, dlhoročný novinár alžírskeho pôvodu, zanietený camusológ sa už vyše dvadsať rokov špecializuje na Alberta Camusa, najmladšieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru 1957 a jeho dielo. V knihe venovanej Camusovi približuje chronológiu posledných dní života známeho spisovateľa originálnym spôsobom, vnáša svetlo do jeho politickej angažovanosti, nevyhýba sa ani nehanebným útokom jeho protivníkov, zakladá si na precíznych faktoch, na svedectve Camusových blízkych priateľov a kolegov, na dôvažok ich podopiera Camusovými spomienkami a citátmi z jeho diela, čím sa usiluje oživiť, respektíve podnietiť záujem o jeho tvorbu. Lenzini objasňuje aj spisovateľove pochybnosti o vlastnej schopnosti dokončiť rozpísaný autobiografický román Prvý človek, ktorý sa našiel v aktovke po tragickej nehode, ba i okolnosti, za ktorých sa ho ako „cudzinca“ usilovali zdiskreditovať parížski intelektuáli na čele so Sartrom, zdôrazňujúc, že si plne zaslúži rehabilitáciu. Veď ktorý spisovateľ lepšie vystihol svoju dobu a hodnotu ľudského života než odhodlaný humanista Camus, presvedčený, že „nijaká idea nestojí za to, aby sa pre ňu zabíjalo“?

Émile Zola (1840 – 1902) – jeden z najznámejších francúzskych románopiscov, publicistov, lyrických dramatikov a umeleckých kritikov druhej polovice 19. storočia, ktorý sa zapísal do dejín literatúry ako teoretik a hlavný predstaviteľ literárneho naturalizmu, autor románov Thérèse Raquinová, Madeleine Fératová, dvadsaťzväzkovej románovej fresky Rougonovci – Macquartovci, trilógie Tri mestá a nedokončenej tetralógie Štyri evanjeliá. Posledný zväzok románovej fresky Doktor Pascal možno vnímať aj ako spoveď, do ktorej autor zakomponoval vlastné skúsenosti a pocity; ústredná postava Pascal Rougon, brat Eugèna a Aristida Saccarda, lekár, vášnivo zaujatý vedou, študuje zákonitosti dedičnosti na vlastných predkoch a príbuzných, postupne zhromažďuje a triedi vedecké poznatky, objasňuje choroby jednotlivých členov, oživuje ich zážitky, tragické tajomstvá a zároveň zaťahuje oponu za Rougonovcami – Macquartovcami, prírodovednou a spoločenskovednou históriou jednej rodiny za druhého cisárstva. Ide o prvé slovenské vydanie tejto knihy.

André Maurois, vlastným menom Émile Salomon Wihlem Hezog (1885 – 1967) – významný francúzsky historik a životopisec, uznávaný humanista, autor pozoruhodných literárnohistorických biografií a autobiografických Pamätí. Biografia René alebo Život vikomta de Chateaubriand patrí k jeho význačným literárnym štúdiám. Vikomt François-René de Chateaubriand (1768 – 1848), potomok grófa de Combourg, predchodca francúzskeho romantizmu, minister zahraničných vecí, vyslanec v Berlíne a Ríme, uzrel svetlo sveta v starom režime a prežil všetky politicko-historické zvraty prvej polovice 19. storočia; Rousseauov stúpenec a Robespierrov nepriateľ, Bonapartov obdivovateľ a Napoleónov odporca, monarchista a vzbúrenec proti kráľom, liberál a ultraroyalista, racionalista a vizionár zanechal monumentálne dielo, z ktorého stačí spomenúť apológiu Duch kresťanstva, hagiografiu Život opáta de Rancé a rozsiahlu lyrickoepickú poému Pamäti zo záhrobia. Kniha vychádza v slovenčine po prvý raz.

Komorovskej Bonvivánske chiaroscuro tvorí s predchádzajúcimi titulmi Všivavé osudy a Papendeklová idylka voľnú trilógiu. Vo všetkých troch autorka použila ten istý zorný uhol, ten istý štýl a ten istý jazyk. Atmosféru a dianie jednotlivých príbehov možno vystihuje výraz „chiaroscuro“, použitý v názve knižky, čo v preklade z taliančiny znamená šerosvit. Ak by sme V. Komorovskú porovnali s inými slovenskými autorkami, ktoré vyznávajú zásadu, že dobro zvíťazí nad zlom, ak nie hneď, tak na konci, a narušené vzťahy sa napokon urovnajú, tak ona je kdesi na opačnom konci škály. Nie ako nenapraviteľná pesimistka, ale ako tvrdá realistka, ktorá vie, že život sa s nami nemazná. Vo všetkých troch „dieloch“ autorka odkrýva odvrátenú stránku skutočnosti, ktorú buď ignorujeme, alebo si ju odmietame priznať. Presvedčivosť jednotlivých príbehov vyviera predovšetkým z jazyka, ktorý sa vyznačuje naliehavosťou, emocionalitou – až brutalitou – a pohotovosťou. Všetky príbehy autorka postavila na ja-rozprávaní, ktoré poskytuje tú správnu ilúziu autentickosti. Každé rozprávanie má charakter spovede a tá vyžaduje úprimnosť.

Filozofická trilógia D`Alembertov sen je postavená na dialógoch. Ich prostredníctvom sa predkladajú témy, ktoré sa rozvíjajú a vysvetľujú. D’Alembertov rozhovor s Diderotom pojednáva o rozporuplnej bytosti, nezodpovedajúcej žiadnemu bodu v priestore, o rozdieloch medzi človekom a sochou, o pohybe v premiesťovanom i nehybnom telese, o vzniku zárodku, o preexistencii zárodkov súvisiacej s prvopočiatkom živočíchov, o tom, že vedy vyjadrujú vzťah medzi prírodnými javmi, ktoré vyvodzuje príroda. D’Alembertov sen je konštruovaný ako rozhovor D’Alemberta, Julie de L’Espinasse a lekára Bordeua. D’Alembert blúzni o človeku, vesmírnom poriadku v prírode, o reťazci bez prázdneho miesta, zrode, žití a pominutí sa, ktoré znamená meniť formy. Doktor počúva a usudzuje, že výstredné úvahy sa takmer stotožňujú s reálnymi dejinami dnešných i budúcich živočíšnych druhov. Lekár sa na základe tejto témy pustí do rozhovoru s Juliou. D’Alembert precitne a zamieša sa do rozhovoru. Snivosť je špecifický prvok predstierania filozofických ideí.

Po troch tituloch Všivavé osudy (VSSS 2008), Papendeklová idylka (VSSS 2009) a Bonvivánske chiaroscuro (VSSS 2010), v ktorých sa autorka vyrovnala s dneškom, najmä s jeho mravnou tvárou, v tejto románovej kompozícii sa sústredila na rozvetvené rodinné vzťahy štyroch generácií. Vznikla tak rozsiahla románová freska s príbehmi od devätnásteho storočia - s presahom do čias Márie Terézie - po súčasnosť. V zhustených a obsahom nabitých prehovoroch postáv sa pertraktujú dramatické osudy narátorov a ostatných protagonistov, podávané veľmi šťavnato a zároveň s nadhľadom, v ktorom nechýba humor ani irónia. V epicentre autorkinho zámeru sú individuálne životné fakty formujúce charaktery na pozadí životného kolobehu - narodenie, školy, citové a erotické fázy, manželstvá, deti, starnutie, choroby a smrť - a na pozadí historicko-spoločenských premien. Na margo knihy literárny kritik V. Petrík napísal: "Postupy, ktoré tu autorka použila, sú pre román dosť ojedinelé. V jednotlivých kapitolách sa striedajú - ako rozprávači - rodinní príslušníci, ktorí vidia tú istú realitu vždy z iného uhla pohľadu. Tým sa dosiahla plasticita románového sujetu i väčšia objektivita rozprávaného... Prehovory sú plné fakticity, teda obsažnosti. Román je koncipovaný originálne, prináša nielen nové poznanie, ale aj estetický efekt. Zaslúži si teda našu pozornosť."

André Maurois, vlastným menom Émile Salomon Wihlem Hezog (1885 – 1967) – významný francúzsky historik a životopisec, uznávaný humanista, autor pozoruhodných literárnohistorických biografií a autobiografických Pamätí. Biografia René alebo Život vikomta de Chateaubriand patrí k jeho význačným literárnym štúdiám. Vikomt François-René de Chateaubriand (1768 – 1848), potomok grófa de Combourg, predchodca francúzskeho romantizmu, minister zahraničných vecí, vyslanec v Berlíne a Ríme, uzrel svetlo sveta v starom režime a prežil všetky politicko-historické zvraty prvej polovice 19. storočia; Rousseauov stúpenec a Robespierrov nepriateľ, Bonapartov obdivovateľ a Napoleónov odporca, monarchista a vzbúrenec proti kráľom, liberál a ultraroyalista, racionalista a vizionár zanechal monumentálne dielo, z ktorého stačí spomenúť apológiu Duch kresťanstva, hagiografiu Život opáta de Rancé a rozsiahlu lyrickoepickú poému Pamäti zo záhrobia. Kniha vychádza v slovenčine po prvý raz.