Vladimíra Komorovská strana 2 z 2

José Lenzini, dlhoročný novinár alžírskeho pôvodu, zanietený camusológ sa už vyše dvadsať rokov špecializuje na Alberta Camusa, najmladšieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru 1957 a jeho dielo. V knihe venovanej Camusovi približuje chronológiu posledných dní života známeho spisovateľa originálnym spôsobom, vnáša svetlo do jeho politickej angažovanosti, nevyhýba sa ani nehanebným útokom jeho protivníkov, zakladá si na precíznych faktoch, na svedectve Camusových blízkych priateľov a kolegov, na dôvažok ich podopiera Camusovými spomienkami a citátmi z jeho diela, čím sa usiluje oživiť, respektíve podnietiť záujem o jeho tvorbu. Lenzini objasňuje aj spisovateľove pochybnosti o vlastnej schopnosti dokončiť rozpísaný autobiografický román Prvý človek, ktorý sa našiel v aktovke po tragickej nehode, ba i okolnosti, za ktorých sa ho ako „cudzinca“ usilovali zdiskreditovať parížski intelektuáli na čele so Sartrom, zdôrazňujúc, že si plne zaslúži rehabilitáciu. Veď ktorý spisovateľ lepšie vystihol svoju dobu a hodnotu ľudského života než odhodlaný humanista Camus, presvedčený, že „nijaká idea nestojí za to, aby sa pre ňu zabíjalo“?

Francúzsky spisovateľ a filozof v diele Rozprava o vedách a umeniach (za ktorú mu Dijonská akadémia v roku 1750 udelila prestížnu cenu) rozpútal proti vedám a umeniam boj, ktorý predznamenal jeho definitívny rozchod s vtedajšími, už vychýrenými mysliteľmi a ich doktrínami. V úvode ešte striktne neupiera vedám a umeniam blahodarné účinky, vzápätí sa však uchyľuje k obžalobe, že súčasné mravy nahradilo pokrytectvo, falošná zdvorilosť, „ozajstná skazenosť“, s nezvyčajnou odvahou hádže rukavicu aj spisovateľom a podčiarkuje neresti civilizovanej spoločnosti, ktoré vládnu v literárnych salónoch. V prvej časti spracúva témy z filozofického a historického hľadiska, uvádza konkrétne príklady a dochádza k záveru, že sa treba vzdať úsilia „vymaniť sa zo šťastnej nevedomosti, ktorú nám vyhradila večná múdrosť“. V druhej časti analyzuje proces skazenosti mravov v dôsledku vzdelanostnej úrovne, pokúša sa odhaliť jeho pôvod a načrtnúť celý vývoj, upozorňuje na pochybný predmet poznania a na nebezpečenstvo jeho štúdia, odsudzuje záhaľku a prepych ako najväčšie zlo ženúce vedcov a umelcov do záhuby.

Sartrov román Hnus predstavuje prvý priemet nového filozofického prúdu – ateistického existencionalizmu – do francúzskej umeleckej literatúry. Vznikol v medzivojnovom období, kedy človek zbavený tradičného hodnotového zázemia a poznania stráca nielen existenčnú istotu, ale odmieta i klasické historické vnímanie bytia a skĺzava do subjektivizujúcej roviny, v ktorej nanovo pátra po zmysle života. Jeho hlavný hrdina je intelektuál utápajúci sa v rozporoch, neschopný nájsť zmysel svojho jestvovania, ani sám pre seba ani v partnerskom vzťahu. V diele autor vychádza zo subjektívnej skúsenosti a s básnickou silou sa uchopuje témy hnusu, „chuligánsky“ prevracajúc krásnu literatúru naruby, modelujúc hnus do podoby imaginárneho hlavného hrdinu diela. Dielo možno považovať za provokáciu, za osobnú dobovú výpoveď autora, za hlbinné psychologické pátranie v útrobách duše žitím zhnuseného človeka, za filozofickú stopou v beletrii - v každom prípade však patrí medzi klasické diela svetovej literatúry, ktorých preklad by nemal chýbať ani na slovenskom knižnom trhu.

Sartrovo filozofické dielo Slová nesie črty osobného bilancovania, ktoré sa vracia ku kľúčovým otázkam vynárajúcim sa v autorovej tvorbe. Poznačený dobou, ktorá svetovými vojnami otriasla postavením ľudskej bytosti a vychádzajúc z existencionalistickej línie búrajúcej tradičný hodnotový systém aj nazeranie na ľudské bytie, spochybňuje všetko - slovo, ako také, spisovateľa, ktorý pomocou slova vytvára len mystifikáciu, čistotu umenia, ktorú vníma ako prázdnotu, zaužívané doktríny, tradičné koncepcie skutočnosti, človeka a sveta. Až biograficky skúma vlastný názorový prerod v otázkach súvisiacich s poslaním spisovateľa od pociťovania zodpovednosti a naplňovania poslania v politických a ideových zápasoch doby, cez problém nadbytočnosti, až po bezmocnosť autora v zmesi komédie, lži a nepolapiteľnosti pravdy mať akýkoľvek dosah na čitateľa. Dospieva od výlučnosti po izolovanosť umelca. Táto filozofia poslania umelca, funkcie literatúry a umenia ako takého vyznievajúca ako pokus o vlastné zovšeobecnenie s vedomím ostatných, o syntézu a jednotu, doposiaľ chýba medzi dielami preloženými do slovenčiny. Slovenský čitateľ by o ňu rozhodne nemal byť ochudobnený.

V napínavom románe s detektívnou zápletkou nás autorka zavedie do veľkolepej Alexandrie, kde pretrvávajú stáročné egyptské tradície a povery.