Monika Kompaníková

Psycholog a párový terapeut Ján Hrustič má za sebou více než čtyřicetiletou praxi a tisíce párů, kterým pomohl najít cestu k sobě nebo se přátelsky rozejít. V rozhovoru se spisovatelkou a editorkou knižní edice slovenského Denníku N Monikou Kompaníkovou hovoří o tom, jak budovat hluboké a blízké vztahy, které vydrží. Tvrdí, že krásného vztahu lze dosáhnout a udržet ho racionálně, jen je třeba kultivovaného chování, které má jasná kritéria a pravidla – a ta se lze naučit. Ve druhé části knihy Ján Hrustič vypráví také o sobě, o svém dětství na vesnici v rusínské rodině, o své cestě k psychologii a mystice. Sám prošel velkou osobní proměnou díky psychoterapii a práci s vězni či handicapovanými mladými lidmi, a tak jeho rady vycházejí nejen z teorie, ale hlavně z dlouholeté praxe. Osamělost je, když žijeme vedle sebe, ale každý ve svém světě. Mnoho lidí si sedá každý den po mnoho let k jednomu stolu s člověkem, kterého vlastně nezná, neví, co prožívá, nezná jeho vnitřní svět. V takovém vztahu oba cítí prázdnotu a nenaplněnost. Co způsobuje, že se ve vztahu cítíme osamělí? Co dělat, když se ze vztahu vytratila intimita? Jak a kdy mluvit s partnerem o nepříjemných věcech a k čemu je dobrý nezávazný rozhovor? Jaký je rozdíl mezi zamilovaností a zralou partnerskou láskou? Jakou roli hrají v partnerství sebestřednost, manipulace nebo vztahy s rodiči? A je pravda, že díky konfliktům naše vztahy vzkvétají?

Psychológ Ján Hrustič hovorí, že osamelosť je, keď sme vedľa seba, ale každý vo svojom svete. Keď partnerstvo upadne do rutiny a láska je vyčerpávaná hádkami, vzájomnými zraneniami, netoleranciou a nepochopením, prichádza odcudzenie a pocit osamelosti. Nie je to však nezvratný proces a máme ho v našich rukách - stačí zamerať pozornosť na tie správne veci, naučiť sa vhodne komunikovať a nájsť odvahu vziať na seba zodpovednosť za kvalitu vzťahu. Čo spôsobuje, že sa vo vzťahu cítime osamelo? Čo robiť, ak sa zo vzťahu vytratila intimita? Ako a kedy sa s partnerom rozprávať o nepríjemných veciach a načo je dobrá nezáväzná konverzácia? Aký je rozdiel medzi zaľúbenosťou a zrelou partnerskou láskou? Akú úlohu v partnerstve zohráva egocentrizmus, manipulácia či vzťahy s rodičmi? A je pravda, že vďaka konfliktom sa naše vzťahy rozvíjajú? Ján Hrustič má za sebou 40 rokov praxe psychológa a terapeuta. Mnohým párom pomohol vrátiť do vzťahu blízkosť a dôveru, no mnohým pomohol aj dôstojne sa rozísť, či vyrovnať sa s rozchodom. Ďalších sprevádzal obdobiami osamelosti, neistoty, pochybností a pomohol im dozrieť a vyrásť. V rozhovore s Monikou Kompaníkovou sa zameriava na problémy blízkych vzťahov a ich korene a ponúka konkrétne techniky ako do partnerstva vrátiť pocit naplnenia, intimity, blízkosti a zároveň slobody. V druhej časti knihy hovorí Ján Hrustič aj o sebe, o svojom detstve na dedine v rusínskej rodine, o svojej ceste k psychológii a k mystike. Sám prešiel vďaka psychoterapii a pracovným skúsenostiam s väzňami či hendikepovanými mladými ľuďmi veľkou osobnou transformáciou a jeho rady tak nevychádzajú len z teórie, ale najmä z dlhoročnej praxe.

The moving yet humorous story of a girl struggling to care for herself and others in post-communist Slovakia. Emotionally neglected by her immature, promiscuous mother and made to care for her cantankerous dying grandmother, twelve-year-old Jarka is left to fend for herself in the social vacuum of a post-communist concrete apartment-block jungle in Bratislava, Slovakia. She spends her days roaming the streets and daydreaming in the only place she feels safe: a small garden inherited from her grandfather. One day, on her way to the garden, she stops at a suburban railway station and impulsively abducts twin babies. Jarka teeters on the edge of disaster, and while struggling to care for the babies, she discovers herself. With a vivid and unapologetic eye, Monika Kompanikova captures the universal quest for genuine human relationships amid the emptiness and ache of post-communist Europe. Boat Number Five, which was adapted into an award-winning Slovak film, is the first of two books that launch Seagull's much-anticipated Slovak List.

50 neobyčejných příběhů neobyčejných žen Příběhy padesáti žen a dívek z Čech a Slovenska, které posouvaly hranice. Nenápadné ale vytrvalé rebelky bojovaly za práva žen, snažily se uplatnit v umění, sportu nebo ve vědě. Některé z nich používaly i opravdové zbraně, ale většina z nich jen svůj hlas, um, vytrvalost a lásku ke své zemi. Některé známé, jiné zapomenuté, ale všechny si zaslouží naši pozornost, protože jako kapky na kameni, krůček po krůčku, prošlapaly cestičku těm dalším.

Jedinečné spojenie príbehov spisovateľky Moniky Kompaníkovej a pesničiek skupiny Toddler Punk s hosťami Dorotou Nvotovou, Jurajom Benetinom, Michalom Kaščákom a Tomášom Slobodom. Na začiatku bolo zopár náhodných slov a akordov, neskôr veta, text, pesnička, potom kapela a napokon hudobný album a booklet v podobe ilustrovanej knižky. Toddler Punk sa zrodil z každodenných situácií, ktoré zažívame ako rodičia s našimi deťmi a ktoré sa zhmotnili v hudbe a v príbehoch Ťulina a jeho rodiny. Ťulino je chlapec, ktorému je tento svet tak trochu malý. Preto občas fantazíruje, občas sa bojí, niekedy sa zlostí a pred nudou ho zachraňujú výlety do vesmíru. Ťulinove príbehy sprevádzajú pesničky, ktoré detského poslucháča nepodceňujú a rodičov neotravujú. Zložili ich Ľuboš Kukliš, Oliver Rehák a Jozef Vrabel a dajú sa stiahnuť prostredníctvom QR kódu v knihe, alebo kúpiť na samostatnom CD.

Román Piata loď získal v roku 2011 najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie Anasoft litera, bol preložený do ôsmich jazykov a inšpiroval úspešný rovnomenný celovečerný film režisérky Ivety Grófovej. Príbeh detí, ktoré sa na ulici cítia bezpečnejšie, ako doma. Krehká výpoveď o svete dospelých videnom očami detí, rovnako však aj drsný obraz pohľadu dospelých na detský svet. Hra na rodinu, ktorá navždy zmení životy detí. Jarka prežíva svoje detstvo v nestabilnom rodinnom ženskom trojuholníku spolu s matkou Luciou a starou mamou Irenou. Všetko sa zmení, keď si spolu s malým Kristiánom a dvoma opustenými batoľatami vytvoria v záhradnom domčeku svoju náhradnú rodinu.

Sú dni, z ktorých sa o sebe nič nedozviete, ale sú aj dni nezabudnuteľné, tie na sútoku. Ich koniec je začiatkom čohosi nového. Monika Kompaníková, jedna z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie vo svojom novom románe Na sútoku rozpráva príbeh jedného takého dňa a dvoch žien. Hana je už dospelá. Dokáže rozprávať o svojom živote, čo zažíva, čo cíti. Sama vychováva malého syna, takmer bez slov odprevádza chorého otca a rastliny zo susedovej zdevastovanej záhrady starostlivo presádza do svojej záhrady. Anička chodí do základnej školy, žije sama s mlčanlivým otcom v dome na okraji mesta. Ešte nedokáže skutočnosti a emócie svojich chvíľ pochopiť, uchopiť za zmysluplný koniec, no je schopná vydať sa strastiplnú cestu za uznaním. Obidve cítia ťažobu veľkých zlomov a premien prichádzajúcich v nepatrných detailoch, v momentoch, keď sa hladina roztvorí a na povrch sa vyderie strach, hnev, či čistá radosť a vášeň. V knihe Moniky Kompaníkovej opäť nenájdete žiadne dejinné zvraty ani veľké tragédie - iba tie drobné osobné tragédie, ktoré vznikajú zo zdanlivo banálnych nedorozumení, strachu a neschopnosti a ktoré sa generačne reťazia. Laureátka našej najprestížnejšej literárnej Ceny Anasoft litera, opäť raz bravúrne potvrdzuje svoj talent, rozprávačské umenie i schopnosť pozrieť sa svet prenikavými, všímavými očami.

Najnovšia kniha Moniky Kompaníkovej, v ktorej príbehy plynú smerom k sútoku. Sú dni, z ktorých sa o sebe nič nedozviete, ale sú aj dni nezabudnuteľné, tie na sútoku. Ich koniec je začiatkom čohosi nového. Monika Kompaníková, jedna z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie vo svojom novom románe Na sútoku rozpráva príbeh jedného takého dňa a dvoch žien. Hana je už dospelá. Dokáže rozprávať o svojom živote, čo zažíva, čo cíti. Sama vychováva malého syna, takmer bez slov odprevádza chorého otca a rastliny zo susedovej zdevastovanej záhrady starostlivo presádza do svojej záhrady. Anička chodí do základnej školy, žije sama s mlčanlivým otcom v dome na okraji mesta. Ešte nedokáže skutočnosti a emócie svojich chvíľ pochopiť, uchopiť za zmysluplný koniec, no je schopná vydať sa strastiplnú cestu za uznaním. Obidve cítia ťažobu veľkých zlomov a premien prichádzajúcich v nepatrných detailoch, v momentoch, keď sa hladina roztvorí a na povrch sa vyderie strach, hnev, či čistá radosť a vášeň. V knihe Moniky Kompaníkovej opäť nenájdete žiadne dejinné zvraty ani veľké tragédie - iba tie drobné osobné tragédie, ktoré vznikajú zo zdanlivo banálnych nedorozumení, strachu a neschopnosti a ktoré sa generačne reťazia. Laureátka našej najprestížnejšej literárnej Ceny Anasoft litera, opäť raz bravúrne potvrdzuje svoj talent, rozprávačské umenie i schopnosť pozrieť sa svet prenikavými, všímavými očami. Monika Kompaníková (1979) je autorkou zbierky poviedok Miesto pre samotu, novely Biele miesta a románu Piata loď, ktorý v roku 2011 získal cenu Anasoft litera a bol preložený do siedmych jazykov. Film She is a harbour, natočený na motívy tejto knihy, bude mať premiéru na jeseň roku 2016. Pre deti napísala knihu Hlbokomorské rozprávky.

Képzeld el az életet a tengerfelszín alatt! És legeslegalul a tengerfeneket. A tengerfenéken végeláthatatlan tájak terülnek el, homokdűnékkel fedett síkságok, sűrű rétek, melyeket meleg áramlatok fodroznak, korallokkal és tengeri rózsákkal benőtt hegyek, forró vizet lövellő tengeralatti vulkánok. Sziklák, elsüllyedt hajók roncsai, elveszett városok, tűzhányók és mély árkok. És a legmélyebb árok mélyén, ahova nem jut el napfény, búvár, tengeralattjáró, sőt még japán gyöngyhalász sem - hát ott már egyáltalán nincs semmi. Csak sötét és hideg. Brrrr! Képzeld csak el! Még ha ez nincs is teljesen így. Még a legfeketébb és leghidegebb sötétségben is rálelhetünk életre. Ugyanis a legmélyebb árok mélyén él Halancsa és Kígyurka. Varázslatos hangulatú mese az óceán mélyéről, egy különleges barátságról.

A könyv egy tizenkét éves lány, Jarka szemszögéből láttatja a világot, aki fiatal anyjával él a város szélén. Gyakran tölti az estéit egyedül, amit a lakótelepi gyerekek irigyelnek, ő azonban magányként él meg. Jarka a panelrengeteg szürke valósága és anyja nemtörődömsége elől egy szőlőhegyi nyaralóba menekül. Hamarosan hozzácsapódik az otthonról elkóborolt, jó családból származó Kristián. A kötet szomorú, magányos, idő előtt felnőtté váló gyerekekről szól, akik egy nyaralóban titkos pótcsaládot hoznak létre...

Zavrite oči a skúste sa ponoriť pod morskú hladinu. Plávajú tam všakovaké príšery, ryby, chobotnice, dračie ryby, morské panny, kôrovce, ulitníky, obrovské cicavce, občas tam zablúdi ponorka či batyskaf. Nejde to? Skúste sa teda ponoriť spolu s magickým hlasom Roberta Rotha a skvelou hudbou Vladimíra Šarišského. Dovedú vás až do tej najtemnejšej hlbočiny, tam, kde žije škaredá, lenivá no dobrosrdečná ryba Biba, jej kamarát had Rado a ďalšie živočíchy, ktoré hlbokomorskú temnotu presvetľujú svojimi lampášmi a podnikajú dobrodružné výpravy.

Křehká výpověď o světě dospělých viděném očima dětí, stejnou měrou však i drsný obraz nazírání dospělých na dětský svět. Citlivě (v ich-formě) napsaná kniha o životě dívky na pomezí dětství a dospívání. Svou matku smí oslovovat jen křestním jménem, aby jí nepřipomínala předčasné mateřství. Žije na ulici a v bytě plném podezřelých návštěv a večírků, kde své místo nemá ani ve vlastní posteli. Hledá lásku mezi Luciiným (matčiným) nezájmem, závislostí a depresemi a nezdá se jí zvláštní, když se nešťastnou náhodou sama na krátkou chvíli stane matkou dvěma kojencům. Dojemný a do masa se zařezávající text mrazí přirozeností, s jakou Jarka svůj příběh vypráví. Příběh provázený nevykalkulovanou, čistou potřebou přilnout k druhému. Aby se člověk nestal jediným plavcem mezi loděmi, ke kterým se nechce nebo nemůže přiblížit. Čekaní na tu svoji, pro naši hrdinku pátou loď může být dlouhé. Do té doby se snažíme především udržet nad vodou.

Novela nominovaná na prstížnu cenu Anasoft litera 2007. Všimnime si prvé vety prózy: „Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pruh nepokosenej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem-tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky" (Biele miesta, s. 5). Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) - v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute. (Jana Pácalová, NOVÉ SLOLO) Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Kompaníkovú opäť zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere... (jk, TÝŽDEŇ)

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET) Podstatnými charakteristikami sú zmyslovosť a emocionálnosť. Autentickosť ženského senzitívneho sveta je badateľná a priam zmyslom dotyku schopná komunikovať s čitateľom. Čítajúc tieto poviedky proste je možné vnímať všetkými zmyslovými orgánmi už či vôňu a pach, či zvuky, tvar alebo aj samotnú štruktúru predmetov: Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo tam rastú, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb... (Vladimíra Dorčová, Novi Sad) "Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) – v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute..." (Jana Pácalová, Nové slovo) Máte radi samotu? Máte radi nostalgickú príchuť melanchólie? Láka vás príjemné prevaľovanie sa myšlienok, kde čas a priestor nehrajú žiadnu úlohu a ste len vy a vaše sny; príbehy dávno skončené, nikdy neuskutočnené alebo niekedy ešte len vzniknúce? Ak vás priťahujú príbehy, ktoré neoplývajú nezraniteľnými Terminátormi, nezastaviteľnými Indiana Jonesami, vybuchujúcimi mestami a potokmi krvi, potom ste na správnej stope. (Miroslav Antoniak, ŽIARELKA) Autorská poetika si kliesni cestu nenápadne: vytrvalo sa ponúka cez mnohé, mnohé drobné aj závažné pozorovania, najmä vizuálne, akoby jej disciplinovanosť v rovine príbehu dovoľovala prídavky v iných rovinách. Autorka je zberateľka a zberačka, tak ako aj niektoré postavy v jej debute sú zberači a zberatelia: správkyňa plavárne v poviedke Hladina ustálená zbiera úlomky zubov, Lucia v poviedke Miesto pre samotu pachy, vône, vlasy... Monika Kompaníková zbiera obrazy, obrázky, fotografie, znaky, označenia, prídavné mená, prímery. Keďže jej poviedky sledujú odskúšané línie príbehov, môže autorka vpletať tieto poklady zo svojej zbierky do suverénnej reči rozprávača, až rozprávač stratí dych. (Gabriela Magová, SLOVO)