Veronika Šikulová

Po dvoch románoch prichádza Verona Šikulová s knižkou krátkych textov. Sú prozaické, no nielen to, sú poetické i drsné zároveň. Odhaľujú všetky autorkine tváre, všetky lásky - úprimne a otvorene. Čo tvorí jej svet? Milovaný tato, deti, Modra so svojimi bizarnými postavičkami, lesný roh, láska, záhrada, vtáky, modlitba, literatúra... No táto kniha nie je len Veronina. Kúsok od Modry žije ilustrátorka Martina Matlovičová, ktorú tieto texty očarili. Inšpirovali ju k vytvoreniu obrázkovej podoby Veroninho sveta. A tak vznikli dve paralelné rozprávania, jedno literárne, druhé výtvarné.

Hovorí sa, že zo života sa treba vyrozprávať. O čosi podobné sa svojským spôsobom snaží vo svojej knižke poviedok aj Veronika Šikulová... v časti Je mi leto si po svojom „vyrovnáva účty“ s detstvom, dospievaním, rodičmi, jednotlivé poviedky na seba nadväzujú a možno tvoria príbeh, hoci každá z nich je trochu samostatným príbehom, či úryvkom zo života... druhá časť Spoviedky je akýmsi experimentovaním, variáciami na jednu a tú istú tému. Postavy a postavičky sa nemenia, nemení sa ani prostredie, autorka sa snaží o akési pohrávanie sa s krasohľadom, stačí sa pohnúť, zmeniť uhol pohľadu, zmena viet či slov a poviedka sa mení... Niektoré sú také vtipné, až sa vám chce rozplakať. A vo všetkých stretávame autorku, v rôznych podobách či polohách, spovedajúcu sa a hovoriacu opäť „iba o živote“.

V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje „miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.

Veronika Šikulová niekoľko rokov píše fejtóny do časopisu Miau. Z niektorých urobila poviedky, z iných ostali fejtóny. Popritom stále čosi píše. Aj preto pri niektorých jej poviedkach budete mať pocit, že ste ich už niekde čítali. Nie je to celkom tak. Autorka sa rada hrá, maže, kombinuje a pointuje nanovo. Poviedka je jej najobľúbenejší žáner. Má rada, ak sa o spisovateľovi hovorí, že stále píše tú istú knižku. O nej to platí dvojnásobne. Popri knižkách Domček jedným ťahom, Miesta v sieti či Diera do svetra vznikali poviedky. Hádam sa jej podarilo na plátno pridať zopár nových postáv a postavičiek, iným rozostriť kontúry. Tak nejako vznikla knižka, ktorá má príznačný názov Medzerový plod.

A regény három generáció történetét tárja elénk három nő perspektívájából. Nagy történet abban az értelemben, hogy fonalát keresztbe metszi a második világháború, a kommunista hatalomátvétel, a politikai peres sora és így tovább. És kis történet, amennyiben egyetlen nagycsalád életéről szól. A nagymama, Jolana, a lánya, Alica és az unoka, Verona egymás történet mesélik el. A család férfi tagjai isznak és dolgoznak, a fronton vagy a börtönben, azaz mindig távol vannak. Nincsenek közvetlenül jelen a regényben - a nők élete azonban mégis körülöttük forog. A Menettérti nem akar történelmi vagy politikai regény lenni és nem is törekszik valamiféle speciális női perspektívára. Egyszerűen csak el akarja mesélni egy család életét és történetét, ahogy az az eredeti dokumentumokból, a frontról és a börtönből írt levelekből, valamint a szereplők hétköznapi beszélgetéseiből feltárul az olvasó előtt.

V autobiografi cky zabarveném románu Místa v síti se známá slovenská autorka Veronika Šikulová soustředí na osudy tří žen jedné rodiny: babičky Jolany, její dcery Alice a vnučky Verony, které se přímým pohledem na své převážně smutné, avšak statečné životy snaží vyrovnat se svými smutky a zmatky a najít díky nim své místo v sítích kolem sebe a v sobě. Vyprávění nápaditě střídá osoby vypravěče, plasticky vykresluje hlavní postavy i rázovité místní fi gury a působivě evokuje nejen barvy, vůně, c hutě světa, který je dávno pryč, ale i různé lidské tragédie působené historickými událostmi či politickými poměry. Místa v síti jsou knihou, v níž se čtenáři zpovídají silné ženy, které v okamžiku, kdy všecko ztrácejí a zůstávají samy, musí najít od vahu žít dál a pečovat o své blízké Román vychází v citlivém překladu spisovatelky Kateřiny Tučkové, autorky bestseleru Žítkovské bohyně.

Kniha poviedok. Ľudia žijú, rozprávajú sa, zavše prejdú z jednej poviedky do druhej a rozprávajú sa znovu, trebárs o niečom inom. Keď sa veci dajú do pohybu prirýchlo, autorka šliape na brzdu, svet jej vonia, ale celkom po svojom, to, čo, vidí má radšej napísané, všetky zmysly aj nezmysly si uvedomí najlepšie vtedy, keď o nich porozpráva. Zavše vetu napíše iba preto, aby mohla použiť slovo, ktoré dlho nepoužila. Ľudský život sa má vyrozprávať a je jedno, či je reč o zraku, vôni alebo či do Trlinka pri Modre príde Ernest Hemingway, po prečítaní zostáva dojem, nálada, možno čosi, čo by sa dalo prirovnať k vôni.

Veronika Šikulová debutovala v roku 1997 útlou knižkou Odtiene. Je to knižka skíc, portrétov a etúd. Už tento text jasne naznačil, kam sa bude autorkina literárna cesta uberať. Autobiografické skice, rodinná intimita, portréty členov rodiny, ale aj denník dospievania, prvých lások a sklamaní, manželstva aj narodenie syna. V druhej knihe Z obloka sa opäť sústreďuje na tému trojgeneračnej rodiny. Hlavná postava Mátoha, matka rodiny tretej generácie, sa vracia späť do detstva poznačeného rozvodom rodičov a z toho vyplývajúcimi ťažkosťami. V autorkinom rozprávaní sa striedajú vážne a komické až parodické polohy.

„Mezerovitý plod“ je prvním příznakem nákazy včelstva. Napadený úl, domov, do nějž se vkrádá nemoc a smrt. Hrdinka stejnojmenné prózy Veroniky Šikulové prožívá nelehké období: její milovaná matka umírá, manžel se proměnil v cizího podivína, dospívající syn se od ní odpoutává. Ona sama stárne a neví, jak dál. Přesto je její vyprávění plné barev a drsného humoru; vzpomíná na dětství a mladá léta, přidává příběhy postav z široké rodiny i sousedů z rodné Modry. Vzniká tak kniha, v níž jsou představeny všechny podoby citu, čistý a hluboký proud vyprávění, který vtáhne každého čtenáře.

Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky – kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?

Dunčo je bodkovaný pes! Doma ho všetci ľúbia, aj keď rozhryzie topánky, zje zubnú pastu, rozbije voňavku, zožerie papierové škatuľky, suché rožky, vajíčkové škrupiny, šunku, vysype v kuchyni smetiak, odvlečie do záhrady pingpongovú raketu, zlomí pravítko, ociká práčku, nanosí si do brlôžka topánky a svetre... Pozóóór, bodkýýý! Ratuj sa, kto môžeš! Príbehy bodkovaného psa úspešnej slovenskej literátky Veroniky Šikulovej dopĺňajú ilustrácie Oksany Paliy.

Krajina okolo nás sa mení a zvieratká sa dostávajú do problémov. Mladý orliak si nevie nájsť dosť starý a pevný strom, na ktorom by si mohol postaviť hniezdo, bratia hovniváli nemajú z čoho gúľať guľky, pretože na lúkach sa prestalo pásť. Príbehy z lúk a mokradí vysvetľujú deťom environmentálne súvislosti a ukazujú, že to, čo my ľudia vieme v prírode pokaziť, dokážeme aj napraviť. A tak by to malo byť aj naozaj. Či len v rozprávke? V Bratislavskom regionálnom ochranárskom združení sme sa rozhodli vydať knižku detských rozprávok a preložiť tak environmentálne súvislosti do jazyka detí. Keďže sme v prvom rade ochranári a nie rozprávkari, na pomoc sme si zavolali troch známych slovenských spisovateľov – Veroniku Šikulovú, Juraja Raýmana a Máriusa Kopcsaya, ktorí majú všetci k prírode a jej ochrane veľmi blízko. Títo traja autori prepísali naše dlhoročné skúsenosti s ochranou druhov a biotopov do krásnych príbehov o zvieratkách. Napísali rozprávku o orliakovi, ktorý si nevedel nájsť dosť starý a pevný strom na hniezdenie, o dážďovníkovi, ktorý sa nemal kam vrátiť, pretože dom, v ktorom býval, zateplili, o bratoch hovniváloch z opustenej lúky, na ktorej sa prestalo pásť, o rybách v rýchlom, napriamenom Dunaji a o vtákovi strakošovi, ktorého hmyz, ubúdajúci z krajiny, postavil pred súd. Spolu takto vytvorili päť pútavých príbehov, ktoré svojimi ilustráciami doplnil Viliam Slaminka. Takto vznikla kniha ochranárskych rozprávok s názvom Príbehy z lúk a mokradí.

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky – kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?

V knižke počuť vietor, stromy, prechádzajú sa v nej zvieratká a dvaja malí chlapci si v nej urobili bunker... Poďte do nej na návštevu. Chyťte si nos, hneď za bunkrom býva tchor, pozor, aby vás nedoštípali včely, možno stretnete líšku, dudka pod čerešňou, poľné vtáčky nad záhradou, nosorožíka... Nech sa vám v nej zelení! Zelenú totiž svet dnes potrebuje najviac! Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.