Veronika Šikulová strana 3 z 3

V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje „miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.

Autorka tejto knižky má rada, keď pri čítaní cíti, že napísaný text má „dobrý ťah“ ako komín. O čosi podobné sa pokúsila aj sama v knižke, ktorú práve držíte v ruke, nie komín, ona nám pod nos rovno strká dom, domček jedným ťahom, poviedky o detstve, dospievaní aj o tom čo bolo potom – v prvej časti Je mi leto... V druhej časti Spoviedky, spovedá zo života – niekedy sama seba, inokedy ľudí, ktorí ju obklopujú... Rada svojim postavám nastavuje nohu a potom sa na nich zabáva. Inokedy sa smeje sama zo seba. Rada rozpráva, a okrem toho by bola rada, keby jej radosť z rozprávania bola nákazlivá, aby jej čitatelia mali rovnakú radosť z čítania, akú ona pociťovala pri písaní, aby jej „komín“ dobre ťahal a zohrieval, aby jej poviedky mali nielen ten komínový ťah, ale aj ťah na bránu... Ak sa jej podarí streliť gól, hoci aj do vlastnej bránky a niekoho zaujať či rozveseliť, poteší sa... Veronika Šikulová sa narodila 15.marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na FFUK, pracovala v Literárnom týždenníku, Novom čase a v múzeu Ľudovíta štúra v Modre. v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz "Odtiene", za ktorú dostala cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali "Z obloka" a "Mesačná dúha". Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku pre deti "To mlieko má horúčku". Niektoré jej prózy vyšli v zborníkoch v Rakúsku, časopisecky publikovala v Srbsku a Poľsku. V domácich literárnych periodikách ste mohli čítať jej poéziu. Má dve deti a žije v Modre za zelenou bránou.

Hovorí sa, že zo života sa treba vyrozprávať. O čosi podobné sa svojským spôsobom snaží vo svojej knižke poviedok aj Veronika Šikulová... v časti Je mi leto si po svojom „vyrovnáva účty“ s detstvom, dospievaním, rodičmi, jednotlivé poviedky na seba nadväzujú a možno tvoria príbeh, hoci každá z nich je trochu samostatným príbehom, či úryvkom zo života... druhá časť Spoviedky je akýmsi experimentovaním, variáciami na jednu a tú istú tému. Postavy a postavičky sa nemenia, nemení sa ani prostredie, autorka sa snaží o akési pohrávanie sa s krasohľadom, stačí sa pohnúť, zmeniť uhol pohľadu, zmena viet či slov a poviedka sa mení... Niektoré sú také vtipné, až sa vám chce rozplakať. A vo všetkých stretávame autorku, v rôznych podobách či polohách, spovedajúcu sa a hovoriacu opäť „iba o živote“.