Veronika Šikulová strana 2 z 3

Kniha poviedok. Ľudia žijú, rozprávajú sa, zavše prejdú z jednej poviedky do druhej a rozprávajú sa znovu, trebárs o niečom inom. Keď sa veci dajú do pohybu prirýchlo, autorka šliape na brzdu, svet jej vonia, ale celkom po svojom, to, čo, vidí má radšej napísané, všetky zmysly aj nezmysly si uvedomí najlepšie vtedy, keď o nich porozpráva. Zavše vetu napíše iba preto, aby mohla použiť slovo, ktoré dlho nepoužila. Ľudský život sa má vyrozprávať a je jedno, či je reč o zraku, vôni alebo či do Trlinka pri Modre príde Ernest Hemingway, po prečítaní zostáva dojem, nálada, možno čosi, čo by sa dalo prirovnať k vôni. Štýl písania Verony Šikulovej je jedinečný rovnako ako ona sama. Za svoj posledný román Medzerový plod získala ocenenie Anasoft litera.

Veronika Šikulová debutovala v roku 1997 útlou knižkou Odtiene. Je to knižka skíc, portrétov a etúd. Už tento text jasne naznačil, kam sa bude autorkina literárna cesta uberať. Autobiografické skice, rodinná intimita, portréty členov rodiny, ale aj denník dospievania, prvých lások a sklamaní, manželstva aj narodenie syna. V druhej knihe Z obloka sa opäť sústreďuje na tému trojgeneračnej rodiny. Hlavná postava Mátoha, matka rodiny tretej generácie, sa vracia späť do detstva  poznačeného rozvodom rodičov a z toho vyplývajúcimi ťažkosťami. V autorkinom rozprávaní sa striedajú vážne a komické až parodické polohy.

Autorka tejto knižky má rada, keď pri čítaní cíti, že napísaný text má „dobrý ťah“ ako komín. O čosi podobné sa pokúsila aj sama v knižke, ktorú práve držíte v ruke, nie komín, ona nám pod nos rovno strká dom, domček jedným ťahom, poviedky o detstve, dospievaní aj o tom čo bolo potom – v prvej časti Je mi leto... V druhej časti Spoviedky, spovedá zo života – niekedy sama seba, inokedy ľudí, ktorí ju obklopujú... Rada svojim postavám nastavuje nohu a potom sa na nich zabáva. Inokedy sa smeje sama zo seba. Rada rozpráva, a okrem toho by bola rada, keby jej radosť z rozprávania bola nákazlivá, aby jej čitatelia mali rovnakú radosť z čítania, akú ona pociťovala pri písaní, aby jej „komín“ dobre ťahal a zohrieval, aby jej poviedky mali nielen ten komínový ťah, ale aj ťah na bránu... Ak sa jej podarí streliť gól, hoci aj do vlastnej bránky a niekoho zaujať či rozveseliť, poteší sa... Veronika Šikulová sa narodila 15.marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na FFUK, pracovala v Literárnom týždenníku, Novom čase a v múzeu Ľudovíta štúra v Modre. v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz "Odtiene", za ktorú dostala cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali "Z obloka" a "Mesačná dúha". Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku pre deti "To mlieko má horúčku". Niektoré jej prózy vyšli v zborníkoch v Rakúsku, časopisecky publikovala v Srbsku a Poľsku. V domácich literárnych periodikách ste mohli čítať jej poéziu. Má dve deti a žije v Modre za zelenou bránou.

V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje „miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.

50 neobyčejných příběhů neobyčejných žen Příběhy padesáti žen a dívek z Čech a Slovenska, které posouvaly hranice. Nenápadné ale vytrvalé rebelky bojovaly za práva žen, snažily se uplatnit v umění, sportu nebo ve vědě. Některé z nich používaly i opravdové zbraně, ale většina z nich jen svůj hlas, um, vytrvalost a lásku ke své zemi. Některé známé, jiné zapomenuté, ale všechny si zaslouží naši pozornost, protože jako kapky na kameni, krůček po krůčku, prošlapaly cestičku těm dalším.

Dunčo je bodkovaný pes! Doma ho všetci ľúbia. Aj keď rozhryzie topánky, zje zubnú pastu, rozbije voňavku, zožerie papierové škatuľky, suché rožky, vajíčkové škrupiny, šunku, vysype v kuchyni smetiak, odvlečie do záhrady pingpongovú raketu, zlomí pravítko, ociká práčku, nanosí si do brlôžka topánky a svetre... Pozóóór, bodkýýý! Ratuj sa, kto môžeš!

V knižke počuť vietor, stromy, prechádzajú sa v nej zvieratká a dvaja malí chlapci si v nej urobili bunker... Poďte do nej na návštevu. Chyťte si nos, hneď za bunkrom býva tchor, pozor, aby vás nedoštípali včely, možno stretnete líšku, dudka pod čerešňou, poľné vtáčky nad záhradou, nosorožíka... Nech sa vám v nej zelení! Zelenú totiž svet dnes potrebuje najviac! Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Kniha získala ocenenie: Najkrajšia kniha jari 2014.Nehynúca klasika sa dočkala úplne nového vydania!Známa kniha obľúbeného autora literatúry pre deti prináša príbeh Vincka, ktorému jedného dňa strýco Zahruška požičia heligón. Vincko sa má na ňom naučiť hrať, lenže to bude ťažké: otec mu totiž nástroj zakáže, kým sa v škole nezlepší na samé jednotky. Vincko sa postupne zoznámi so všetkými hudobníkmi zo slávnej kapely strýca Zahrušku. V tajomnom svete dospelých si všeličo vypočuje a stretne mnoho zaujímavých postáv.

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom..." Audioknihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Číta: Veronika Šikulová Celkový čas: 3 hodiny a 41 minút

V knize najdete celkem 6 pohádek, které byly zpracovány pro účely zájemců začínajících se čtením v cizím jazyce. Jazyk pohádek jsme zjednodušili. Český zrcadlový překlad umožní obratem zkontrolovat, zda jste německému textu porozuměli správně. Po každém pohádkovém příběhu následuje dvojstránka se cvičeními. Audionahrávka ve formátu MP3, na které pohádky vypráví rodilá mluvčí, je zdarma ke stažení na webu.

Milan Lasica vo vašej obývačke, Dušan Jamrich vo vašom aute. Robo Roth na vašej chate, Táňa Pauhofová s vami pri rannom behu. Divadelné predstavenie u vás doma. Slovensko NOIR je multižánrové dielo, ktoré spojilo 17 popredných slovenských autorov, 17 hercov, režisérov, muzikantov a talentovanú akademickú maliarku.

Audiokniha Mezerovitý plod, kterou napsala Veronika Šikulová. Hrdinka tohoto příběhu prožívá nelehké období: její milovaná matka umírá, manžel se proměnil v cizího podivína, dospívající syn se od ní odpoutává. Ona sama stárne a neví, jak dál. Přesto je její vyprávění plné barev a drsného humoru.

Audiokniha Líštičky majú rady teplo, ktorú napísala Veronika Šikulová. Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou.

Čo nám píše krajina? Na niektorých miestach v blízkosti mesta vidíme stopy šípok, v skromnejších formách. Aj na udržiavaných miestach sa držia späť. No na vzdialených vŕškoch a vŕštekoch, kam až oko dovidí, hocikde poschovávané za stromy a vrastené do vinohradov, sa rozrástli… Kniha je vernisážou fotografií, ktoré spolu vyvoláva Veronika Šikulová s Marekom Mihalkovičom. Fotografie sa stávajú východiskom k jej hlbším úvahám o tom, čo vidí ona, čo objektív, tvoria predohru alebo rozvíjajú sieť záchytných bodov, do ktorých to, čo je na fotografiách, zapadá, texty a obrázky vytvárajú mozaiku - kontrast medzi napísaným a odfotografovaným, videným a vedeným, svetlým a temným..

Čo nám píše krajina? Na niektorých miestach v blízkosti mesta vidíme stopy šípok, v skromnejších formách. Aj na udržiavaných miestach sa držia späť. No na vzdialených vŕškoch a vŕštekoch, kam až oko dovidí, hocikde poschovávané za stromy a vrastené do vinohradov, sa rozrástli... Kniha je vernisážou fotografií, ktoré spolu vyvoláva Veronika Šikulová s Marekom Mihalkovičom. Fotografie sa stávajú východiskom k jej hlbším úvahám o tom, čo vidí ona, čo objektív, tvoria predohru alebo rozvíjajú sieť záchytných bodov, do ktorých to, čo je na fotografiách, zapadá, texty a obrázky vytvárajú mozaiku - kontrast medzi napísaným a odfotografovaným, videným a vedeným, svetlým a temným..