Róbert Letz

Profesori Ján a Róbert Letzovci – otec a syn – približujú život a dielo ďalších Letzovcov – bratov Štefana a Bela –, významných tvorcov a propagátorov slovenskej literatúry. Táto nesporne zaujímavá a podnetná knižočka vznikala niekoľko rokov, nebola písaná na objednávku alebo pre cielený profesijný zámer, ale predovšetkým z rodovej povinnosti a cti, ako aj z národno-kultúrneho povedomia. Cieľom autorov teda nebolo len napísať vedeckú monografiu o dvoch bratoch, ale išlo o starostlivo vypracovaný výsek z rodinnej kroniky, kladúcej dôraz na skutočnosti zo života a tvorby bratov Letzovcov. V prvom rade sa zamerali na zachytenie jednoty ich života a tvorby v konkrétnom dejinnom kontexte, na hľadanie priesečníkov rovín ich súkromného a verejného života, na vystihnutie osobnej jedinečnosti každého z nich, ako aj ich vzájomného vzťahu.

Publikácia prostredníctvom úradných záznamov, hlásení bezpečnostných orgánov, zápisníc z výsluchov, výpovedí pred súdom a ďalších dobových dokumentov približuje jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celej ČSR, ktorý sa konal v dňoch 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave. Viliam Žingor, popredný partizánsky veliteľ z obdobia druhej svetovej vojny, bol na základe falošného obvinenia, že je vodcom „reakčných živlov“ na Slovensku, odsúdený na trest smrti. Proces súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“. Súčasťou publikácie sú aj dokumenty o rehabilitačnom súdnom konaní z roku 1968.

Bohato ilustrovaná kniha ponúka odbornej i širokej čitateľskej verejnosti fundovaný obsažný a ucelený pohľad na vznik a vývoj úcty k Sedembolestnej Panne Márii od jej historických počiatkov až po súčasnosť. Poukazuje pritom na významnú úlohu, ktorú zohralo kresťanstvo v slovenských dejinách. Autor vychádza z najnovších historických výskumov a z vedeckého skúmania veľkého množstva historických prameňov a literatúry, pričom predkladá aj niektoré nové poznatky, ktoré doteraz neboli publikované. Poukazuje na najstaršie historické korene mariánskej úcty i na vznik úcty k Bolestnej Matke Božej spätej s duchovnosťou európskeho stredoveku. Osobitnú pozornosť venuje pútnickému miestu Šaštín, ktoré zohrávalo od 16. storočia mimoriadnu úlohu v duchovnom živote celej monarchie a v 19. a 20. storočí sa postupne stalo aj zdrojom posilňovania národného vedomia Slovákov. Tento vývoj vyústil až do širokého prijatia a napokon i formálneho ustanovenia Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska a Slovákov, k čomu kniha prináša plné znenia súvisiacich dokumentov. Vychádza v roku Sedembolestnej Panny Márie vyhlásenom Katolíckou cirkvou. Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD. (1967) je popredný slovenský historik. V súčasnosti pracuje ako vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa politickým, cirkevným a kultúrnym dejinám Slovenska v 20. storočí.

Ukazuje sa, že v slovenských dejinách je ešte veľa zaujímavých a málo spracovaných tém. Jednu z nich odkrýva kniha historika Róbert Letza: Biskup Štefan Barnáš. Významný filozof, teológ a spišský pomocný biskup Štefan Barnáš (1900 Slovenská Ves - 1964 Pezinok), patril v 30. a 40. rokoch 20. storočia k slovenskej intelektuálnej elite. Jeho život sa úplne zmenil v roku 1950, keď bol internovaný a o rok neskôr sa stal obeťou vykonštruovaného politického procesu. Bol odsúdený za vlastizradu na 15 rokov väzenia. Prešiel mučením a desaťročným peklom väzení. Po prepustení v roku 1960 musel žiť v izolácii a pod kontrolou. Útrapy väzenia ho však viac povzniesli k pôvodným ideálom kresťanstva. Na jeho osobnosť a svet jeho myšlienok, vyzývajúcich k láske, hľadaniu a hĺbavému mysleniu, ale aj varujúcich pred falošnými totalitnými ideológiami, sa muselo zabudnúť. Kniha vracia Štefana Barnáša na miesto, ktoré mu v panteóne osobností patrí. Jej prvú časť tvorí života Š. Barnáša a druhá približuje jeho myslenie.

Autonómia – samospráva Slovenska patrí ku kľúčovým pojmom moderných slovenských dejín. Jej predpokladom bola existencia slovenského národa s vlastnými dejinami a kultúrou a vlastné ním obývané územie. Z toho sa odvodzovalo právo na samosprávu slovenského územia. Úsilie o autonómiu Slovenska sa zrodilo ešte v historických a spoločenských podmienkach Uhorska a pokračovalo v období prvej Československej republiky. Odzrkadľuje cestu od Žiadostí slovenského národa cez Memorandum národa slovenského, Memorandum Slovenskej ligy v Amerike, Clevelandskú a Pittsburskú dohodu, návrhy na autonómiu Slovenska z dielne Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany až k vyhláseniu autonómie Slovenska v roku 1938.

Publikácia oboznamuje s korešpondenciou jednej z najvýznamnejších postáv protikomunistickej rezistencie na Slovensku – študenta medicíny Alberta Púčika (*7. október 1921 Dolné Motešice, okr. Trenčín, – †20. február 1951 Bratislava). A. Púčik svoj nesúhlas s politickými pomermi po roku 1945 prejavil tým, že sa zapojil do letákových akcií. Toto angažovanie mu vynieslo prvé zaistenie a proces 25. októbra 1946 s trestom 7 mesiacov väzenia, hoci vo vyšetrovacej väzbe strávil 11 mesiacov. Krátko po prepustení z väzby však nasledovalo zaradenie do pracovného tábora v Ústí nad Oravou na 6 mesiacov. Púčik po týchto skúsenostiach začal pochybovať o možnosti zaradiť sa do normálneho života a dokončiť si bratislavské štúdiá. Keď dostal ponuku emigrovať do Rakúska, využil túto možnosť a v novembri 1947 skutočne ilegálne prekročil štátne hranice. Zapojil sa do skupiny spravodajských aktivistov Jozef Vicen a Jozef Mikula, ktorá bola v kontakte s americkou CIC. Niekoľkokrát prekročil štátnu hranicu, aby získaval informácie a organizoval protikomunistický odboj. Jeho pohyb po Slovensku však zaregistrovalo vojenské obranné spravodajstvo a nasadilo naňho svojho agenta. Nasledovalo zaistenie A. Púčika 4. januára 1949, tvrdé vyšetrovanie a napokon súdny proces pred Štátnym súdom v Bratislave 21. mája 1949. Súdny senát ho odsúdil na doživotie a odvolací senát Najvyššieho súdu po zákulisných machináciách dňa 16. septembra 1950 zmenil rozsudok na trest smrti. Ten istý prípad postihol aj ďalších dvoch z Púčikovej skupiny – Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Trest smrti bol vykonaný v Bratislave 20. februára 1951. Výber korešpondencie A. Púčika zachytáva obdobie od jeho vysokoškolských štúdií v Bratislave až po jeho násilnú smrť. Ide o časové rozpätie ohraničené rokmi 1944 – 1951. Dielo prináša kolekciu 84 listov, ktoré odzrkadľujú jeho zmýšľanie, odkrývajú jeho vnútorný svet, ale vovádzajú nás aj do rodinných pomerov, priateľských vzťahov a dobových spoločenských pomerov na Slovensku.

Publikácia sa venuje termínu „slovenské územie“ ktorého názov je odvodený od slovenského etnika, obývajúce tento región nepretržite od príchodu slovanských kmeňov až do súčasnosti. Slováci žili na tomto území kompaktne, kontinuálne a boli najpočetnejší. Popritom geografický a kultúrny priestor slovenského územia bol už pred príchodom Slovanov vymedzený určitými stereotypmi, na ktoré Slovania po svojom príchode nadviazali. Vymedziť pojem slovenského územia je možné iba v jeho historickej stálosti a zároveň premenlivosti, v hľadaní súvislostí a súvzťažností s inými kultúrnymi, etnickými, sociálnymi, hospodárskymi a politickými skutočnosťami. Prirodzené geografické ohraničenie územia (horstvá, hlavné vodné toky) slúžilo aj ako pomôcka pri úsilí bližšie definovať jeho kultúrnu osobitosť. Pojem slovenského územia sa vytváral historicky,pričom prechádzal istým vývojom, v ktorom sa postupne napĺňal novými obsahmi. Od geograficko-kultúrneho obsahu, vyjadrujúceho geografické danostia skutočnosť prítomnosti slovenského etnika, až po politický obsah, vyjadrujúci právo slovenského národa na vlastné územie v štátoprávnom zmysle.

Tvorcovia tejto knihy pripravenej k 110. výročiu Černovskej tragédie sa podujali hľadať jej odkaz v širokom historickom oblúku a v súvislostiach národného pohybu, ktoré sú späté s pôsobením kľúčovej osobnosti našich moderných dejín – Andreja Hlinku. Slováci zrejme nenájdu za posledných 110 rokov inú osobnosť, ktorá by takou mierou prispela k ich sformovaniu v moderný politický národ a následne k jeho nezávislosti. Preto sú jeho životu a dielu venované aj dve pôvodné, chronologicky vymedzené vedecké štúdie, ktoré dopĺňa rozsiahly výber textov pramenných materiálov súvisiacich s Černovskou tragédiou. Černovská tragédia patrí k najdôležitejším okamihom v slovenskom národnom vývoji. Jej význam a odkaz možno v plnej miere interpretovať len v spojení s činnosťou Andreja Hlinku. Jeho obetavosť vo výkone kňazskej a verejnej činnosti získala v roku 1906 dimenziu obety, keď bol vystavený perzekúcii zo strany svojho biskupa i štátnych orgánov a musel sa podrobiť nespravodlivej suspenzii, súdnemu procesu a aj väzneniu. Len v tomto kontexte Černovská tragédia so svojím mravným kapitálom – ako udalosť nesúca posolstvo najvyššej obety – umožnila, aby všetky nasledujúce úsilia zamerané na pozdvihnutie životných podmienok národa dostali nový impulz, a to aj vďaka tomu, že našli ohlas a podporu vo svete. Tento súbeh viacerých faktorov, no azda najmä viery, túžby, odvahy, vytrvalosti protagonistov tých čias spolu s postupne prichádzajúcimi priaznivými vonkajšími okolnosťami, spôsobil vážne, zlomové posilnenie národného hnutia, z ktorého čerpali ďalšie generácie a v konečnom dôsledku pripravil pôdu pre dnešnú svojbytnú existenciu slovenského národa.

Otázke historickej pamäti na zlomové dejinné udalosti sa v slovenskej historiografii venuje malá pozornosť. Štúdie, ktoré obsahuje táto publikácia, prinášajú k téme veľa nového. Umožňujú vniknúť do priestoru historickej pamäti na úrovni Slovenska, ale aj okolitých krajín. Sústreďujú sa najmä na proces tvorby, udržiavania a zmeny historickej pamäti na rok 1918. Mechanizmus prenášania historickej pamäti smerom k súčasnosti zabezpečovali štátne inštitúcie, školstvo, publicistika a tlač. Táto oficiálna pamäť však bola často selektívna. Za dôležité miesto prejavu historickej pamäti možno považovať oslavy štátnych sviatkov. So zmenami politických režimov a štátnych útvarov sa nezachovala kontinuita ich slávenia alebo boli pokusy o zmenu ich obsahov. Nie inak to platí o 28. októbri 1918. Podnetné sú didaktické analýzy učebníc dejepisu. Práve ony sú dôležitým zdrojom poznania o roku 1918. Publikácia obsahuje aj štúdiu, ktorá na základe výskumu mapuje postoje slovenských študentov stredných a vysokých škôl k udalostiam, ku ktorým sa viaže rok 1918.

Šiesty diel zachytáva obdobie slovenských dejín druhej polovice 20. storočia, presnejšie od skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945 až po vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, s miernym presahom na niektorých miestach. Je to časový úsek, ktorého drvivá väčšina spadá do neľahkej doby, keď bol na Slovensku nastolený totalitný komunistický režim s jeho neblahými následkami pre všetky sféry slovenskej spoločnosti. Text je rozdelený do troch častí (hláv), pričom prvá je venovaná krátkemu úseku rokov 1945-1948, druhá nasledujúcemu obdobiu do zlomového roku 1968 a posledná do rozpadu ČSFR a vzniku dvoch nových štátov na začiatku 90. rokov.

Z úvodu Osobnosť Andreja Hlinku (27. septembra 1864 Ružomberok – Černová -16. augusta 1938 Ružomberok) patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenského spoločenského života. Aktívne stvárňoval národné hnutie a slovenskú politiku od 90. rokov 19. storočia až do svojej smrti, teda takmer polstoročie. Ako katolícky kňaz zastával konzervatívne princípy, vychádzajúce zo sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Do politického kolbišťa vstupoval s predsavzatím pozdvihnúť slovenský národ na vyššiu kultúrnu, vzdelanostnú a hospodársku úroveň a chrániť jeho tradičné náboženské ukotvenie, zvyky a kultúru. V centre jeho pozornosti stáli širšie ľudové vrstvy, ktoré nemali skúsenosť so zapojením sa do politického života. Išlo o sociálne slabšie vrstvy slovenských roľníkov a remeselníkov. Hlinka sa stal dôležitou súčasťou zápasu za základnú demokratickú požiadavku všeobecného volebného práva v Uhorsku. Jeho politika mala dosah na celý národ, no, pochopiteľne, ohlas nachádzala predovšetkým u katolíckeho obyvateľstva. Už v 90. rokoch 19. storočia nadviazal čulé kontakty s českým prostredím a v nasledujúcom období ich ďalej rozvíjal. Stal sa dôležitým hlásateľom česko-slovenskej spolupráce. Tragédia v Černovej, kde pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 uhorskí žandári zastrelili 15 osôb, zviditeľnila slovenskú otázku a urobila Andreja Hlinku známym vo svete. Vďaka jeho vplyvu sa v máji 1918 podarilo prekonať váhanie popredných slovenských politikov a stanoviť si cieľ orientovať sa v budúcnosti na spoluprácu s Čechmi. Aktívne sa pričinil aj o prihlásenie sa slovenského národa k myšlienke spoločného Česko-slovenského štátu Deklaráciou slovenského národa prijatou 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine. Pomerne rýchlo po vzniku Česko-Slovenska sa Hlinka začal skepticky a so sklamaním stavať k pomerom v novom štáte. Prekážala mu najmä antiklerikálna agitácia a prienik socialistických strán na Slovensko. Tento problém spájal s pôsobením českých štátnych a verejných zamestnancov, ktorí vo väčšom počte prichádzali na Slovensko. Obnovenie Slovenskej ľudovej strany v decembri 1918 Hlinka považoval za najlepší prostriedok, ako čeliť novým výzvam. Programom tejto strany sa stalo uzákonenie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky.

Štvrtý diel edície Slovenské dejiny zahŕňa obdobie ohraničené rokmi 1914 – 1938, teda od začiatku prvej svetovej vojny po vznik samostatnej Slovenskej republiky. Predmetné obdobie je mimoriadne dôležité a súčasne hektické, bohaté na prelomové zmeny a zvraty, ktoré výrazne zasiahli a formovali celú slovenskú spoločnosť. Ide o stále živé a diskutované dejiny, ktoré často až dodnes pôsobia polarizujúco. Širokej kultúrnej verejnosti ako aj študujúcej mládeži prináša základnú orientáciu v slovenských dejinách. Zároveň sa stáva nezastupiteľnou učebnou pomôckou s dostatočným zdrojom pôvodných informácií a pramenných materiálov.

Slovenské dejiny V vymedzujú historické obdobie rokov 1938 – 1945. Ide o zložité obdobie, zahŕňajúce výrazné štátoprávne zmeny od vyhlásenia autonómie Slovenska v roku 1938, vznik a zánik Slovenskej republiky 1939 – 1945, ako aj kultúrne, sociálne a hospodárske pomery v danom období. Syntéza umožňuje nezaujatý pohľad na najnovšie dejiny a inšpiruje k premýšľaniu. Širokej kultúrnej verejnosti, ako aj študujúcej mládeži prináša základnú orientáciu v slovenských dejinách. Vhodná aj ako vysokoškolská učebnica.

Šiesty diel zachytáva obdobie slovenských dejín druhej polovice 20. storočia, presnejšie od skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945 až po vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, s miernym presahom na niektorých miestach. Je to časový úsek, ktorého drvivá väčšina spadá do neľahkej doby, keď bol na Slovensku nastolený totalitný komunistický režim s jeho neblahými následkami pre všetky sféry slovenskej spoločnosti. Text je rozdelený do troch častí (hláv), pričom prvá je venovaná krátkemu úseku rokov 1945-1948, druhá nasledujúcemu obdobiu do zlomového roku 1968 a posledná do rozpadu ČSFR a vzniku dvoch nových štátov na začiatku 90. rokov.

Prvý zväzok knižného projektu Andrej Hlinka : prejavy a články prináša plné znenia všetkých publikovaných textov Andreja Hlinku do roku 1918, čo predstavuje 294 položiek reprezentujúcich Hlinkovu verejnú a publicistickú činnosť v uhorskom období našich dejín. Vďaka dôslednej heuristickej príprave editorského tímu kniha zachytáva množstvo doteraz málo známych textov, napríklad takých, čo vyšli v inojazyčných novinách a časopisoch. Ku každému dokumentu je pripojená krátka hodnotiaca charakteristiku a vysvetľujúce poznámky. Projekt bude pokračovať spracovaním nadväzujúceho obdobia po rok 1938. Andrej Hlinka (1864 – 1938) patrí k najvýznamnejším osobnostiam moderných slovenských dejín. Preto vydanie vedeckej kritickej pramennej edície obsahujúcej jeho prejavy a články umožní lepšie a precíznejšie zhodnotiť jeho miesto a význam v slovenských dejinách, ale aj uvedomiť si jeho odkaz aj pre dnešnú dobu.