Gabriel Márquez strana 9 z 14

V ôsmich rokoch, po smrti dedka a začínajúcej babičkinej slepote, sa presťahoval k svojim rodičom do Sucre, kde pracoval jeho otec ako lekárnik. Takmer ihneď po príchode do Sucre ho poslali do školy v Barranquilla, prístavného mesta v ústí rieky Magdaleny. Tam si získal povesť úctivého chlapca, ktorý píše veselé básne a kreslí karikatúry.
V roku 1940, keď mal dvanásť rokov, bol ocenený štipendiom na strednej škole pre nadaných študentov. Tam našiel aj seba samého, pretože sa mohol plne venovať svojim záľubám. Na želanie rodičov išiel ďalej študovať právo do Bogoty.
Ako mnoho veľkých spisovateľov, aj on pohŕdal vysokou školou. Stratil záujem o štúdium práv a potuloval sa Bogotou. Navštevoval lacné jedálne, kde sa stretával s bežnými ľuďmi; vzdelanými socialistami, hladnými umelcami alebo nádejnými novinármi.
Jedného dňa sa jeho život úplne zmenil. Dostala sa mu rúk kópia Kafkových Metamorfóz, a tá ho natoľko oslovila, že sa aktívne pustil do svojej vlastnej tvorby. Najprv písal science-fiction, ktoré mu vychádzali v bogotských novinách. V roku 1948 na neho silne zapôsobila vražda Gaitana, dokonca sa zúčastnil výtržností v hlavnom meste. Pred násilnými šarvátkami odišiel na sever do Cartageny. Tam písal pre miestne noviny El Universal. Po čase zanechal novinárstvo a venoval sa výlučne písaniu.
V roku 1954 sa vrátil do Bogoty a začal recenzovať filmy. Čoskoro však musel opustiť krajinu, keď napísal pravdivý príbeh o vtedajšom prominentovi diktátorskej vlády. Pracoval ako európsky korešpondent pre bogotské noviny. Navštívil dokonca aj vtedajší "Východný blok". Po rokoch sa vrátil do Južnej Ameriky, ale žil vo Venezuele. V roku 1958 sa vrátil do Kolumbie. V tomto období Garcia našiel zmysel v kubánskom modeli socializmu a stal sa priateľom Fidela Castra. Neskôr sa presťahoval do New Yorku, potom do Mexiko City.
V roku 1965 strávil s rodinou dovolenku v Acapulcu, ktorá zmenila celý jeho budúci život. Objavil tam nový impulz pre svoje písanie. Po návrate domov sa zavrel na rok do pracovne a neustále písal.  Výsledkom bol román Sto rokov samoty, ktorý bol uverejnený v roku 1967. Za týždeň sa ho predalo osem tisíc kópií. Počas troch rokov ďalšie tri milióny. Román bol preložený do viac než dvanástich svetových jazykov a vyznamenaný niekoľkými svetovými cenami. V roku 1969 vyhral Chianchianovu cenu v Taliansku a bol označený za najlepšiu zahraničnu knihu vo Francúzsku. V roku 1970 bol vydaný v angličtine a stal sa jednou z najpredávanejších kníh v Spojených štátoch.
Po vydaní Jeseň patriarchu, v roku 1975, sa vrátil do Mexiko City, kde si kúpil dom a začal podporovať ľavicové organizácie po celej Južnej Amerike. V roku 1982 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru. O štyri roky neskôr vydal román Láska v čase cholery, ktorý bol netrpezlivo očakávaný celým svetom.
V roku 1999 zistili u Márqueza rakovinu. Ešte s väčšou usilovnosťou a sústredenosťou sa pustil do ďalšej tvorby. Začal písať svoje pamäti. Ich prvý diel Román môjho života vyšiel v roku 2001 a stal sa najpredávanejšou knihou v španielsky hovoriacich krajinách.

(Foto: Festival Internacional de Cine en Guadalajara)