Milan Richter

"V antikvariáte v Buenos Aires spisovateľ náhodou objaví starý latinský rukopis, ktorý je pravdepodobne odpisom originálu zo 4. storočia. Ide o list, ktorý Augustínovi píše dvanásť rokov po rozchode jeho milenka a matka jeho syna. Gaarder jej dal me no Floria Aemilia a veľmi sugestívne zobrazil citový život i fyzickú prítomnosť tejto vášnivej ženy v Augustínovom živote. Prečo je to krásne, čo medzi nami bolo, zrazu v tvojich očiach hriechom? pýta sa Floria Aemilia svojho bývalého milenca a neľ útostne kritizuje Augustínovu cestu odriekania, založenú na strachu pred Bohom. Keď sme vtedy prechádzali cez rieku Arno, položil si mi láskyplne ruku na plece, pristavil ma a požiadal, či by si mohol privoňať k mojim vlasom. Život je krátky, pove dal si, takto si spomína Floria Aemilia na jednu z nezabudnuteľných chvíľ v spoločnom živote s cisárskym učiteľom rétoriky Auréliom Augustínom. Presnejšie: takto si J. Gaarder predstavuje jednu zo scén v živote Augustína, budúceho svätca, a jeho kon kubíny Florie niekedy okolo r. 380. Jeho predstava sa opiera o pozoruhodnú autobiografiu sv. Augustína Vyznania, v ktorej tento "jediný latinský mysliteľ, čo si zaslúžil označenie filozof, sprítomnil aj dnešným čitateľom svoj zložitý duchovný prerod od afrického pohana ovplyvneného gréckou a rímskou filozofiou po rímskeho kresťana oddane nasledujúceho príklad Krista. Svetoznámeho nórskeho autora však očividne lákala predstava, že Augustínova konkubína Vyznania čítala a patričným spôsobom okome ntovala všetko, čo sa jej na prerode bývalého druha a otca jej syna videlo falošné, ba priam bohorúhačské. Preto vo fiktívnom liste zavrhnutej milenky dovolil vyznať sa zo svojich citov vzdelanú, láskyplnú ženu, ktorá obhajuje princíp krátkosti živ ota, života bohatého na telesnú lásku, na súdržnosť dvoch ľudí. Život je taký krátky, že si nemôžeme dovoliť vyniesť definitívny rozsudok nad láskou. Musíme najprv žiť, Aurel, až potom môže filozofovať, nabáda Floria Augustína, teraz už ctihodného biskupa. "Vyjdi von a ľahni si pod figovník. Otvor dokorán svoje zmysly - aj keby to malo byť naposledy. Kvôli mne, Aurel, a kvôli všetkému, čo sme si kedysi navzájom dali."

Rilkeho elégie a rekviem v novom preklade básnika germanistu M. Richtera sú balzamom na dušu a oknom do nových sfér - Hubblovým teleskopom nepokoreného srdca, ktoré vo vesmíre minulého i budúceho hľadá svoje dvojča, svoju sestru a svojho brata.

33 básní v slovenčine a 18 básni v nemeckom alebo anglickom preklade spájajú témy židovský osud a holokaust. Ako v predslove píše popredná česká poetka Jana Štroblová, Richter je básník, spontánně reagující i na sebenepatrnější podněty zvenčí. Schop ností bezprostředních reakcí a snahou dodat obecnější platnosti i zážitkům nejsubjektivnějším pripomene tu a tam našeho již nežijícího Miroslava Holuba. U obou je všudepřítomná hořká, až nemilosrdná ironie a kritičnost k jakýmkoli iluzím, ať už osobn ím či společenským. Holub však měl aspoň jednu víru, a to víru ve všemocnost vědy. Takovou víru Richter nehlásá. Ke všeobsáhlé skepsi ho opravňuje i paměť krve, zadřená tříska židovské zkušenosti (...), jaká snad co do síly tragického prožitku nemá v současné poezii obdobu.

Tento výber po prvý raz prináša slovenskému (prípadne aj českému) čitateľovi „the basic Emily Dickinson“ dvojjazyčne, so zachovaním všetkých Dickinsonovej osobitostí v origináli (veľké začiatočné písmená veršov a kľúčových slov, pomlčky, atď.) a mnohých tiež v preklade. Zaradili sme doň aj väčšinu básní z výberu Monológ s nesmrteľnosťou (Tatran 1983) – všetky však podstúpili zásadnú revíziu zo strany prekladateľa M. Richtera a veľmi často tak vznikol nový preklad. K výberu básní sme priradili aj to najpodstatnejšie z korešpondencie E. Dickinsonovej s literátom T. W. Higginsonom. V listoch sa priam ukážkovo zrkadlí Dickinsonovej práca so slovom a štýlom, jej enigmatickosť, ale aj túžba dozvedieť sa, či jej „verše sú živé“. Prekladateľ navštívil Amherst, dom a hrob E. Dickinsonovej, ako aj jej archív v Amherst College po prvý raz v máji 1990 a odvtedy ešte vzrástol jeho záujem o život a tvorbu poetky. Výsledkom Richterovho štúdia Dickinsonovej listov, monografií o nej (Sewall, McNeilová, Farrová), ďalšej sekundárnej literatúry, ale aj prekladov do dánčiny, nórčiny či nemčiny je výber Učili sme sa celú lásku. Predkladáme ho čitateľom v nádeji, že Dickinsonovej mnohovrstevnatá poézia sa prihovára ponad oceán času a priestoru priamo od srdca k srdcu, od mysle k mysli, od tvorivej imaginácie k fantázii vôbec, bez ktorej by sme nevedeli naplno vnímať a prežívať krásu života, blaženosť i bôľ lásky a krutú nevyhnutnosť smrti.

Prvý reprezentatívny výber z básnickej tvorby a korešpondencie zakladateľky severského modernizmu Edith Södergranovej (1982-1923). Podobne ako Američanka Emily Dickinsonová si aj Edith bola istá tým, čo prinášala nové: „Moja sebaistota sa zakladá na tom, že som spoznala svoje dimenzie. Nepatrí sa mi robiť sa menšou, než som,“ šprihla do očí potenciálnym neprajníkom v „úvodných poznámkach“ k svojej druhej knihe Septembrová lýra (1918). Bola to skôr obrana ranenej bytosti než náčrt rodiacej sa poetiky. Jej debut Básne (1916) totiž fínska literárna kritika neprijala kladne. Vyčítali pomerne mladej autorke absenciu rýmov a rytmu, ba aj obsahu. Len výnimočne sa objavili hlasy, ktoré naznačovali, že poetka hodlá predstaviť vo Fínsku „nový poetický smer“. Zdá sa, že „nežičliví“ kritici (ako sa to často stávalo a stáva) boli o 20 — 30 rokov pozadu za vývinom modernej európskej poézie a že Södergranová prišla privčas v krajine, kde nemecký expresionizmus a Nietzscheho filozofia ostávali takmer nepovšimnuté. Fínsko krátko pred boľševickou revolúciou bolo skôr „krajinou, ktorá nejestvuje“, a ani obdobie po r. 1917, keď Fínsko vyhlásilo samostatnosť, neprinieslo pokoj prihraničnej Karélii, kde Edith Södergranová žila so svojou matkou v osade Raivola. (...) To, čo má prísť, príde: chudoba, raivolská samota, priame aj nepriame dôsledky boľševickej revolúcie v Rusku, pokusy o etablovanie sa vo fínskošvédskej poézii, o získanie trošky uznania a slávy aj v Nemecku (odkiaľ prijala a osvojila si Nietzscheho aj expresionizmus), hrdosť, vrúcny vzťah k spisovateľke a literárnej kritičke Hagar Olssonovej, rozvíjajúci sa najmä v listoch... a nakoniec smrť, tichý odchod... zničenie jej hrobu pri presunoch frontu počas rusko-fínskej vojny... Ale čosi podstatné ostalo: „životodarné slnko putujúce vesmírom“, Södergranovej uhrančivá, navonok prostá, no vnútri žeravá a úžasne živá poézia. Naozaj mala Edith pravdu, keď pred takmer 90 rokmi napísala: „Nepatrí sa mi robiť sa menšou, než som.“