Viera Švenková

Vo forme udalostí dochovaných z dokumentov i rozprávaní príbuzných sa autorka vracia do pre svoju tvorbu typického tatranského prostredia. Kniha je chronologicky umiestnená do 19. – 20. storočia, pričom autorka rodinné osudy rozohráva až do pohnutého roku 1968. Nejde však o sociálny román a atmosféra diela rovnako nie je depresívna. Ústrednou postavou je autorkina matka, ktorá je postavená zoči-voči peripetiám osudu. Rany sudby, ktoré postihujú nielen autorku, zaobľuje prostredníctvom rôznych literárnych techník. Čitateľovi neunikne bohaté využitie folklórnych prvkov, prírodné motívy, ktoré zároveň symbolizujú oslavu ľudskej vnútornej sily a neskrotnosť odhodlania človeka, ktorý sa rozhodol dôstojne zvládnuť vlastný život. Láska a bôľ, odpustenie, sila zdolávať prekážky, hľadanie radosti zo života a neustála práca – taký je príbeh jednej rodiny, ktorý nám otvorí oči a odhalí mnohé životné pravdy.

Autor v najnovšom románe, podobne ako v celom svojom diele, na pozadí dnešného nepokojného sveta s početnými vojnovými ohniskami, bojovným fanatizmom a mnohými rafinovanými podobami zla zdôrazňuje potrebu ľudskosti. Autor na príklade jedného ľudského osudu mladej ženy z Afganistanu vyrozprával napínavý príbeh o osude utečencov, na pozadí takmer idylickej dedinky kdesi v pohraničí. Román vypovedá veľa nielen o stave sveta, ale aj o nás.

Zbierka dvanástich poviedok Všivavé osudy je literárnym debutom prekladateľky umeleckej i odbornej literatúry, držiteľky Ceny Slovenských pohľadov za preklady 2007. O prozaickej prvotine autorky Peter Gegor napísal: "Vášnivá, nástojčivá, eruptívna, napriek živelnosti umne komponovaná próza, obsahovo i formálne na hony vzdialená od sladkobôľneho prúdu tej časti ,ženskej' literatúry, ktorá máva i značný čitateľský úspech, lebo spôsobom autorskej práce s materiálom niekedy neúmyselne a mimovoľne, inokedy zámerne a cielene ukája poklesnutý pavlačový vkus konzumentov. Neraz drsné a extrovertne ladené poviedky mapujú a rozkrývajú životy protagonistov, životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté - či už vlastným pričinením, alebo zásahom zvonka, teda takzvanými objektívnymi okolnosťami. Je cenné, že oba ,komponenty', tvoriace ľudský údel, autorka chápe v dôslednej dialektickej jednote. V spojení so zriedkavou spontaneitou bohatej a farbistej lexiky, na ktorej badať literárnu erudíciu dlhoročnej prekladateľky, je to metóda umožňujúca prienik až na dreň postáv tohto smutného panoptika spoločenských lúzerov našich čias bez lacných efektov či usopleného sentimentalizmu. Talentovaná, aj keď čitateľsky nepochybne náročná próza miestami evokuje riadky novely Jerzyho Andrzejewského Brány do raja."

Kniha známej autorky Viery Švenkovej Rozmarné sebalásky zachytáva obyčajných ľudí, ktorí po svojom reagujú na neľahkú realitu života. Nedoľúbené lásky, choroby, stereotyp dlhého manželstva, nedostatok úcty k sebe aj iným, to všetko v nás vyvoláva tajený nepokoj, ktorý nás núti klásť si otázky a hľadať odpovede - možno spolu s literárnymi postavami.

Mozaikový, realistický, miestami až naturalistický román talentovanej a agilnej slovenskej prozaičky a prekladateľky zachytáva navzájom pospájané osudy postáv z hľadiska ich nazerania na udalosti, presnejšie povedané, na škandály, trápnosti a inzultácie. Svojím obsahom evokuje maupassantovsko-zolovský štýl a svojou formou hrabalovsko-gryzlovovský text, písaný non-stop jednou vetou, teda bez ohraničených súvetí a odsekov, z ktorého cítiť hektický životný rytmus, sústavne sa točiaci kolotoč bez akéhokoľvek oddychu. Silná frekvencia vulgárnych slov môže tu i tam pripadať neadekvátna, ale taká už býva dikcia frustrovaných postáv, podfarbená totálnou dezilúziou. Autorka zobrazuje jednu z najťažších a najzhubnejších chorôb pluralitného režimu, všeobecnú nespokojnosť zosúladiť názory a nájsť najracionálnejšie riešenie, prijateľné pre všetkých, poukazuje na výraznú názorovú diverzifikáciu, ktorá vyúsťuje do absolútnej atomizácie spoločnosti a následného krachu. Dielo pripomína sekvencie objektívnej, skrytej intelektuálnej kamery, ktorá nepripúšťa mnohoraký výklad. Je to inteligentné svedectvo o živote v tejto hektickej dobe s podpílenými ekonomickými konármi a odpílenými etickými hodnotami, ktoré má čo povedať súčasným i budúcim čitateľom.

Profesor sociológie James Fulcher vo svojej analytickej knihe z rôznych hľadísk rozoberá kapitalizmus. Podrobne vysvetľuje jeho definíciu, predstavuje jeho vznik a vývin, pričom uvádza aj zaujímavé prípadové štúdie z dejín od vzniku Východoindickej spoločnosti v 17. storočí až po zrútenie bankového systému koncom milénia. Porovnáva formy kapitalizmu v rôznych štátoch - v Británii, Japonsku, Švédsku a USA. Zaoberá sa aj kapitalizmom v súvislosti s globalizáciou a dopadom globalizácie na jednotlivé odvetvia spoločnosti. Osobitnú časť venuje krízovým obdobiam, podrobne ich skúma a svoju knihu završuje úvahou o konečnej kríze kapitalizmu, pýta sa, či má kapitalizmus alternatívu a pokúša sa hľadať možnosti takýchto alternatívnych systémov. Vhodná a prínosná literatúra pre každého, kto sa zaoberá štúdiom tohto spoločenského systému.

Francúzsky spisovateľ a filozof v diele Rozprava o vedách a umeniach (za ktorú mu Dijonská akadémia v roku 1750 udelila prestížnu cenu) rozpútal proti vedám a umeniam boj, ktorý predznamenal jeho definitívny rozchod s vtedajšími, už vychýrenými mysliteľmi a ich doktrínami. V úvode ešte striktne neupiera vedám a umeniam blahodarné účinky, vzápätí sa však uchyľuje k obžalobe, že súčasné mravy nahradilo pokrytectvo, falošná zdvorilosť, „ozajstná skazenosť“, s nezvyčajnou odvahou hádže rukavicu aj spisovateľom a podčiarkuje neresti civilizovanej spoločnosti, ktoré vládnu v literárnych salónoch. V prvej časti spracúva témy z filozofického a historického hľadiska, uvádza konkrétne príklady a dochádza k záveru, že sa treba vzdať úsilia „vymaniť sa zo šťastnej nevedomosti, ktorú nám vyhradila večná múdrosť“. V druhej časti analyzuje proces skazenosti mravov v dôsledku vzdelanostnej úrovne, pokúša sa odhaliť jeho pôvod a načrtnúť celý vývoj, upozorňuje na pochybný predmet poznania a na nebezpečenstvo jeho štúdia, odsudzuje záhaľku a prepych ako najväčšie zlo ženúce vedcov a umelcov do záhuby.

Pavol Dinka (1942) – významný publicista, spisovateľ, prekladateľ, člen rady pre vysielanie a retransmisiu do svojej v poradí už desiatej knihy zaradil päť esejí napísaných medzi marcom 2010 a aprílom 2013. Vznikli ako príspevky na medzinárodnú vedeckú konferenciu Megatrendy a médiá, ktorú každoročne organizuje Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Tri vyšli (štvrtá vyjde koncom roka 2013) v špeciálnom zborníku z tejto konferencie. Tri z nich autor publikoval aj v internetovom časopise Slovo. Esej Možno žurnalistu kúpiť? vyšla (s iným názvom) v jeho knihe Žurnalisti – lovci vo svorke. Výrazne ju však pozmenil , upravil a doplnil. Čo sa teda konkrétne dostáva čitateľovi do rúk? Esej Mozog v nádrži predstavuje defilé propagandistickej mašinérie celého sektora public relations. Text Jazyk v médiách, média o jazyku je skôr štúdia ako esej. Médiá, najmä elektronické, by štátny jazyk mali nielen používať, ale aj zveľaďovať a rozvíjať. Regulácia v tomto smere je EÚ bežná, nie je to nijaká slovenská špecialita. Esej Mediokracia – symptóm chorej spoločnosti nastoľuje vari najpálčivejšie problémy slovenskej žurnalistiky a spoločnosti. Esej Politikárčenie v politickej publicistike predznamenáva, že slovenská politická publicistika je v kríze, veľa fabuluje, veľa improvizuje. Možno žurnalistu kúpiť? – taký názov má posledná esej. Zatína do živého! Dinkove eseje dokumentujú, aké plody rastú na žurnalistickom strome. O ich chuti sa recipient denne presviedča sám. Kniha k tomu ponúka iba ingrediencie.

Autorka rozvíja tému osudu súčasnej ženskej hrdinky, ktorá sa borí s typickými úskaliami dneška. Ženská emancipácia, osobitý silný charakter, energický, preplnený životný štýl, ktoré sa prejavujú navonok, ukrývajú v zákutí duše dychtivú túžbu po plnohodnotnom vzťahu, po láske a po domove. Táto skrytá túžba však v prípade Hany dlho nenachádza naplnenie. Počúvaj vietor – je cesta k tomuto bezpečnému zázemiu rodiny, prístavu pre ženské srdce, k manželstvu s priateľom z mladosti, Danielom, k spoločnému dieťaťu. Dej novely je spätý s predstavením pospletaných životných ciest hlavných hrdinov vedúcich k ich naplneniu. Cenná je verná sonda do ženskej duše, zachytenie bytostnej spätosti s domovom na dedine, rodinných pút, ako trvalých hodnôt, ktoré sa pomaly zo života vytrácajú. Autorka otvára popri hlavnom deji množstvo otázok doby a osudov ďalších postáv, a tým čitateľovi svojsky odpovedá na jeho vlastné problémy.

Autorka vnáša nový rozmer do slovenského literárneho kontextu a žánru žurnalistickej eseje. Podnety, ktoré môže zhodnotiť aj umelecká esejistika, aj hravá fejtonistika, aj komentátorská analytická žurnalistika. Viera Švenková nezaprie filozofické vzdelanie a erudíciu, nápaditú a hravú invenciu rovnako ako výrazné sociálne cítenie, rezistentné voči vládnucim interpretačným schémam. Autorku priam fascinujú protiklady, rozpory a antinómie v minulosti i súčasnosti. Malá časť ľudstva musela vynaložiť (a naďalej vynakladá) veľký dôvtip a veľa prostriedkov na to, aby lož vyhlásila za pravdu, nespravodlivosť za spravodlivé usporiadanie, permanentný vojnový stav za normalitu a podmienku mieru, ekonomické otroctvo za slobodu, aby povýšila svoj záujem na všeobecné právo a zákon, pravdaže, jedine správny, teda možný. Tu pramenia paradoxy, ktoré autorka vidí, pomenúva, metaforicky rozmotáva a „šikovne“ predostiera, a to so šarmom a eleganciou modernej intelektuálky. Navyše má vzácny dar syntézy, dar nadhľadu a jemne ironického odstupu. Ide o tretie, doplnené vydanie čitateľsky mimoriadne úspešnej knižočky – zbierky filozoficky ladených esejí.

Viera Švenková, prozaička, prekladateľka, publicistka, napísala 15 kníh, poviedky boli preložené do desiatich jazykov a na ich základe vznikli televízne filmy Steny a Prstienky z kukučiny. Hrdinkou jej poviedok je súčasná žena, neobyčajne citlivá, s bohatou dušou, vnímavá aj k drobným životným radostiam. Autorka je tradičná i moderná. Tradičná v realistickom opise ľudského života, moderná v chápaní sensibility a pragmatiky života našej spoločnosti. Zbierka poviedok Hory na dosah tematicky kotví v podtatranskom kraji bohatom na prírodné krásy, predražené pohostinstvá, no najmä na rázovitých ľudí, ktorí sa pokúšajú zvládnuť vážne i menej vážne problémy, lásku i neveru, smútok i nádej, v nežičlivom, čoraz odľudštenom svete.

Hry vetra

V pokračovaní príbehu o Aničke, autorka zachytáva momenty z každodenného detského života predškoláčky, ktorej sa narodí brat. Sleduje vývoj bábätka a súčasne i ona robí pokroky a dostáva sa do nových situácií, napríklad spoznáva škôlku. Jednoduché príbehy sú nadľahčené humorom, detskou hrou so slovami. Najmenšie deti sa prostredníctvom pekne ilustrovanej knižky môžu učiť rozprávať a vnárať sa do rodinných vzťahov, 2-4-ročné deti zaujme najmä príbeh a knižku využijú aj prváci na prvé pokusy s čítaním. Skúsená autorka, akou je Viera Švenková, vhodne odhadla jazyk a načrtla situačné dialógy tak, aby pôsobili prirodzene a pritom aj výchovne a poučne. Text dopĺňajú pekné obrázky akademickej, maliarky Anny Gajovej, ktoré sú významným obohatením knihy a rozvíjajú v dieťati zmysel pre estetiku.

Viera Švenková, prozaička, prekladateľka, publicistka, autorka dvadsiatky kníh, sa v poviedkach (bibliografia zaznamenáva preklady do jedenástich jazykov), ale aj v dlhších prózach zameriava na medziľudské vzťahy a osudy súčasných žien. V novele Deň je krátky sa vracia do svojho rodného podtatranského kraja vystaveného búrkam moderných čias, ktoré menia nielen vzhľad krajiny, ale aj ľudskú dušu. Do príbehu obetavej lekárky vstupujú pacienti poznačení agresívnym tlakom dneška, kolegovia, ktorí aj v ťažkej situácii ponúkajú nádej, priatelia ochotní pomôcť, keď sa život zauzlí a nie je isté, či čas donesie odpoveď na konfuciovskú výzvu: Nepýtaj sa, čo je smrť, keď nevieš, čo je život. Aj ľúbostný príbeh pacientky a lekára napovedá, že záleží na tom, ako žijeme, hoci deň je krátky.

Známa, skúsená autorka Viera Švenková, ktorá má na konte už sedemnásť kníh s prekladmi do jedenástich jazykov, pripravila pre čitateľov novú zbierku poviedok Hra o perly, ktorá sa tentoraz týka jesene života, vyprchávajúcich síl. Jej hlavné postavy musia zvládať aj situácie, kedy do života zasahuje zhoršujúci sa zdravotný stav – vlastný, či partnerov. Perlami, o ktoré sa hrá, sú často svetlé chvíľky života, kedy sa tento vracia naplno i nostalgicky, a tým prináša radosť z obyčajného bytia i smútok z perspektívy nebytia. Švenkovej poviedky dozreli do novej kvality aj na základe osobného poznania a vďaka skvelému pozorovacieho talentu vernou, bezprostrednou výpoveďou reflektujú reálne životné situácie. Práve tým najviac oslovujú čitateľa. Hra o perly je nepochybne hodnotným prínosom pre slovenský knižný trh. Pripomeňme, že autorkina tvorba okrem poviedok zahŕňa aj čitateľsky obľúbené romány a novely i tvorbu pre deti a mládež. Jej kniha 13 poviedok postúpila do finále Anasoft litera.

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov prichádza s tretím dielom úspešnej série kníh pre najmenšie deti o príhodách malej Aničky od známej skúsenej prozaičky Viery Švenkovej, ktorá výraznú časť svojej tvorby venuje deťom a mládeži. Hlavnú hrdinku charakterizuje bystrý rozum a zvedavosť, záujem o bežné i nevšedné veci v každodennom živote. Tieto nežné a poučné príbehy pre predškolákov vedú k rozvíjaniu slovnej zásoby, ponúkajú obraz harmonickej viacgeneračnej rodiny a hravou formou rozširujú obzor vynaliezavých predškolákov. Pre vnímavú Aničku každý deň prináša mnoho prekvapení a komentuje ich s ostrovtipom, ktorý prekvapí i dospelých. Napriek pestrému výberu kníh pre deti na knižnom trhu, vhodných realistických, nevtieravo didaktických a nenásilne výchovných kníh pre najmenších, ktorých „prostredie“ je i samotnému dieťaťu blízke, je stále nedostatok. Poučno-zábavný zámer autorky kompletizujú vydarené a detsky obľúbené ilustrácie Anny Gajovej.