Pavel Vilikovský strana 4 z 4

Už počas štúdia pracoval ako redaktor časopisu Slovenské pohľady. V tom čase sa okrem písania prózy intenzívne venoval aj kritickej činnosti. Po problémoch, ktoré vyvolalo české číslo Slovenských pohľadov s menami už v Čechách zakázaných autorov, musel v roku 1970 z redakcie odísť a až do roku 1976 bol redaktorom vydavateľstva Tatran. V rokoch tzv. normalizácie výrazne obmedzil svoju publikačnú aktivitu (nie však tvorbu) v oblasti prózy a do povedomia sa zapisoval najmä ako jeden z najkvalitnejších prekladateľov anglo - americkej literatúry (J. Aldrige, J. Conrad, W. Faulkner, M. Lowry, Th. Kenneally a ďalší).
V období 1976 - 1996 bol redaktorom a šéfredaktorom Romboidu, neskôr pracoval v slovenskej redakcii Reader’s Digest.

Za knihu poviedok Krutý strojvodca (1996) získal niekoľko ocenení, o. i. Medzinárodnú literárnu cenu vo Vilenici. V roku 1998 mu vyšla kniha textov Okrídlená klietka (spolu s Tomášom Janovicom), ktorá okrem básní a aforizmov T. J. obsahuje texty P. V., ktoré vyšli pôvodne v r. 1995 - 1998 v prílohe denníka SME Fórum, v týždenníku Domino - fórum a v mesačníku OS č. 0-9/97.

Ocenenia:

1996 Medzinárodná literárna cena (za knihu poviedok Krutý strojvodca)
1996 Cena Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prózu (Krutý strojvodca)
1996 Cena Dominika Tatarku (Krutý strojvodca )
1999 Stredoeurópska cena (Vilenica)
2006 Anasoft litera (za knihu Čarovný papagáj a iné gýče)

V roku 2007 bol nominovaný na Literárnu cenu Anasoft litera za pôvodnú slovenskú prózu vydanú v uplynulom roku.

Debutoval v časopise Mladá tvorba poviedkou Viac než kedykoľvek (1961). Dobovo príznačne sa v nej v lyrizujúcej forme odráža životný pocit mladého človeka, ktorý na ceste hľadá domov. Podobné motívy i formu, ktorá sa často blíži básni, nájdeme aj vo Vilikovského knižnom debute Citová výchova v marci (1965).
Významný literárny kritik 60. rokov M. Hamada však už v dobovej reakcii na túto knihu vyzdvihol poviedky, v ktorých pred lyrickým dostáva prednosť analytické: „Vo Vilikovského prózach sa zrážajú dve tendencie: úsilie o pluralitu videnia s úsilím o presné vymedzenia významu. Úsiliu po pluralite zodpovedá lyrická asociatívnosť, ale aj významová vágnosť, úsiliu po vymedzení významu zasa sústredenie na tvar a konštrukciu sujetu.“
Analytická „sústredenosť“ na presnosť výrazu, ktorý sa má stať nositeľom významu, charakterizuje všetky nasledujúce Vilikovského prózy. Zároveň však ako predstaviteľ racionálno - skeptického pohľadu na svet neustále spochybňuje nielen schopnosť slova niesť význam, ale občas, vo svojich neskorších vrcholných dielach, aj samu existenciu významu ľudského konania. Skepsa však v jeho prípade neznamená pesimizmus či dokonca nihilizmus: jeho postavy i autor sám sa v textoch prezentujú ako neustáli a dôslední hľadači tohto významu. Takým je aj detektív z druhej Vilikovského publikovanej knihy Prvá veta spánku (1983). Hoci ide o novelu s detektívnou zápletkou, ktorej dejovým pôdorysom je vyšetrovanie vraždy mladého dievčaťa, pre vyšetrovateľa tohto prípadu sa zdá byť podstatnejšou otázka, aký „význam“ mala táto vražda, než odpoveď na otázku, kto ju spáchal. Pre Vilikovského typická hra s literárnymi konvenciami našla v tomto prípade uplatnenie v zmenách pravidiel detektívneho žánru. Celá vyšetrovateľova činnosť, ktorá sa viac než k snahe racionálne vyriešiť blíži k úsiliu ľudsky pochopiť, končí v celkom banálnom (a vlastne nepodstatnom) odhalení vraha. Už pred vydaním tejto novely mal Vilikovský napísaných niekoľko ďalších próz, ktoré však publikoval len po častiach časopisecky alebo vôbec nie. Túto tvorbu zhodnotil roku 1989, keď mu vyšli hneď tri knihy, ktoré ho pasovali za výraznú osobnosť súčasnej slovenskej prózy. Prvá z nich, Eskalácia citu, opäť nesie v názve Vilikovského obľúbený nástroj vnímania a prežívania - cit. V týchto poviedkach je však reč aj o tele a telesnosti. Vilikovský napr. stelesňuje, sprítomňuje, počlovečuje postavy literárnej a národnej tradície (Turčín Poničan, Janko Kráľ, Iľja Muromec) a zbavuje ich mýtických nánosov. Hoci tieto prózy v sebe nesú silnú iróniu, Vilikovského smiech a výsmech nie je namierený voči samotným postavám, ale práve voči nikdy nekončiacim tendenciám historicky ich zaobľovať, emblematizovať, a tým umŕtvovať. Ďalšou knihou z toho istého roka je novela Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (súčasťou knihy je aj kratšia novela Extrémna osamelosť). Vilikovský si tu opäť zvolil silnú, expresívnu tému - problém matkovraždy, aby paradoxne mohol jemne a citlivo ukázať nejednoznačnosť ľudských motivácií a činov. Treťou je burleskná novela Večne je zelený..., v ktorej štylisticky bravúrnym spôsobom dekonštruuje rozličné typy neautentických (ideologických) jazykov. V spoločnej knihe s lajosom Grendelom (*1948) uverejnil pod súborným názvom Slovenský Casanova (1991) tri intímne, erotické listy straníckeho funkcionára s hviezdoslavovským menom Artuš Vilánni. Ďalšia Vilikovského novela Peší príbeh (1992) by mohla niesť aj názov retropríbeh. Nielen preto, že sa v nej vracia do tokov hlbokej „normalizácie“; táto kniha je aj návratom k Vilikovského „osvedčenej“ téme vraždy a jej pomalého, málo sľubného vyšetrovania s ironicky banálnou pointou. Zbierka poviedok Krutý strojvodca (1996) obsahuje texty, ktoré - pre autora príznačne - vznikali v rozpätí troch desaťročí, a napriek tomu si zachovávajú tvarovú i významovú homogénnosť. Aj v týchto poviedkach viac ako príbeh Vilikovského zaujíma akt rozprávania príbehu. Preveruje a spochybňuje jazyk ako nástroj myslenia i komunikácie, skúma jeho výpovednú hodnotu. Vilikovský tu teda opäť rezignuje na klasickú príbehovosť, príbeh sa mu nezdá dostatočne dôležitý (a ani vierohodný), a preto je jeho písanie v niektorých textoch knihy žánrovo bližšie eseji ako poviedke. Dôveru v príbeh akoby nahrádzal dôverou vo vetu. Nielen pre Krutého strojvodcu, ale pre všetky Vilikovského doterajšie knihy platí, že jeho veta je štylisticky dôkladná, presne pomenúvajúca, a pritom vtipná, a jasným, a pritom prekvapujúcim významom.

Ďalšie diela: spoločenská publicistika Okrídlená klietka (1998, spolu s T. Janovicom), Posledný kôň Pompejí (2001), výber z diela Pavla Vilikovského pod názvom Prózy (2007),v roku 2009 mu vyšiel román Vlastný životopis zla a v roku 2010 próza Pes na ceste.

(Zdroj www.osobnosti.sk, foto: wikipedia)