Hľadanie: Atuánské hrobky
zobraziť:
Zaslepenie
Elias Canetti sa narodil v roku 1905 v bulharskom meste Ruse na brehu Dunaja, kde sa usadila židovská komunita vyhnaná zo stredovekého Španielska. Jeho rodičia sa neskôr presťahovali do Viedne, kde si vybral aj literárny jazyk, v ktorom napísal všetky svoje opusy, hoci nemčina nebola jeho materinským jazykom. Vo Viedni študoval prírodné vedy a dosiahol titul doktora. Zároveň pracoval na svojom prvom a jedinom románe, ktorý nazval Zaslepenie (Die Blendung) a ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1935 po rôznych peripetiách. Popularitu v intelektuálnych kruhoch získala kniha až po 2. svetovej vojne, keď sa unisono interpretovala ako závažné podobenstvo o modernom svete. Vlastne za túto knihu dostal E. Canetti Nobelovu cenu za literatúru (1981). Vytvoril aj ďalšie svetoznáme diela, z ktorých vynikajú jeho trojdielne memoáre Zachránený jazyk, Fakľa v uchu a Hra očí. E. Canetti zomrel v roku 1994. Protagonista románu Zaslepenie Peter Kien je odborník na čínsky jazyk a kultúru. Vlastní obrovskú súkromnú knižnicu, ktorá sa v románe variuje v rôznych reálnych aj surreálnych súvislostiach. Stretáva sa s viacerými čudákmi vo viac či menej absurdných situáciách, pričom autor využíva aj motívy z iných literárnych diel od Homérovej Odysey až po Danteho Božskú komédiu a Cervantesovho Dona Quijota. Pre román sú príznačné alúzie, dvojzmysly, predbiehania deja, paródie, vedomé používanie klišé a iné. Voľne sa pohybuje v čase a neguje aj logické súvislosti. To všetko vytvára z textu originálny konglomerát odrážajúci náš svet. Hlavným motívom je zaslepenie a slepota v rôznych podobách ako skutočnosť aj ako metafora.
Mimochodom
Kniha Mimochodom je zbierkou samostatných textov venovaných rôznorodým témam, ktoré však zároveň spája optika marginálií alebo mimochodnosti. Jednotlivé reflexie využívajú metódu marginálií v oboch významoch slova: sú poznámkami na okraji každodenných javov a zároveň sa venujú tým zdanlivo menej významným, alebo možno len menej nápadným a zdôrazňovaným témam. Sú teda poznámkami k marginalizovaným témam a zároveň sú ško-lou pohľadu, ktorý sa učí rozpoznať v zdanlivom okraji zásadný priestor slobody, sebarealizá-cie a tvorivosti. Mimochodom znamená chodiť pomimo vychodených a predpokladaných ciest, okázalých tém, vopred stanovených významov. Marginálie sú tak prezentované ako priestor čitateľskej sebarealizácie a slobodnej diskusie, v ktorom sa pasívne čítanie mení na aktívne dopisovanie, prepisovanie a komentovanie textu a tým aj formovanie seba ako tvori-vého čitateľa.
Krajina Hudba a jej obyvatelia
Kniha Krajina Hudba a jej obyvatelia je plnofarebná, bohato ilustrovaná publikácia, určená na vyučovanie hudobnej náuky pre predškolské deti vo veku 5. rokov (niektoré označené časti knihy aj pre štvorročné deti) a ich rodičov, pričom môže slúžiť ako tzv. hudobný predškolák, v ktorom ešte negramotné deti rozoznávajú noty na základe farieb, nie písaného textu. Spievanie, vymaľovávanie a kreslenie v pracovných listoch sú hlavnými aktivitami, ktorými si dieťa pojmy, ktoré mu rodič v rozprávkach prečíta, môže opakovať a upevňovať.
Kniha je plná rozprávok, obrázkov, piesní, básní a zábavných úloh, pomocou ktorých sa deťom poodhalí svet nôt a hudobných pomlčiek. Tie tu berú na seba podobu rozprávkových postavičiek, ktoré bývajú v domčekoch z notových osnov a prežívajú príbehy, ktoré deťom vysvetľujú vzájomné súvislosti jednotlivých hudobných pojmov.
Napriek hravosti a rozprávkovosti však obsah knihy rešpektuje odbornosť pojmov, ako požiadavku, ktorú na ňu kladie exaktnosť hudobnej náuky. Dodržiava didakticko-metodické zásady, ktoré určujú postupnosť materiálu v knihe. Zrozumiteľnosť jeho stvárnenia bola overovaná počas 9. rokov vyučovania a hrania sa so 4-5-ročnými deťmi na pôde základnej umeleckej školy.
Na sklade 1Ks
17,10 €
18,00 €
Moja Nitra
Hani (Helenka) Krausová mala päť rokov, keď pod priamym patronátom nacistického Nemecka vznikla formálne samostatná prvá Slovenská republika, a jedenásť, keď bola oslobodená Červenou armádou. Autorka v týchto pamätiach podáva napínavý príbeh nielen svoj, ale celej svojej rodiny, ktorý je zároveň prepletený s osudom celej židovskej komunity. Vo svojom výsostne autobiografickom diele Hani Krausová opisuje boj svojej rodiny o prežitie, pričom podáva aj svedectvo o nezištnej pomoci viacerých slovenských rodín, ktoré im pomohli zachrániť sa. Hani Krausovej sa viackrát pošťastilo uniknúť pred zadržaním a následnou deportáciou. Keď sa spolu so svojím bratom Benjamínom a s rodičmi vrátila do Nitry, odkiaľ pochádzali, s bolesťou museli prijať krutý a neodvrátiteľný fakt, že väčšina členov kedysi prosperujúcej židovskej komunity bola zavraždená. V roku 1949 sa jej aj s bratom za pomoci sionistického hnutia podarilo emigrovať do Izraela. Kniha je ilustrovaná viacerými dobovými fotografiami.
Otázka jedincovi
Dielo Otázka jedincovi má zásadné miesto v tvorbe významného mysliteľa 20. storočia Mar-tina Bubera. Narastajúci záujem o Buberovu dialogickú filozofiu sa intenzívne týka aj spisu Otázka jedincovi, najmä pre jeho silnú väzbu na myslenie Sorena Kierkegaarda. Autor sa v diele zaoberá predovšetkým základnými otázkami filozofickej antropológie, filozofie dialó-gu, filozofie existencie, sociálno-politickej filozofie a teológie. Nosnou témou je rozpracova-nie konceptu zodpovedného jedinca, ktorý predstavuje korektív voči individualizmu aj ko-lektivizmu. Zodpovedný jedinec je redifiníciou Kierkagaardovej kategórie jedinca, ktorej Buber vyčíta najmä náboženský akozmizmus, z ktorého vyplývajú negatívne sociálno-politické dôsledky (napr. apolitickosť). Buber predstavuje človeka ako bytosť, ktorá sa stáva sebou samým (zodpovedným jedincom) nie v bytostnom vzťahu k sebe samému, ale k dru-hým ľuďom, či už ako jednotlivcom alebo ako spoločnosti a v bytostnom vzťahu k Bohu a k svetu. V tomto diele sa Buber zameriava na skúmanie vzťahu medzi bytostným vzťahom člo-veka k Bohu a k celku verejnosti.
Krajina Hudba a jej obyvatelia II.
Tvorivá kniha hudobnej náuky Krajina Hudba a jej obyvatelia II. je určená pre 6 až 8-ročné deti, navštevujúce
2. ročník prípravného štúdia na ZUŠ, alebo aj 1. ročník 1B časti.
Kniha nadväzuje na prvý diel Krajina Hudba a jej obyvatelia a tvorí ju 33 ucelených lekcií – hodín hudobnej
náuky. Lekcie sú postavené tak, aby každá predstavovala pre dieťa aj pre učiteľa plnohodnotnú vyučovaciu hodinu
s opakujúcim sa sledom cvičení zo 6 oblastí: 1. intonačné cvičenie, 2. sluchové cvičenie, 3. nová látka, 4. rytmické
úlohy, 5. čítanie nôt, 6. hra.
Každé cvičenie má hravú formu, alebo je ilustrované v obrázkovej podobe. Kniha využíva vymaľovávanie nôt
tak, ako ho uviedol 1. diel Krajiny Hudby. Obsahuje rozprávky, piesne aj básne súvisiace s preberanou novou
látkou. Prináša aj námet na počúvanie hudby v spojitosti s predstavovaním dychových nástrojov. Každá úloha, hra
a cvičenie má krátke vysvetľujúce pokyny.
Na začiatku knihy sú umiestnené metodické pokyny pre učiteľa a v závere je notová príloha piesní, ktoré sú
zoradené abecedne a majú akordické značky pre sprievodnú hru.
Rozsah učiva je v súlade so Štátnym vzdelávacím programom pre prípravné štúdium typu A s presahom do 1.
roč. 1B. časti, môžete teda s knihou pracovať vyše roka.
Kniha je odporučená Ministerstvom školstva SR a má pridelenú odporúčaciu doložku.
Boh prichádza v idei
Kniha esejí Boh prichádza v idei z ústredných oblastí filozofie náboženstva nám dáva svedectvo o pokuse tematizovať transcendenciu bez toho, aby siahla po tom, aký má charakter toto transcendentálne. Zvláštnu pozornosť pritom Levinas venuje tomu, aby sa vysporiadal s dedičstvom Husserlovej fenomenológie a Descartesovou ideou nekonečna. Levinas v nej nachádza model myslenia, ktoré sa necháva nekonečne zasiahnuť Bohom, ktorý je transcendentný až po jeho neprítomnosť, a ktorý sa dáva spoznať v bezpodmienečnom záväzku zodpovednosti. Ťažiskom je u Levinasa profetizmus, ktorý je úzko prepojený s hovorením o Bohu. Profetická filozofia je zdanlivým paradoxom, ktorý Levinas akceptuje.
Fenomenologická škola
Kniha svetoznámeho filozofického autora Paula Ricoeura Fenomenologická škola, ktorá vyšla v roku 2004, obsahuje články, reflektujúce myslenie fenomenologického hnutia druhej vlny, respektíve inej fenomenológie, ako bola Hegelova. Ťažiskom záujmu Ricoeura sa stávajú Karteziánske meditácie (Hua I: Cartesianische Meditationen und Pariser Vorträge) Edmunda Husserla, jedného z jeho učiteľov, a jeho druhý diel Ideí (Hua IV: Ideen zu einer reinen
Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie. Zweites Buch: Phänomenologische Untersuchungen zur Konstitution), ktoré preložil a vybavil poznámkami, pričom nezabudol ani na jeho slávnu Krízu (Hua VI: Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie. Eine Einleitung in die phänomenologische Philosophie).
Rozhodne budú pre čitateľa obohacujúce osobné reflexie Ricoeura nad rôznymi kľučkami miestami až škrupulózne starostlivého Husserlovho myslenia, časový prierez jeho myšlienkami, zdanlivé protirečenia a presuny záujmu, na ktoré autor upozorňuje, hodnotenie a určenie jeho významu vo filozofickom myslení súčasnosti. Pre čitateľa môže byť obzvlášť zaujímavé svojrázne umiestnenie Husserlovho diela do kontextu celkového filozofického myslenia a náznaky fenomenológie Husserlovského štýlu predovšetkým u Immanuela Kanta.
Simone Weilová
Pre krátkosť svojej pozemskej púte francúzska filozofka, politická mysliteľka, odborárka a mystička Simone Weilová nestihla vstúpiť do širšieho povedomia. Keď sa ale v povojnovom období objavili prvé vydania jej diela, bolo zrejmé, že ide o celkom mimoriadny zjav, a to nielen z intelektuálneho, ale aj z ľudského hľadiska. Medievalistka Marie-Madeleine Davyová, ktorá Weilovú osobne poznala, v roku 1956 vydala prvú monografiu, venovanú tejto pozoruhodnej intelektuálke. Predhovor ku knižke napísal filozof Gabriel Marcel. Na ploche sto tridsiatich strán sa Davyová najprv venuje predstaveniu Simone Weilovej a jej životnému príbehu, v ďalších kapitolách s mimoriadnym citom rozoberá základné tematické okruhy, pojmy a smerovania Weilovej reflexie. Takisto uvádza citácie z Weilovej diela, o ktoré sa opiera vo svojom výklade. Davyovej monografia predstavuje fundovaný úvod do štúdia mimoriadne kvalitného mysliteľského diela Simone Weilovej, autorky, ktorá je v slovenskom povedomí ešte stále málo známa a ktorej hlboký duchovný rozmer si v súčasnej dobe najrozmanitejších kríz zaslúži, aby bol predmetom záujmu pre ľudí, hľadajúcich taký pohľad na tieto krízy, ktorý by im pomohol sformulovať skutočne prijateľné východiská.
Monografia je doplnená o vybrané texty Simone Weilovej.
Pračlovek a neskorá kultúra
Predkladaná kniha patrí k základným dielam zaoberajúcim sa filozofiou inštitúcií; má najmä sociologický a antropologický charakter. Skladá sa z troch častí: Prvá je venovaná problému inštitúcií ako takému a zohľadňuje aspekty tejto problematiky v teoretickom aj historickom pohľade. V druhej časti sa píše o archaických kultúrach, pričom sa autor dotýka aj takých, na prvý pohľad exotických otázok, akými sú totemizmus, mágia, extáza, opojenie, askéza a podobne. Tretia, záverečná časť je akýmsi zhrnutím (prírodné náboženstvá, úlohy filozofie, výhľady). Kniha je dodnes jedným z najviac inšpirujúcich zdrojov pre sociologickú analýzu inštitúcií. Nikto neprepracoval symbolickú štruktúru stabilizácií vyplývajúcich zo spoločných ľudských činností cestou rituálneho sprítomnenia lepšie ako Gehlen. Autor sa najmä v neskorších rokoch zaoberal dejinami ľudskej kultúry a jej ohrozením modernou technikou. Patril tak k výrazným postavám kultúrnych kritikov modernity.
Osamelé cédre
Zámerom knihy Osamelé cédre je priblížiť čitateľovi život a tvorbu troch umelcov v Slovensku zabúdaných, ktorí napriek tomu, že boli rôzni, hľadali Krásu, Pravdu a Dobro.Všetci traja dosiahli svetové uznanie v zahraničí. Kniha predstavuje najmä vnútorný život a duchovné hľadanie Ladislava Mednyánszkeho, Tivadara Kosztku Csontváryho a Bohuslava Reyneka. Na ich životnom zápase a úsilí o autentickosť nielen v umení, ale aj v bytí, chceme poukázať na hodnoty, ktoré nie sú limitované časopriestorovým horizontom. Autor knihy sa sústreďuje na duchovnú podstatu umenia, ktorá v jeho vlastnej tvorbe tvorí primárne miesto, poznatky čerpá teda z vlastných skúseností výtvarníka, pričom sa odvoláva aj na autorov z okruhu Sophia Perennis. Podtitul knihy Sprirituálne poslanie ako umenie, umenie ako spirituálne poslanie prezrádza, že autentické umenie je spirituálnou cestou a že spirituálna cesta je umením života. Bez tohto prepojenia je umenie redukované na zábavu, sebaprezentáciu a jeho hodnota sa devalvuje. Životy L. Mednyánszkeho, T. K. Csontváryho a B. Reyneka sú neustálym hľadaním dokonalosti na základe sebavzdania a pokory, ktoré sa odrážajú v ich tvorbe. Kniha sa stavia odvážne na stranu Krásy a Pravdy ako objektívnych princípov obhajuje teda hodnoty, ktoré postmoderna relativizovala.
Staroveké viery a moderné povery
Kniha Martina Lingsa Staroveké viery a moderné povery odhaľuje ilúzie, na ktorých je postavená moderná spoločnosť, ako napr. idea pokroku, a poskytuje kľúč k nastoleniu rovnováhy medzi omylmi dnešnej doby a múdrosťou dávnej minulosti. Neobhajuje však minulosť na úkor prítomnosti, ale oceňuje klady oboch za podmienok, že vidíme dnešnú dobu takú, aká skutočne je, a nie takú, ktorú nám prezentujú jej ctitelia. Dr. Martin Lings vo svojej knihe odhaľuje svet, v ktorom možno preklenúť staroveké viery a moderné povery múdrosťou odovzdávanou od staroveku až po dnešné časy. Predkladané dielo je snahou o nastolenie rovnováhy medzi kultom dnešnej doby a minulosťou. Kult dnešnej doby, ktorý je naozaj kultom nás samých, vytvára kolektívnu štruktúru mysle, znemožňujúcu orientáciu človeka a spôsobuje infláciu duše, ktorá je nekompatibilná so skutočnou inteligenciou a už vôbec nie so spiritualitou. Martin Lings pôsobil dlhé roky na univerzitách v Káhire, Litve a v Londýne (doktorát získal na Oxfordskej Univerzite), kde neskôr pracoval pre britské múzeum a knižnicu ako správca východných manuskriptov. V islamskom svete sa stal uznávanou autoritou (prijal meno Abú Bakr Siradž al-Din) a získal titul šejk súfijského rádu. Ako popredný predstaviteľ Sophie perennis nábožesnkofilozofického smeru, známeho aj ako tradicionalizmus vydal desiatky kníh, zaoberajúcich sa transcendentnou jednotou náboženstiev, súfizmom, tradičným umením, Shakespearom a poéziou.
Z večerných kontemplácií
Táto knižná publikácia má poeticko-reflexívny charakter. Text knihy je rozdelený na rad kratších navzájom voľne súvisiacich kapitoliek, v ktorých sa kontrapunkticky striedajú esejistické úvahy z oblasti filozofie, estetiky, literatúry a náboženstva s čisto beletristickými útvarmi, ktoré majú charakter krátkej poviedky alebo básne v próze. Celý kontemplatívny cyklus predstavuje moderného človeka ako rozštiepenú a rozporuplnú bytosť, zároveň však poukazuje na jeho duchovný a tvorivý potenciál, vďaka ktorému môže jednotlivec tieto svoje ohraničenia prekonávať. Autor sa okrem iného pokúša hľadať najhlbšie motívy ľudského konania a aj analyticky spochybňovať viaceré z tzv. tradičných, resp. etablovaných právd a naznačovať možnosti ciest tvorivého a samostatne mysliaceho človeka k dosiahnutiu vnútornej slobody.
V reflexívnych častiach dominujú témy kozmického rozmeru človeka a existenciálnej revolty, v beletristických sekvenciách je zasa častý motív spoločenského outsidera a pútnika, pričom pútnictvo sa tu dá chápať aj ako metafora duchovného hľadania. Kniha myšlienkovo nadväzuje na viaceré prúdy staršieho aj novšieho európskeho, sčasti aj ázijského myslenia (starogrécka filozofia, židovsko-kresťanská duchovná tradícia, hinduizmus, budhizmus, filozofia Schopenhauera, Nietzscheho, existencializmus, psychoanalýza a i.).
Indická filozofia
Popredný francúzsky indológ a znalec indického myslenia François Chenet, ktorý je autorom knihy Indická filozofia, vedie jedinú katedru komparatívnej filozofie vo Francúzsku (na univerzite Sorbonna). Jeho kniha je napísaná veľmi hutným jazykom s dôrazom na sprostredkovanie čo najväčšieho množstva informácií o vývoji a charaktere rôznych filozofií, ktoré sa zrodili na indickom subkontinente, na pomerne malej ploche. V súčasnosti, ktorá je charakterizovaná globálnou povahou rôznych hospodárskych, politických a spoločenských procesov, akoby sa zabúdalo na to, že po stáročia, ba tisícročia bolo poznanie ľudských spoločenstiev s univerzálnym dosahom plodom pozorovania a ponorenia sa do hĺbky života, ktoré sa uskutočňovalo v priestorovo a kultúrne viac či menej ohraničenom rámci. Globalizácia tieto rámce prehliada, nemôže ich však poprieť. Je preto potrebné, aby sme mali možnosť oboznámiť sa s najvyššími duchovnými a kultúrnymi výkonmi iných civilizácií. Kniha francúzskeho indológa Françoisa Cheneta túto možnosť prináša. Slovenský záujemca dostane po prvý raz možnosť zoznámiť sa so všetkými hlavnými indickými filozofickými prúdmi.
Rezistencia
Ernesto Sabato vyštudoval teoretickú fyziku, ale sľubne sa rozvíjajúcu kariéru fyzika opustil, aby sa venoval literatúre, lebo bol presvedčený, že práve ona, a nie veda, dokáže poskytnúť kľúč k záhadám ľudskej existencie. Je autorom troch významných románov, z ktorých boli dva preložené aj do slovenčiny (Tunel samoty, 1965 a O hrdinoch a hroboch, 1980). Jeho eseje však doteraz v Slovensku knižne nevyšli, pričom práve v tejto oblasti bol E. Sabato mimoriadne úspešným autorom. Aj do literatúry vstúpil práve ako esejista knihou Jedinec a vesmír (Uno y el universo, 1945). V Sabatových esejach dominujú dve ťažiskové témy: človek v čase krízy a otázky o poslaní literatúry. Celé Sabatovo dielo je preniknuté hlbokými filozofickými úvahami o zmysle našej existencie, o dobre a zle, ale aj o nástrahách virtuálneho sveta a potrebe pestovania tradičných hodnôt. Kniha La resistencia (Rezistencia) obsahuje šesť esejí, v ktorých sa autor zamýšľa nad malými aj veľkými vecami každodenného života. Je napísaná sugestívnou epištolárnou formou a je svojským literárnym odkazom tohto veľkého humanistu, keďže ju písal na sklonku svojho života. Obsah: Prvý list: Malé a veľké, Druhý list: Staré hodnoty, Tretí list: Medzi dobrom a zlom, Štvrtý list: Spoločné hodnoty, Piaty list: Rezistencia. Epilóg: Rozhodnutie a smrť.
Štastie bez ilúzií
Kniha André Comte-Sponvilla Šťastie bez ilúzií je prepisom prednášky autora a diskusie v rámci filozofických pondelkov v Bouguenais vo Francúzsku. V jeho úvode sa autor zamýšľa nad pojmom šťastia, ktorý je predmetom filozofickej reflexie od čias, ako Gréci vymysleli pojem filozofia láska k múdrosti. Každý človek chce byť šťastný otázka je, ako to dosiahnuť. Spôsob, ktorý ponúka autor, je premýšľanie, ktorého predmetom je život, prostriedkom rozum a cieľom šťastie. Spolu so šťastím je v centre záujmu autora nádej (espoir) a jej opak (désespoir), pričom pojem beznádeje chápe nie vo význame zúfalstva, ale v etymologickom význame ako chýbajúcu nádej, očakávanie, stav bez túžob a ilúzií. V prvej kapitole sa autor pýta, prečo nie sme šťastní nie vtedy, keď nás stíhajú choroby, úrazy, úmrtia blízkych, ale vtedy, keď sa navonok nič zlé nedeje, keď máme všetky predpoklady byť šťastní no nie sme. V druhej kapitole nám autor ponúka stratégiu, ako sa oslobodiť od bludného kruhu túžob a sklamaní. Tretia kapitola sa opiera o Spinozovu myšlienku, že beznádej a blaženosť nie sú opozitá, ale dve strany tej istej mince, ktorou je múdrosť. Mudrc nič neočakáva, nič mu nechýba. Je šťastný. Takéto šťastie sa nazýva aj láska. Nie platónska láska, pri ktorej je láska túžbou po niečom, čo chýba, ale spinozovská láska, pri ktorej je láska radosťou z toho, čo je.
Základné motívy fenomenológie cudzieho
Centrálnymi témami fenomenológie cudzieho sú podľa Bernharda Waldenfelsa poriadok, pátos, odpoveď, telo, pozornosť a interkulturalita. Ako výnimočné sa vynára cudzie vo forme narúšania, odklonov a nadbytkov vzhľadom na hranice poriadkov. Tým sa kladie otázka, ako sa dostaneme k cudziemu bez toho, aby sme ho zbavili jeho ostňa. Z toho vychádza responzívny charakter fenomenológie, ktorý vychádza za intencie a pravidlá v udalostiach a nárokoch. Odpovedajúce Ja sa predstavuje ako telesné Ja, ktoré nikdy nie je celkom pri sebe samom. Cudzie začína vo vlastnom dome. Začína už pri pozornosti, keď nás niečo zaujme. A nekončí napokon pri interkulturalite, ktorá je výzvou aj pre filozofiu. Globálne myslenie sa pritom nedá ani očakávať, a ani želať. Pokus prekročiť hranice bez toho, aby sme ich odstránili, patrí k dobrodružstvám cudzieho medzi kultúrami. Fenomenológia cudzieho má svojich predchodcov v autoroch ako M. Bachtin, S. Freud a H. Maus, ale aj I. Calvino, F. Kafka, R. Musil a P. Valéry.
Architektúra času
Zbierka úvah a esejí Architektúra času vychádza z predpokladu, že ľudia sú bytosti obývajúce čas. Čas pritom nie je len neutrálnym médiom, jednoduchou linearitou odmeriavanou pravidelným chodom hodín, čas je materiálom, z ktorého je vybudované bytie individuálnych ľudských bytostí aj celých civilizácií. Autor na základe toho nanovo definuje tie najzákladnejšie pojmy ako dom, kniha, nábytok či cestovný poriadok a ukazuje ich ako základné architektonické prvky ľudských stavieb z času. Od týchto základných archetypálnych foriem osobného prežívania času prechádza k civilizačným tendenciám, akými je kolonizácia času alebo vytváranie ornamentálnych bludiskových štruktúr. Zámerom jednotlivých textov nie je vytvoriť ucelenú teoretickú koncepciu, ale ponúknuť čitateľovi nový pohľad na tie najvšednejšie a zdanlivo najsamozrejmejšie veci každodenného života, poukázať na ich spojitosť s bytostnou snahou ľudí podmaniť si čas, vymaniť ho zo sféry prírodného a božského a pretvoriť ho na komfortný interiér aj za cenu jeho degradácie.
Tvárou k slobode
Francúzsky filozof a spisovateľ Fabrice Midal sa svojimi knihami pokúša poskytnúť západnému človeku živú a konkrétnu odpoveď na dichotómie, ktoré ho uväzňujú: materiálne vs. spirituálne, vnútorné vs. vonkajšie ap. V tomto zámere mu pomáha rozsiahle filozofické vzdelanie, vďaka ktorému môže čerpať jednak zo západnej kultúrnej tradície (v predkladanej knihe sú to hlavne Nietzsche a Rilke), ako aj z východných tradícií, ktoré sa v posledných desaťročiach stali súčasťou Západu. Vo svojej eseji Tvárou k slobode cez viaceré príklady z diel a životov autorov, ktorí ho inšpirujú, poukazuje na to, že osobnosti duchovnej kultúry, ktoré v nej zanechali autentickú stopu, či už pochádzali z toho či onoho prostredia, museli vždy ostať verné hlbokému nároku svojho ľudského a tvorivého poslania. V čase konzumistického otupenia a existenciálnej vyprahnutosti sa pokúša západnému človeku sprostredkovať možnosť otvoriť sa a zažiť skúsenosť toho, že každý ľudský život má poslanie. Cesta k jeho poznaniu a naplneniu však nevedie po vychodených chodníčkoch, ale si od človeka vyžaduje pozornosť a zápal, ktoré musia byť neraz živené aj v samote a samotou. Fabrice Midal je aj zakladateľom Západnej školy meditácie, kde sa záujemcom pokúša mimo náboženských rámcov sprostredkovať metódy prehĺbeného vzťahovania sa k vlastnému životu.