Hľadanie: Mexická vlna
zobraziť:
Cudzie slová
Eva Tomkuliaková vo svojej novej básnickej knihe Cudzie slová radikálne premieňa svoju poetiku. Experimentuje s rôznymi hlasmi s hypnotickým, dosť autoritatívnym hlasom ovplyvňujúcim vedomie aj nevedomie, s neurotickým hlasom banálnych konverzácií, ktoré o povahe skutočnosti naopak silno pochybujú, ale aj s tichým, spočiatku nenápadným a potom čoraz sebavedomejším vnútorným hlasom, ktorý napokon nanovo definuje identitu básnického subjektu. Tomkuliakovej básnické pásmo je postavené na fragmentoch rôznych diskurzov (vedeckého, psychologického, či ezoterického diskurzu riadených meditácií) a jednotlivé básne sa v ňom spájajú metódou koláže do pôsobivých, miestami abstraktných a miestami až surealistických obrazov krajiny duše.
Slnečné jasličky
Andrej Belyj (1880-1934) je jednou z najpozoruhodnejších a najuniverzálnejších osobností ruskej literatúry prvej tretiny 20. storočia. V jeho rozsiahlom literárnom odkaze je zastúpená tak poézia a próza, ako aj publicistika a literárnovedná reflexia. Ako literárny teoretik Belyj zaviedol celý rad dodnes používaných literárnovedných termínov. Je napríklad autorom základnej verzologickej dichotómie rytmus/metrum, ktorú neskôr rozpracovali ruskí formalisti. Ako prozaik sa Belyj preslávil najmä experimentálnou prózou Peterburg, ktorá mu priniesla označenie ruský Joyce. Ako básnik je Belyj zaraďovaný do tzv. druhej vlny ruského symbolizmu, teda medzi ruských básnikov, ktorí vstúpili do literatúry začiatkom 20. storočia. Keďže symbolistickú poéziu nielen tvoril, ale o nej aj teoreticky uvažoval, hovorí sa o ňom i ako o ideológovi ruského básnického symbolizmu.
Veľká časť jeho tvorby je ovplyvnená tzv. antropozofizmom. Belyj väčšmi ako jeho súčasníci experimentoval s jazykom a s prozodickou organizáciou básní. Vytvoril pomerne široké básnické dielo (okrem kratších básní písal aj poémy), v ktorom osobitné miesto zaujímajú tri
zbierky: Zlato v azúre, Popol a Urna.
Vynechaný spoj
Debut Viliama Nádaskaya je básnickým sitcomom. Má množstvo postáv, spomedzi ktorých je tou hlavnou Urban, a predvádza nám celú plejádu naratívnych mikrosituácií, urbánnych obrazov a bytových scén, z ktorých sa naraz stáva akási groteskná urbánna symfónia.
Autorova poetika môže na prvý pohľad pôsobiť cynickým dojmom. Zároveň však spopod jeho básní presvitá hlboké znepokojenie nad stavom sveta, ktorý akoby nebolo možné reflektovať inak, než situačne a ironicky. Nádaskayova groteskná dystopia nemá východisko. Jediné, čo prináša dočasnú úľavu, je smiech, aj keby bol vopred nahratý.
Sarcangelium
Ide o medzižánrové, interdisciplinárne podujatie. Text sa svojou dikciou pohybuje na pomedzí prózy a poézie, no pritom sa snaží evokovať aj atmosféru kanonizovaných posvätných textov, či už ide o texty kresťanské alebo budhistické a islamské.
Názov naznačuje, že ide o prúd nekontrolovanej reči, čo je, samozrejme, len zdanie, keďže opakujúce sa slová, výroky, vetné celky, motívy vytvárajú pomerne disciplinovaný chorál rôznych hlasov a dikcií. Vnútorné, psychicky vypäté monológy sa striedajú s chladnejšími, vedecky pôsobiacimi fragmentmi. Zvláštny kontrast vzniká medzi parafrázami na myšlienky filozofov a apoštolov (Cioran, Éva Ancselová, Simone Weilová, Svätý Pavol) a svetov lacných rád týkajúcich sa zdravej životosprávy či poznatkov alternatívnej medicíny. Evokácia atmosféry evanjeliových textov však nemá byť čistokrvnou paródiou (alebo nebodaj blasfémiou): príklon k irónii, sarkazmu, podvratnej meditácii a imitácii posvätného má práveže umocňovať vážnosť reflexie o tomto svete; má inšpirovať k premýšľaniu o mnohoznačnosti a protirečivosti ľudského cítenia, myslenia a hovorenia. Dominuje tu ambícia prihovoriť sa čitateľovi vážne mimo beletrie a poézie ale súčasne s terapeutickou ľahkosťou. Je to pozvanie k dialógu o tom, že v tomto svete fungujú aj iné, dosiaľ nepreskúmané sily, čo však neznamená, že sa musíme zbaviť skepsy.
Sarcangelium možno považovať za pokus o nadviazanie na také skoršie autorove texty na Cvičnú pitvu a Súmračnú reč.
Lútkohry
Lútkohry je zbierka textov bábkových hier pre dospelého diváka, ktoré vznikli v rozmedzí rokov 2005 až 2015 pre Dezorzovo lútkové divadlo.
Dezorzovo lútkové divadlo je jediné bábkové divadlo pre dospelého diváka na Slovensku. Inscenácie divadla videli tisíce divákov na Slovensku, v Čechách, v Poľsku a v Taliansku. Tvorba divadla bola ocenená niekoľkými domácimi aj zahraničnými oceneniami.
dostupné aj ako:
Cenzúra
Na označenie mocenského zasahovania do umeleckého diela, na jeho úplné zastavenie alebo na zníženie jeho dostupnosti nemáme praktickejší pojem ako cenzúra. Nezáleží pritom na vymedzení podľa obdobia (času, režimu) alebo krajiny, teritória. Kniha Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989 sa venuje formám a prejavom cenzúrnych zásahov, ktoré sa na Slovensku po roku 1989 objavili v súvislosti s autorskym dokumentárnym filmom. Za najviac dotknuty žáner nielen u nás, ale napríklad aj v Spojenych štátoch pritom môžeme považovať investigatívny typ dokumentu. Autor najprv v krátkom historickom prehľade rekapituluje mechanizmy fungovania cenzúry riadenej štátom, ktoré sa v prípade filmovej tvorby uplatňovali v období prvej Československej republiky (1918 1938), za vojnovej Slovenskej
republiky (1939 1945) a v byvalom Československu (1948 1989). Rezíduá tychto foriem sa neskôr plynule objavili aj v demokratickej Slovenskej republike (od roku 1993), a to najmä vo forme politicky, nábožensky alebo osobne motivovaného tlaku na pôvodnú tvorbu a jej autorov zo strany predstaviteľov vládnych strán, ich nominantov, záujmovych skupín alebo sociálnych hercov vystupujúcich vo filme.
Pomocou interpretačnych nástrojov na analyzu tychto fenoménov konfrontuje autor situáciu u nás s porovnateľnou situáciou v USA (od roku 1968), kde do vyroby i distribúcie filmov aktívne zasahujú najmä organizácia MPAA a združenie CARA. Autor sa snaží nájsť odpoveď na otázku: Ak je cenzúra na Slovensku podľa zákona z roku 1990
neprípustná, prečo sa v súvislosti s dokumentárnou tvorbou termíny ako cenzúra a trezorovy film opakovane objavujú vo verejnom, v mediálnom a odbornom diskurze?
Martin Palúch je filmovy vedec a pedagóg. Od roku 2002 pôsobí ako samostatny vedecky pracovník v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v Bratislave. Zároveň prednáša na Fakulte dramatickych umení Akadémie umení v Banskej Bystrici a na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Je spoluautorom monografie Herec Ivan Palúch (2008) a autorom dvoch knižnych publikácií Vnem v zrkadle fotografie a filmu (2010) a Autorsky dokumentárny film na Slovensku po roku 1989 (2015).
Balada z tamtej strany
Józef Czechowicz (1903-1939), jedna z popredných postáv poľskej medzivojnovej poézie a básnickej avantgardy. Autor siedmich básnických zbierok, spolu s Czeslawom Miloszom predstaviteľ katastrofického prúdu v poľskej poézii.
Czechowiczove básne sú nezvyčajné koncentráty lyrizmu. Vo väčšine z nich nastáva špecifická, harmonická syntéza významov a prostriedkov básnického výrazu, ktoré tie významy evokujú. Ale ešte viac než významy básnik evokuje pocity a nálady, privolávanie je to, čo je nevyjadriteľné a nejasné. Konkrétno prízemnej, provinčnej každodennosti sa tu magickým spôsobom spája s majestátnym tajomstvom vesmíru, túžbou po láske s vedomím nevyhnutnosti smrti, politické presvedčenia s metafyzickými ideami, súkromná mytológia s tajomnou prefiguráciou osudu. Výber Balada z druhej strany je prvým slovenským knižným prekladom Czechwiczovej poézie.
Skúsenosti týchto dní (zvierat)
Jeden z mnohých sa zastavuje v sústredenom pohľade do seba. Zdá sa mu, akoby ním otváral bránu labyrintu, ktorý ho do seba vťahuje. Napriek istým obavám sa podvoľuje jeho sile. Postupne odkrýva chodby labyrintu, kreslí jeho mapu. Nachádza tu úlomky pravdivosti, ktoré nasvecujú jeho podobu, jej skryté časti. Neskláňa pred nimi pohľad. Cestou labyrintom tak postupne vzniká aj mozaika, obraz toho, čím sa nepozorovane v týchto rýchlych dňoch akoby len náhodou stal...
I to je jeden z možných spôsobov, ako sa priblížiť, ako čítať Skúsenosti týchto dní (zvierat).
Flešbek
Mária Modrovich v desiatich textoch rozpráva príbehy jednej ženy alebo jeden príbeh viacerých žien konfrontovaných s malosťou aj nesmiernosťou tohto sveta.
Opustila stereotyp a chvíľu to bolo akože osviežujúce, za oknom sa mihala krajina, domov a komínov ubúdalo, snehu pribúdalo alebo tepla pribúdalo, na sedačkách a kolenách matiek sedeli a spali cudzie deti, bolo milé na sekundu vidieť ich tváre a potom ich opustiť, hlavne aby jej nekopali do sedadla, aby nepišťali.
Flešbek: biely piesok pod zadkom a teplý Pacifik vypĺňajúci všetky dutiny. Flešbek: ľadovec a pod ním šokujúce palmy, prales. Mangovníky, helikoptéry, vodopády, raje dasyatis thetidis, vyhliadkové terasy mrakodrapov, nakladané hady, karibské rumy, zamrznuté žľaby.
Pondelok v siedmich dňoch
Luljeta Lleshanaku (1968) je popredná albánska poetka, autorka 9 kníh poézie v albánčine a ďalších 9 v cudzích jazykoch: Haywire; New & Selected Poems (Bloodaxe Books, Veľká Británia, 2011), Fresco (New Directions, USA, 2002), Child of nature (New Directions, USA, 2010), Kinder der Natur (Edition Korrespondenzen, Rakúsko, 2010), Dzieci natury (Stowo/Terytoria Obraz, Poľsko, 2011), Antipastorale (LietoColle, Taliansko, 2006), Lundo en sep Tago (Esperanto, Poľsko, 2013), Ponedjeljak u sedam dana (Versopolis edicija, Chorvátsko, 2015), Lunes en Siete Días (Olifante, Španielsko, 2017).
Spisovateľ a kritik Peter Constantin vidí v Lleshanaku úplne originálny hlas – jej poéziu nevidí v priamom spojení s poetickým štýlom v Európe, Amerike či vo zvyšku sveta, ani s Albánskou poéziou, a zahŕňa ju k súčasnej klasike svetovej literatúry.
Pondelok v Siedmich Dňoch je prvý preklad Lleshanaku na Slovensku. Prekladateľka Lucia Paprčková je aj autorkou španielskeho prekladu Lunes en Siete Días, ktorý sa tento rok objavil v Španielsku.
Lleshanaku je nositeľka niekoľkých ocenení: ceny Kristal Vilenice z roku 2009, Národnej ceny “Strieborné pero”, ceny “Autorka roka” odovzdanej na Fesitvale kníh v Tirane v roku 2013, ceny “Kult 2013” y ceny Festival kníh v Prištine z roku 2013 a ceny Albánskeho PEN Klubu (2016).
Je finalistkou “Ceny Corneliu M Popescu 2013” vo Veľkej Britániuu y “BTBA 2011” (cena za najlepšie preložené dielo) v Spojených štátoch. Jej poľský preklad bol nominovaný na Medzinárodnú Cenu “Európsky básnik slobody” v Gdansku v roku 2012.
Pästiarsky list
Nálož z bohatej tvorby výhražných básní, vykradnutých veršov a zvrátených varovaní neznámeho autora pripravil a vybral Agda B. Pain.
Anonymný autor sa podľa anonymných zdrojov narodil v neznámej metropole na konci nemenovanej krajiny. Je neznámym autorom mnohých známych fám a legiend, anekdot aj nadávok, ktoré zľudoveli. Pôsobí pod mnohými umeleckými menami a pseudomenami.
Agda B. Pain začínal koncom 70. rokov grécko-rímskym zápasom, neskôr v 80. rokoch prešiel od hardcorového kung-fu ku klasickým pouličným súbojom. K jeho obľúbeným protivníkom patria prívrženci totality, národní socialisti a sovieti.
Slovenská nová vlna - The Slovak New Wave
Výstavní a publikační projekt českého kurátora a slovenské kurátorky představuje osm autorů dlouhodobě tvořících v Praze nebo s tímto prostředím bezprostředně spjatých: Ruda Prekopa, Vasila Stanka, Tona Stana, Martina Štrbu, Mira Švolíka, Kamila Vargu, Petra Župníka a tragicky zesnulého Jana Pavlíka. Skupina „slovenských fotografů žijících v Čechách“ nebo „českých fotografů slovenského původu“ je jakýmsi společným kulturním statkem obou států a zajímavým fenoménem při zkoumání vztahů mezi českou a slovenskou fotografií. Katedra fotografie pražské Akademie múzických umění byla v sedmdesátých a osmdesátých letech jedinou vysokou školou s výukou fotografie ve střední Evropě. Je překvapivé, že generace Slovenské nové vlny zůstala prakticky nekontaminovaná tradicí české fotografie a na půdě pražské FAMU vyrostla jako osobitý solitér. Přesto, nebo možná právě proto, že nešlo o organizovanou skupinu s vytyčeným programem, jejich poměrně jednotný vizuální jazyk představoval jeden z prvních projevů fotografické postmoderny u nás. Cílem kurátorů bylo prozkoumat fenomén Slovenské nové vlny a jeho východiska s časovým odstupem téměř tří desetiletí. Osobitý důraz kladou kurátoři na díla, která nebyla ve své době představena vůbec nebo jen okrajově.
Vypredané
101,89 €
107,25 €
Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989
Monografia Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989 je výsledkom dlhodobého a systematického výsku mu autorských stratégií v oblasti pôvodnej dokumentárnej tvorby u nás v rozpätí dvadsiatich piatich rokov (1989 – 2014). Jedným z dôvodov jej vzniku je absencia odbornejšie orientovanej publikácie venovanej súčasnej slovenskej dokumentárnej tvorbe. Metodologicky vychádza členenie publikácie z prieniku teoretického a historického výskumu. Okrem analýzy vývojových tendencií dokumentu v sledovanom období obsahuje najmä teoretickú reflexiu konkrétnych diel jednotlivých režisérov. Ohraničenie témy na autorský dokumentárny film zároveň vylúčilo zo zreteľa filmy, ktoré takejto charakteristike nezodpovedajú, neboli distribuované v kinách alebo sú súčasťou televíznej filmovej tvorby.
Prebúdzanie sedmospáčov
Pred sebou máte výber dvadsiatich piatich autorov (abecedne radených v rámci žánru - poézia / próza) a ich
textov, ktorý reflektuje naše najlepšie možnosti a schopnosti, a tiež našu "slobodnú" voľbu. Dodávame, že sme si
vedomí nedostatkov selekcie a absencie niektorých zásadných mien našej súčasnej literatúry. Bohužiaľ aj po
opätovnom oslovení niektorí autori nereagovali na našu výzvu alebo sa z rôznych dôvodov nemohli či nechceli stať
súčasťou antológie.
V každom prípade veríme, že vás vybraní autori a ich texty zaujmú a prajeme vám pekný čitateľský zážitok.
Mária Modrovich a Peter Šulej
Adamko, zachránené prasiatko
Pre Adamka, ktorý je s množstvom ďalších prasiatok natlačený v rýchlo sa pohybujúcom nákladiaku, to nevyzerá dobre. Nevie, kam idú, no jeho rypáčik tuší, že tam vonku je niečo lepšie. A tak sa Adamko dramatickým skokom – vlastne skôr pádom – vydá na prasiatkovské dobrodružstvo, ktoré ho dovedie k novej najlepšej kamarátke, dievčatku menom Sofia.
„Nech Adamko pomôže ľuďom vidieť, akými úžasnými osobnosťami prasiatka naozaj sú.“
Sy Montgomery, autorka knihy The Good Good Pig
Anička, zachránená sliepočka
Anička strávila celý život vo veľkom kurníku na znášanie vajec – preto vie len veľmi málo o tom, čo všetko sliepočky dokážu. Osudové tornádo prevráti jej svet hore nohami a zanechá ju na novom, neznámom mieste, ktoré sa na kurník vôbec nepodobá. Na každom kroku na ňu číha nebezpečenstvo, no vďaka dôvtipu a sliepočkovským superschopnostiam sa im Anička úspešne vyhýba. Napokon nájde ochranu a priateľstvo u chlapca menom Matej. Anička s Matejom spoločne zisťujú, aká neobyčajná je v skutočnosti obyčajná sliepočka.
Kniha získala ocenenie Northerm Lights Book Award za výnimočnú detskú literatúru
Ghetto Palm
Ghetto Palm – Ailanthus altissima alebo pajaseň žliazkatý. Invazívna drevina so sklonom rásť v nehostinných podmienkach mestských oblastí alebo na zle udržiavaných a opustených pozemkoch.
Debutová zbierka Michaela Papcuna Ghetto Palm je o fungovaní v informačnom a vnemovom pretlaku. O potrebe unikať na okraj, v snahe vydlabať možné posolstvá z všadeprítomného šumu. Zastaviť trieštenie obrazu okolitého sveta aj seba samého.
V poetike zbierky sa mieša skutočnosť s alternatívnymi realitami a virtuálnymi svetmi, ľudia sa menia na svojich pluralitných avatarov. Irónia dorovnáva účet s melanchóliou a neodmysliteľné miesto tu zastávajú popkultúrne referencie, ako aj digitálny svet, kde hľadáme a strácame záchytné body pre vzájomné porozumenie. Práve na prežívanie naprieč budovanými a následne opúšťanými realitami odkazuje názov zbierky.
Michael Papcun sa narodil v druhej polovici 90. rokov v Piešťanoch. Študoval na bratislavskej VŠMU a FF UK v Prahe. Namiesto kultúry ho živí reklama. Básne publikoval v Rádiu Devín, v magazínoch Psí Víno a Vlna. S básnickou performanciou sa zúčastnil na festivale Tehláreň. V minulosti tiež laureát literárnej súťaže Medziriadky a Finalista súťaže Básne SK/CZ 2020. Príležitostne sa venuje hudobnej a filmovej publicistike.