Apostrof strana 3 z 3

Jojo má trinásť rokov a snaží sa pochopiť, čo znamená byť mužom. Môže sa inšpirovať viacerými otcovskými postavami najmä jeho černošským starým otcom, ktorému hovorí pap. Ale iní muži mu dospievanie neuľahčujú. Jeho otec Michael sedí vo väzení a belošský starý otec ani neuznal jeho existenciu. Jojo okrem sveta živých počuje aj hlasy mŕtvych, najmä strýka Givena, ktorý umrel na strednej škole. Jojova matka Leonie nie je veľmi prítomná v živote svojich detí. Túžila by byť lepšia, ale nedokáže uprednostniť potreby svojich detí pred svojimi, čo jej komplikuje závislosť drogová aj citová. Mučená a konfrontovaná víziami svojho mŕtveho brata, ktoré k nej prichádzajú v opojení, zápasí s brutálnou realitou svojho života. Keď Michaela prepustia z väznice, Leonie posadí deti a svoju priateľku do auta a vydá sa na sever do srdca Mississippi k farme Parchman štátnej väznici. Duch trinásťročného chlapca, ktorý tam zahynul polstoročia predtým, má Joja tiež čo naučiť o otcoch a synoch, o minulosti, násilí a o láske.

Michel pracuje ako úradník na ministerstve kultúry. Keď mu zavraždia otca, zoberie si dovolenku a odíde do Thajska. Účastníci zájazdu ho rozčuľujú svojou priemernosťou a pokrytectvom a jeho pozornosť upúta jedine zvláštna Valérie. Michel je však príliš plachý na to, aby s ňou nadviazal nejaký vzťah, a tak si radšej užíva nekomplikované pôžitky thajských masážnych salónov. Po návrate do Paríža sa Michel odváži Valérie ozvať a začnú si vášnivý románik s občasnými sadomasochistickými úletmi vo swingových kluboch. Michel dá v práci výpoveď a snaží sa Valérie a jej šéfovi pomôcť postaviť na nohy ich upadajúcu cestovnú agentúru. K poznávacím zájazdom pridajú sexturistické okruhy. Keď ich projekt začne prinášať ovocie, vyberú sa všetci traja späť do Thajska, kde Michel zistí, že sex nie je tou najväčšou ani najnebezpečnejšou z ľudských vášní... Michel Houellebecq pokračuje v sociologickom pozorovaní západnej spoločnosti, ktoré začal v románe Elementárne častice. V románe Platforma sa presúvame na začiatok nového milénia a jeho rozprávač nie je o nič menej cynický, o nič menej ľudský. Jeden z najkontroverznejších francúzskych románov zo začiatku tohto storočia.

Pre Sofiu, "dievča s problémami", je život bojom už od narodenia. Bojuje proti svojej rodine, blízkym, celému svetu. Nervózna, excentrická Sofia chodí vždy v čiernom a čierna je často aj jej nálada. Napriek tomu však fascinuje všetkých, ktorí sa s ňou majú možnosť stretnúť: sestrička sklonená nad jej postieľkou, kamarát z detstva, s ktorým sa hrá na pirátov, teta Marta žijúca v parížskom exile, rodičia uväznení v každodennosti. Sofia vždy chodí v čiernom je originálnym románom-mozaikou, ktorý v desiatich samostatných, ale vzájomne prepojených poviedkach odhaľuje príbeh Sofiinho detstva a dospievania. Román o hľadaní vlastnej životnej cesty strohým štýlom a atmosférou pripomína poviedky Raymonda Carvera či J. D. Salingera.