Edícia mušľa

Pevné hviezdy sú súborom básnických alegórií, v ktorých sa subjekt spytuje na možný prienik existencie so svetom, ale ten napriek svojej kráse nikdy nebol dokonalý. Z tohto deficitu sa rodí túžba po transcendencii duše, smäd hovoriaci o archetypoch hľadajúceho (muža) jazykom symbolov. Ide o druhú, prelomovú zbierku autora, v ktorej poetiku civilného verša nahrádzajú nadčasové reflexie.

Dianišková v novej zbierke v ozvláštňujúcich stratégiách znevýznamňuje druhovo ľudské. Je záznamom hlasu prírody, človek je provokujúco vyzátvorkovaný. Táto neprítomnosť človeka naznačuje jeho historické zlyhávanie. Na scénu s apokalyptickými freskami vstupuje príroda vo všemožných podobách. Ide o vonkajškovo mierne bizarnú morfológiu. Bytie vedomia je odrazu celkom iné. Duch, jeho hlas, ktorý opustil človeka, sa presídľuje do živej i neživej prírody. S človekom mizne zároveň svetlo a empiricky temný tieň racionalizmu. Včlenenie do prírodného je hlboké, autorka zachádza vo výpravách do „neľudského“ (prírodného) ďalej ako Haugová alebo Luka. Básnický text tu má podobu svojskej mytológie.

Krajina, príroda majú vo svojej holej existencii pre Jurolekov básnický subjekt absolútnu výpovednú hodnotu. Tento svet je celkom zámerne svetom bez človeka, aj preto sa môže a má javiť ako božský. Tri zbierky zlúčené do nového celku spoľahlivo spája tá istá metóda: minimalistická a vyhranene intímna exegéza toho, na čo hľadíme, keď vstupujeme do priestoru „tam vonku“. Prírodné, vonkajškové, sa zvýznamňuje optikou zameranou na maličkosti, ktoré autorov subjekt objaví a oddelí od pozadia tým, že im prisúdi prioritný význam. Je to v istom zmysle aj premena fyzického na metafyzické - z významu sa rodí poznanie. Pri pointách zlomkovitých sentencií a gnóm čitateľ zažíva nevšedný impulz, niečo ako vnuknutie. Tento záblesk znamená radosť z objavu, ale aj katarzné povznesenie.