Edícia mušľa

Kniha Svedomie rieky vychádza ako pozoruhodná rekonštrukcia rukopisu Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, ktorý vznikol v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Básnický subjekt poetky sa nám pripomína „uprostred diania“ ako hlboko ľudská identifikácia so skutočnosťou, z ktorej sa neuniká. Naopak, svet je prijímaný so všetkou pestrosťou, krásou a bolesťou. Leitmotív rieky sa nestáva len časovým fenoménom spájajúcim človeka s jeho minulosťou a detstvom, ale aj nadčasovým zdôraznením ľudskej priezračnosti, čistoty a katarznej životodarnej energie. Text je čitateľskou udalosťou a možno i novým podnetom k teoretickým reflexiám o básnickom diele výnimočnej, umelecky i ľudsky charizmatickej poetky. Ilustrácie vytvorila bieloruská výtvarníčka Alena Hil.

Pastirčákova duchovne substanciálna poézia sa aj v zbierke v nikom a nikde usiluje zachytiť ľudské vedomie ako deficitnú a neúplnú entitu, ktorá hľadá pevný bod, ťažisko, v kontexte spoločenskej, kultúrnej a etickej nestálosti. Z tohto kontextu sa črtá umelecky výrazný obraz zápasu o vnútorné ja, o jeho zmysluplnú a niekedy márnu súvzťažnosť s Bohom. Popri konfrontácii s krátkymi útvarmi odkazujúcimi čitateľa do zón katarzie, ticha a precitnutia, sa v autorovej poetike revitalizujú ondrušovské variácie verbálnej a významovej totality.

Bendzákov básnický rukopis má svoju existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu, lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky či duchovne. Bendzákovým básňam nechýba životná naliehavosť, lebo ako autorovi sa mu darí vždy aspoň v náznaku zachytiť istú singulárnu a zároveň univerzálnu osudovosť, ktorej čelí básnik rovnako ako jeho čitateľ. Starnúci (ale život akceptujúci) lyrický subjekt v týchto básňach nevíťazí, ani neprehráva, lebo všetko vyvažuje dôležitosť, ktorá sa v tejto poézii prisudzuje autenticite. Bendzákov text ani na chvíľu nepretrháva preň principiálne väzby na život a prežitú skutočnosť, čo je v súčasnej poézii niekedy vzácna a zriedkavá tendencia.

Štrpkov text Tichá ruka, podobne ako iné básnické výpravy tohto autora, skúma identitu subjektu a v kontexte pominuteľnosti (nerovného súboju s časom) nanovo otvára otázky zmyslu ľudskej existencie. Komplikované, mnohovrstvové zaznamenávanie perspektív nazerania, dynamická a nečakaná zmenauhlov pohľadu sa premieta do generovania početných významových dimenzií, čo sa v čitateľskej skúsenosti zračí ako presah Štrpkovej metódy smerom k funkčnému pomenovaniu osamelobežeckej autorskej stratégie. Kritika (I. Hochel) akcentovala dôležitosť Tichej ruky najmä úspešným umeleckým a zážitkovým „prenosom“ existenciálnej úzkosti a mrazivým prienikom do transcendentných hlbín, v ktorých čitateľ náhle uzrie „hrozivé tajomstvo vesmíru“. V nadväznosti na svojbytnosť autorskej poetiky sa reedícia tohto textu legitimizuje aj tým, čo v umelecky výnimočnej literatúre vedie k sústavnému, ale vždy inak prežívanému čítaniu poskytujúcemu takmer nekonečné možnosti interpretácie.

Krajina, príroda majú vo svojej holej existencii pre Jurolekov básnický subjekt absolútnu výpovednú hodnotu. Tento svet je celkom zámerne svetom bez človeka, aj preto sa môže a má javiť ako božský. Tri zbierky zlúčené do nového celku spoľahlivo spája tá istá metóda: minimalistická a vyhranene intímna exegéza toho, na čo hľadíme, keď vstupujeme do priestoru „tam vonku“. Prírodné, vonkajškové, sa zvýznamňuje optikou zameranou na maličkosti, ktoré autorov subjekt objaví a oddelí od pozadia tým, že im prisúdi prioritný význam. Je to v istom zmysle aj premena fyzického na metafyzické - z významu sa rodí poznanie. Pri pointách zlomkovitých sentencií a gnóm čitateľ zažíva nevšedný impulz, niečo ako vnuknutie. Tento záblesk znamená radosť z objavu, ale aj katarzné povznesenie.

Dianišková v novej zbierke v ozvláštňujúcich stratégiách znevýznamňuje druhovo ľudské. Je záznamom hlasu prírody, človek je provokujúco vyzátvorkovaný. Táto neprítomnosť človeka naznačuje jeho historické zlyhávanie. Na scénu s apokalyptickými freskami vstupuje príroda vo všemožných podobách. Ide o vonkajškovo mierne bizarnú morfológiu. Bytie vedomia je odrazu celkom iné. Duch, jeho hlas, ktorý opustil človeka, sa presídľuje do živej i neživej prírody. S človekom mizne zároveň svetlo a empiricky temný tieň racionalizmu. Včlenenie do prírodného je hlboké, autorka zachádza vo výpravách do „neľudského“ (prírodného) ďalej ako Haugová alebo Luka. Básnický text tu má podobu svojskej mytológie.

Pevné hviezdy sú súborom básnických alegórií, v ktorých sa subjekt spytuje na možný prienik existencie so svetom, ale ten napriek svojej kráse nikdy nebol dokonalý. Z tohto deficitu sa rodí túžba po transcendencii duše, smäd hovoriaci o archetypoch hľadajúceho (muža) jazykom symbolov. Ide o druhú, prelomovú zbierku autora, v ktorej poetiku civilného verša nahrádzajú nadčasové reflexie.

Reedícia tejto zbierky nie je len potvrdením toho, čo si všimla dobová kritika v súvislosti s Osamelými bežcami, princíp, podľa ktorého sa poézia chápe ako „pohyb k ľudskosti“ a zároveň sa identifikuje s autenticitou „beatnickej revolty“, v hre je opäť dobovo novátorské koncipovanie významových vrstiev básne pomocou nesterilného, rôznorodého jazyka reflexie, fráz, sloganov a dadaistických fragmentov. Od vydania Repkovho debutu uplynulo 55 rokov, ale vďaka výnimočnej autorskej poetike tento text nestráca svoju výpovednú a umeleckú hodnotu, je nadčasový. Obraz sliepky vykračujúcej si po dlažbe katedrály nie je zavŕšený len v originálnom názve knihy, je zároveň podnetom k hlbšiemu pochopeniu reality, oslobodením mysle, ktorá v takomto záblesku uzrie lesk, ale najmä biedu našich čias. Kontrast nízkeho a vysokého, v ktorom sa pohybuje vedomie masy inak ako tvorivé vedomie, je jedným z dôvodov, ktorý oprávňuje súčasného čitateľa označiť túto autorovu knihu za kultovú.