Nová próza

Paríž 1959. V časoch alžírskej vojny a rokenrolu sa dvanásťročný Michel Marini dostáva do sveta dospelých. V bistre Balto ho viac než stolný futbal priťahuje zadná miestnosť, kde sa stretáva tajomný Klub nenapraviteľných optimistov - emigrantov z východnej Európy, ktorí opustili svoje domovy, rodiny aj staré ideály. Počúva rozprávania o ich milostnom živote, manželkách, deťoch, ambíciách a exile za železnou oponou. Ich dramatické príbehy sa v nasledujúcich rokoch prelínajú s podobne dramatickými udalosťami v Michelovej rodine. Lásky a drámy k nemu už neprichádzajú iba zo vzdialeného sveta, ale znenazdajky sa objavujú aj v jeho živote. Výnimočný román sa stretol s nadšeným prijatím nielen vo Francúzsku, kde získal Prix Goncourt des Lycéens, ale aj vo viacerých európskych krajinách.

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina, najmä bábuška Esther, ktorá sa nemeckým vojakom prihovorila v jidiš a tí ju ležérne a rutinne zastrelili na ulici. Katja Petrowskaja sleduje stopy ľudí, ktorí mátožia v jej nespoľahlivej pamäti: študenta Judasa Sterna, prastrýka, ktorý spáchal v Moskve roku 1932 atentát na nemeckého vyslanca; Sternovho brata, revolucionára z Odesy, ktorý si dal krycie meno Petrovskij; a Šimona, "toho, ktorý počuje" a ktorý založil v devätnástom storočí vo Varšave sirotinec pre hluchonemé židovské deti. Čím možno dokázať pravdivosť tohto príbehu? Ako možno porozprávať o čomsi, čo človek nevie, po nemecky - v reči nemých? V siedmich kapitolách pozostávajúcich z jednotlivých epizód opisuje Katja Petrowskaja svoje cesty na dejiská rôznych udalostí, prenáša fragmenty spomienok do bezpečia a posúva do popredia postavy, ktorých tváre viac nik nerozpozná. "Mimoriadny dar nemeckému jazyku," uviedli porotcovia Ceny Ingeborg Bachmannovej, ktorú získala za svoj debut.