Adam Phillips: Monogamia

„Môžete byť občas neverní, ale nemôžete byť občas monogamní. Nemôžete byť neverní a monogamní zároveň; nemôžete byť ani jedno, ani druhé. Vždy je to dvojitý život. Ak si vyberiete jeden, vyberáte si možnosti obidvoch. To je skutočný záväzok.“

Rodina je základným stavebným prvkom spoločnosti. A základnou črtou rodiny je monogamný vzťah dvoch milujúcich sa ľudí. No je to skutočne tak? V prvom rade by bolo potrebné si zadefinovať, čo vlastne monogamia je. Aké sú jej hranice, pretože tie sa od človeka k človeku môžu rôzniť. To, čo pre jedného môže znamenať nevinnú hru neohrozujúcu vzťah, môže byť pre druhého hlboké narušenie dôvery. Je to natoľko subjektívny jav, že prináša do života mnohé otázniky, ktoré zodpovedané nikdy nemusia byť.

„Nevera je takým problémom preto, že monogamiu považujeme za samozrejmosť; berieme ju ako normu. Možno by sme mali neveru považovať za samozrejmosť, brať ju s ľahkosťou. Potom by sme boli schopní premýšľať o monogamii.“

Kniha Monogamia predstavuje súbor 121 aforizmov. Myšlienok a filozofických úvah. Krátke analýzy a zhodnotenia monogamie a súvisiacej nevery z pohľadu autora. „Monogamia a nevera: rozdiel medzi sľubovaním a pôsobením sľubne.“ Niektoré je treba prečítať dvakrát, niektoré dokonca viac, aby odhalili svoj význam. Napriek tomu, že sa jedná o „jednohubku“, ktorú máte prečítanú za hodinku, obsahuje hodnotné myšlienky. S niektorými súhlasiť budete, s inými nie. No minimálne vyvolá záujem o predmetnú tému. Z niečoho, čo je v spoločnosti často tabuizované sa stane všedné. Lebo diskutovať znamená postupne porozumieť. A v spoločnosti, kde je dlhodobých monogamných vzťahov ako šafranu a kde vernosť už nie je dostatočne „in“, je diskusia o fenoméne menom monogamia nevyhnutná.

„Nevieme, či chceme monogamiu, ale vieme, že sa bojíme prebytku: prebytku samoty alebo prebytku spoločnosti. Samozrejme, že nie sme prirodzene monogamní. Sme zvieratá, pre ktoré je niečo už príliš veľa.“

 

Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.

← Predchádzajúci blog

Olivia Laing: Mesto osamelosti (O umení byť sám)

Nasledujúci blog →

Natascha Lusentiová: Ranné želania