Olivia Laing: Mesto osamelosti (O umení byť sám)
„Mestá môžu byť osamelým priestorom, a keď to pripustíme, pochopíme, že osamelosť nevyžaduje fyzickú samotu, ale skôr neexistenciu či nedostatok kontaktov, blízkosti, väzieb: je akousi neschopnosťou zabezpečiť si z takého alebo onakého dôvodu toľko blízkosti, koľko by bolo potrebné.“
New York. Manhattan. Oslnivá veľkoleposť. Preplnené ulice. Mesto, ktoré nikdy nespí. Niet dokonalejšieho miesta, kde človek môže precítiť svoju osamelosť. „Hoci je človek sám, nie je osamelý; a rovnako hoci je človek medzi mnohými, neznamená, že nie je osamelý.“ Olivia Laing prichádza do New Yorku za svojou láskou, s vidinou založenia si dokonalého života. No keď sa v okamihu jej sny rozplynú, upadá do letargie a samota ju začne požierať. Vtedy sa snaží vyrovnať s týmito pocitmi cez umelecké vyjadrenia osamelosti. Útechu a zmysel nachádza v dielach Edwarda Hoppera, Andyho Warhola, Davida Wojnarowicza, Henryho Dargera, Klausa Nomiho a ďalších. No neostáva len pri skúmaní ich diel. Zahryzne sa do pátrania a preniká do hĺbky životov týchto umelcov. Snaží sa zistiť, kým skutočne boli, kto ich obklopoval, ako tvorili svoje majstrovské diela. Dostáva sa do tepien samotného New Yorku, ktorý kedysi bol útočiskom odlišnosti. Do časov, keď Times Square nebolo žiarivou hviezdou, ale svedkom inakosti a slobody.
„Aké je to cítiť sa osamelo? Je to zahanbujúci a znepokojujúci pocit, ktorý z človeka postupne začne vyžarovať aj navonok. Osamelý človek sa ešte viac izoluje, ešte viac odcudzuje. Osamelosť bolí tak, ako vedia bolieť pocity, a má aj fyzické príznaky, ktoré sa neprejavujú, ale ukrývajú sa do uzavretých častí tela. Čím chcem povedať, že osamelosť sa rozširuje ako ľadový mráz a priezračná ako sklo dusí a pohlcuje.“
Od prvých slov kniha dýcha melanchóliou. Nejedná sa o jednoliaty príbeh. Na pozadí rozprávania autorky sa prelínajú životy významných umelcov, ich vnímanie reality a osamelosti. Každý jeden z nich pocítil istým spôsobom izoláciu a snažil sa s ňou vyrovnať prostredníctvom svojich diel. A práve cez spriaznenosť s ich osudmi hľadá Olivia Laing náplasť na svoje pocity. Snaží sa pochopiť ako žili, čo ich formovalo a ako sa vyrovnávali s vlastnou osamelosťou. Nevyhýba sa pálčivým témam sexuality, úchyliek, špiny ulice. Je surová, realistická, pravdivá, znepokojivá až toxická. Nekladie žiadne hranice, za ktoré sa nechodí. Zobrazuje všetko v nahej pravde. Celá kniha nesie v sebe naliehavosť a hlboké posolstvo.
„Akoby osamelosť bola niečím, na čo sa oplatí dívať. Ba čo viac, akoby bol samotný pohľad protilátkou, spôsobom ako prelomiť jej zvláštnu, odpudzujúcu kliatbu.“
Miestami sa vynoria pocity, že ste len divák za oknom a daný problém sa vás netýka. No záver knihy vás vyvedie z omylu. Precitnete a uvedomíte si, že spoločnosť si dobrovoľne vybrala vstúpiť do éry osamelosti. Bez potreby fyzického kontaktu nahradeného leskom viditeľnosti a odhaľovania sa. Keď ľudia vedia o sebe všetko a zároveň nič. Lebo napriek pomyslenej blízkosti, ktorú nám technológie poskytujú, nás vzďaľujú. Namiesto spájania rozdeľujú a vháňajú ľudí do vlastného priestoru osamelosti a vnútorných rozporov.
„Zlomovým bodom nového sveta , do ktorého sme vplávali, je moment, keď padajú všetky steny, keď sa všetko rozplýva vo všetkom ostatnom. V atmosfére neustáleho kontaktu, neustáleho sledovania sa rozpadá blízkosť.“
Možno na začiatku nadobudnete pocit, že to nie je kniha pre vás. No práve v tom spočíva jej naliehavosť. Týka sa bytostne každého. Mesto osamelosti je v každom jednom z nás. Predstavuje tmavý kút, do ktorého je človek občas zahnaný. Keď sa osamelosť zjaví, prepadne nás žiadostivosťou a vymáha si patričnú pozornosť. Napriek tomu, že je to jedna z náročnejších kníh, je potrebné jej venovať čas a plne sústredenú myseľ.
„Osamelosť je túžbou po blízkosti, po spoločnosti, po spolupatričnosti, po spojení toho, čo bolo oddelené, opustené, zlomené a izolované. Osamelosť je túžbou po začlenení sa, po pocite celistvosti.“
Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)
Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.
