Benedict Wells: Na konci samoty

Po havárii na motorke sa Jules ocitá v nemocnici. Po dvojdňovej kóme sa snaží rozpomenúť si na všetko, čo doteraz prežil. Cez jeho spomienky sa dostávame až do roku 1940, kde spomína na svoje bezstarostné detstvo. Na svojich súrodencov Liz a Martyho a milujúcich rodičov. Na ich výlety za babičkou.

Ich bezstarostné detstvo sa však skončí v momente, keď nešťastnou náhodou prídu o svojich rodičov. Z energického a sebavedomého chlapca sa tak razom stáva úplne utiahnutý, tichý chlapec pohrúžený do svojich myšlienok.

„Najdôležitejšie zo všetkého je, aby si našiel svojho pravého priateľa, Jules. Tvoj pravý priateľ je niekto, kto je vždy tu, celý život kráča po tvojom boku. Musíš ho nájsť, je to dôležitejšie než čokoľvek, dokonca aj ako láska. Pretože láska môže pominúť.”

O pár rokov neskôr sa v jeho spomienkach ocitáme až v internátnej škole, kde spoznáva rusovlasé dievča s okuliarmi s kosteným rámom Alvu, ktorá mu úplne zmení život. Podobne ako on, aj Alva skrýva pred okolitým svetom, tajomstvá, ktoré ťažia len ju samotnú. Postupom času sa zblížia tak, že ich vzťah hraničí až s láskou, no osud rozhodne za nich a na dlhý čas sa odlúčia. Po mnohých rokoch sa stretnú a opäť vstúpia do života toho druhého. No ich cesta je neustále tŕnistá…

„Chcem povedať, môže byť správne bežať celý život nesprávnym smerom?”

Na konci samoty je nesmierne silný, melancholický a citlivý príbeh, ktorý chytí za srdce nejedného čitateľa! Ja som si príbeh Julesa zamilovala už po pár stránkach. Nesmierne som sa s ním stotožnila a ešte veľmi dlho naň budem musieť myslieť. Pri knihe sa pousmejete, poplačete si a prežívate s Julesom všetko, na čo v danej chvíli spomína.

Nebol to však len samotný obsah, ktorý tak dokáže zaujať – rovnako skvelým je aj štýl písania autora! Jednoznačne to nebolo poslednýkrát, čo som knihu čítala! Pretože táto bola pre mňa zatiaľ najlepšia za tento rok!

Chcel by som jednoducho prežiť a byť stále tu. Keď deti začnú chodiť do školy, keď sa dostanú do puberty, keď sa zaľúbia, keď dospejú. Chcel by som ich pri tom vidieť, chcel by som vedieť, aké to je, keď vtedy nie sú samy.”

Nesmierne zaujímavé bolo čítať o postupnom prerode vzťahu Julesa a Alvy. Úplne nečakane si jedného dňa prisadla k nemu do lavice v internátnej škole, kde nikoho nepoznal. No tak rýchlo ako si prisadla, tak rýchlo bola fuč. A rovnako to bolo aj s ich vzťahom. Vo vyšších ročníkoch prežívali mnohé spoločné chvíle, no náhoda rozhodla za nich a na dlhšie roky sa odcudzili. No osud aj tak chcel, aby sa po rokoch opäť stretli – a znovu sa vyparila nesmierne rýchlo.

„Láska,” odfrkol. „To je hlúpy literárny pojem, Jules. Je to iba chémia.”

Keď sa Jules s Alvou ako tridsaťročný stretli, púšťali si hudbu. A bola to práve Between the bars, ktorá Alvu zaujala. Je nesmierne skvelé pustiť si túto skladbu pri čítaní knihy! Je rovnako melancholická ako sám príbeh a knihu skvelo dotvára!

 

Za recenziu ďakujeme Knihomoľke Caroline Turazovej. :)

Instagram: @knihomolky

← Predchádzajúci blog

Joseph Knox: Úškľabok

Nasledujúci blog →

David Guetta: 7