Carolina Setterwall: Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

V úvode knihy Carolina opisuje posledné týždne života jej partnera  Aksela. Spomína na to, ako trávila všetok svoj čas uspávaním a dojčením ich spoločného 8 mesačného syna Ivana a ako Aksel pracoval dlho do noci. Bolo to pre nich náročné obdobie, v ktorom mali na seba veľmi málo času. Jedného večera sa uložili spať ako každý večer, Carolina k synovi do detskej izby a Aksel zostal ešte chvíľu pracovať a išiel si ľahnúť do spálne. Keby len vedeli, že to bol ich posledný spoločný večer...

Po smrti Aksela prechádza Carolina všetkými fázami smútku, trúchlenia a zároveň spomínania. Spomína na zoznámenie sa s Akselom, na to, ako sa ich vzťah vyvíjal a priznáva, že nebol ideálny. Prežíva pocity viny, preto, ako ho do mnohých vecí tlačila, či to bolo sťahovanie do väčšieho bytu, tehotenstvo, to aby jej viac pomáhal a pri tom pracoval z domu. Tak sa striedajú kapitoly, ktoré opisujú minulosť a kapitoly prítomnosti, teda obdobie po Akselovej smrti, kedy sa Carolina snaží zaradiť do bežného života , žiaľ, už slobodnej matky.

Celý text knihy je adresovaný Akselovi, Carolina ho oslovuje, prihovára sa mu, používa zámeno „ty“. Preto má čitateľ pocit, akoby čítal súkromnú, veľmi chúlostivú komunikáciu dvoch partnerov. Carolina čitateľom odhaľuje celé svoje vnútro, svoje myšlienky, činy, výčitky svedomia, svoj smútok, aj chvíľky radosti v nešťastí, ktoré prežíva.

Musím povedať, že kniha Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať sa mi z hľadiska témy čítala dosť ťažko a musela som si robiť prestávky v čítaní na spracovanie pocitov, ktoré vo mne vyvolávala. Autorkin štýl je však jednoduchý a veľmi pútavý. Napriek smutnej téme považujem túto knihu za výnimočnú, nevšednú a originálnu a asi nikdy na jej obsah nezabudnem.

Za recenziu ďakujeme Simone Trnkovej. :)

Viac o knihách, sa dozviete na knižnom instagrame: @kniholoverka