Doprava zadarmo pri nákupe nad 29 Eur !

CHhristina Dalcher: VOX

Trvalo mnoho dekád, kým ženy dostali možnosť žiť tak, ako je tomu dnes. No čo by sa stalo, keby sa skupina ľudí rozhodla zmeniť postavenie žien a vrátiť ich len do pozície vzornej matky a manželky? Bez práva pracovať, rozprávať do výchovy detí, či dokonca dovoliť si prepych v podobe neobmedzeného počtu slov? Takýto strašidelný obraz predostiera autorka Christina Dalcher vo svojom diele VOX.

„Žena nemá právo hlasovať, ale má vlastnú sféru ohromujúcej zodpovednosti a dôležitosti. Je Bohom vyvolená strážkyňa domova...Mala by si naplno uvedomovať, že jej postavenie manželky a matky, anjela domova, je najposvätnejšie, najzodpovednejšie, a je to priam kráľovská výsada pre smrteľníkov, takže by mala zabudnúť na ambície dosiahnuť čosi viac, lebo pre smrteľníkov nie je nič viac.“

Jean McClellanová je uznávaná vedkyňa. Popri svojej práci a starostlivosti o rodinu sa o politické dianie nezaujíma. Preto ju, ako aj ďalšie ženy, zasiahne správa, keď sa stúpenci reverenda Carla Corbina rozhodnú ženy prevychovať a priviesť ich späť na „správnu cestu“. Každej príslušníčke nežnejšieho pohlavia je pridelený „slovomer“, náramok na ruku rátajúci počet slov. A ten nesmie presiahnuť počet 100 za deň. Prekročenie limitu je trestané elektrickými výbojmi. Rovnako aj akékoľvek vybočenie z požadovaného vzoru správania neostáva bez dôsledkov. Zo dňa na deň sa ženy stávajú majetkom muža. Doslova. „VERÍM, že muž bol stvorený podľa vzoru a slávy Boha a žena je slávou muža, lebo muž nebol stvorený zo ženy, ale žena z muža.“ Prestávajú byť slobodnou ľudskou bytosťou. Pozerá sa na ne len ako na prostriedok uspokojenia potrieb mužov a rodenia detí. Žiadna práca, priateľky, knihy či iné rozmary. Len dokonalo usmiate stroje na deti. Byť ženou je jednoducho prekliatím. No dokážu sa s tým ženy vyrovnať? Zabudnúť na svoje ťažko nadobudnuté práva a privilégiá? Budú muži schopní fungovať v novom modeli sveta? Akú úlohu zohrá doktorka Jean v tejto novej situácii?

„Vy ženy ste nespoľahlivé. Systém takto nefunguje. Vezmite si päťdesiate roky. Všetko bolo v poriadku. Každý mal pekný dom, v garáži auto, na stole jedlo. A všetko fungovalo hladko! Nepotrebovali sme ženskú pracovnú silu. Uvidíte, keď sa zbavíte tohto hnevu. Uvidíte, že všetko bude lepšie. Aj pre vaše deti to bude lepšie.“

Svet je plný rozdielov. Diskriminácia sa vlečie ako jedovatý had naprieč celou spoločnosťou. Utláčanie pre iné pohlavie, rasu, náboženstvo či sexualitu. Vždy sa nájde dôvod, prečo ubližovať. Nie je ani žiadnym tajomstvom, že rovnocennosť pohlaví je stále utópiou. Napriek tomu ženy už hrajú s mužmi takmer vyrovnanú hru. No kniha VOX vytvára úplne iný obraz, kedy diskriminácia prekročí maximálnu mieru. Je to dystopický príbeh naháňajúci hrôzu. Námet je skvelý a vychádza z našej vlastnej minulosti. Z dôb, keď žena žila len v tieni muža. Vyvoláva mnoho pocitov. Hnev, zlosť, ľútosť, beznádej. Najviac čitateľa azda zasiahne vnímanie novej reality z pohľadu matky. Jednak zlosť na dospievajúceho syna, ktorý chorobne prepadne kultu čistého muža a čistej ženy. A na strane druhej, ľútosť nad svojou dcérkou, ktorá nikdy nebude vidieť taký svet, aký mala možnosť spoznať ona. Nechýba ani romantická zápletka pretkávajúca celý dej. Hoc sa jedná o knihu pútavú, akosi jej chýba napätie. Záver je príliš rýchly, nenechá čitateľa si vytvoriť možné varianty riešenia a zrazu je všetko rozlúsknuté.

„Netvory sa nerodia. Sú to kus po kuse, úd po úde umelé výtvory šialencov, ktorí si ako pomýlený Frankenstein namýšľajú, že všetko vedia lepšie.“

Kniha VOX ukrýva v sebe kus pravdy. História nám ukazuje mnohé príklady, kedy sa vyvyšovanie nad vybrané skupiny ľudí, končili tragicky. Tolerancia je niečo, čo sa v dnešných časoch skloňuje akosi často. No je základným kľúčom k tomu, aby mohli všetci existovať bok po boku. Nikto nemá patent na ten správny život. Nikto nemá právo nútiť iných, aby žili podľa neho. Každý je jedinečný a slobodný v rozhodovaní ako naloží so svojím životom.

„Keď dobrí ľudia nič nerobia, zvíťazí zlo. Tak sa to hovorí, nie?“


Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.


← Predchádzajúci blog

Peter Píštanek: Rivers of Babylon 1

Nasledujúci blog →

Claire Messud: Dievča v plameňoch