Dominik Dán: Klbko zmijí
Na začiatku príbehu sú dve, zdanlivo nesúvisiace vraždy. Neznámy páchateľ zabil okresného prokurátora v posteli jeho domu, aby len o dva dni neskôr pripravil o život kandidáta na starostu okrajovej mestskej časti. Prvé problémy však so sebou paradoxne neprináša ani tak samotný neznámy, ako skôr politikárčenie na úrovni krajskej kriminálky. Nadriadení funkcionári robia všetko preto, aby Richardovi Krauzovi a jeho kolegom pozerali na prsty už od samotného začiatku vyšetrovania. Samozrejme, detektiv nie je žiadne béčko a pomerne rýchlo príde na to, že vedenie nekoná v súlade s kostolným poriadkom a rozhodne sa urobiť všetko pre to, aby nedošlo k ovplyvneniu vyšetrovania. Ako to však urobiť bezbolestne, k spokojnosti všetkých?
Ak by som mal v stručnosti charakterizovať Klbko zmijí, povedal by som, že ide o "inú knihu" než na akú sme boli doteraz zvyknuti. Samozrejme, myslím to len v tom najlepšom. Kým doteraz bývalo pre autora zvykom pomerne na veľkej ploche rozohrať niekoľko paralelne odohrávajúcich sa dejových línií na úrovni všetkých významných postáv, tentokrát sa k samotnému vyšetrovaniu dostávame pomerne rýchlo. Bez toho, aby som prezrádzal podrobnosti, ďalším rozdielom je absencia niekoľkých postáv, na ktoré sme z Dánových kníh zvyknuti, no paradoxne mi v konečnom dôsledku v príbehu vôbec nechýbali. Samotná zápletka, ako aj vypointovanie príbehu ma po všetkých stránkach dostatočne uspokojili. Autor sa dokonca v závere neubránil ani pomerne nečakaného dejového zvratu, ktorý nastal natoľko rýchlo a nečakane, až som sa musel v listovaní vrátiť o niekoľko odsekov späť, a opätovne si prečítať text, aby som sa presvedčil o tom, či to, čo čítam, sa mi nezdá.
Nie je žiadnym tajomstvom, že hoci mnoho postáv a lokácií nie je v Dánových knihách explicitne pomenovaných, sú významne inšpirované ich skutočnými predlohami. Ani v Klbku zmijí tomu nie je inak, dokonca mám chuť povedať, že tento znak je v najnovšej kriminálke ešte výraznejší. Myslím si, že každý, čo aspoň okrajovo sleduje dianie na domácej (nielen politickej) scéne, pochopí, akými aktuálnymi či staršími kauzami, ktoré významne hýbali Slovenskom, sa spisovateľ inšpiroval. A vôbec, ide skutočne iba o rýdzu inšpiráciu?
Slovo záverom? Ako nadšený obdivovateľ Dominika Dána a jeho diela nedokážem byť kritický, ale úprimne, dá sa v tomto smere ním vôbec byť? Ostrý, štipľavý humor, slovná ekvilibristika, perfektné vystavanie deja, napätie, zaujímavé a často nečakané rozuzlenie, ale aj myšlienky hodné zamyslenia. Už od prvej dánovky, ktorá uzrela svetlo sveta pred pätnástimi rokmi, stále aktuálny, a predsa nadčasový jazyk, robia z týchto príbehov to, čo čitateľská (nielen) slovenská obec tak veľmi miluje. Už teraz sa teším na ďalšiu knihu, verím, že na Vianoce. Aspoň by mi pán spisovateľ pomohol vyriešiť problém s darčekmi pre najbližších.
