Edgar Allan Poe: Čierny kocúr
Tak, ako som to urobil aj naposledy, aj tentokrát musím vyzdvihnúť prácu nášho vydavateľstva SnowMouse Publishing, ktoré mi čítanie Čierneho kocúra povýšili na netradičný čitateľský zážitok pozostávajúci z tucta vynikajúcich poviedok. Ktoré to sú?
Čierny kocúr – Čierny kocúr patrí nepochybne k jedným z najtemnejších Poeových príbehov. Poviedka bola prvýkrát publikovaná v magazíne The Saturday Evening Post 19. augusta 1843. Ústredná myšlienka predstavuje silnú dramatizáciu Poeho teórie o ľudskej zvrátenosti: hlavná postava s pochybným duševným zdravím; náklonnosť, ktorá prerastie do nenávisti až postupného rozkladu osobnosti; neschopnosť vysvetliť motívy svojho konania a alkoholizmus. Podobné motívy Poe rozvíjal aj v nasledujúcej poviedke.
Diablik zvrátenosti – Poviedka bola prvýkrát publikovaná v Graham’s Magazine v júli 1845. Začína sa ako esej, rovnaký formát Poe použil aj pre poviedku Predčasný pohreb. Teória ,,diablika zvrátenosti“ objasňuje iracionálne činy mnohých Poeho hrdinov, neschopných odolávať démonovi, tak ako vrahovia v poviedkach Čierny kocúr a Zradné srdce. Nemálo Poeho životopiscov vyzdvihuje paralelu medzi Diablikom zvrátenosti a mnohými sebazničujúcimi voľbami, ktoré autor počas života vykonal. Upozorňujú na jeho časté a úmyselné konfilkty s autoritami, nadmerné užívanie alkoholu, vulgárnosť, nevyspytateľné zaobchádzanie, či už s priateľmi, alebo kolegami až do bodu, keď ho začali považovať za úplne neznesiteľného.
Rukopis nájdený vo fľaši - Túto poviedku Poe predložil do súťaže týždenníka Baltimore Saturday Visiter, ktorý raz mesačne finančne ohodnotil najlepšiu poviedku a poému. Porotcovia jednohlasne ako víťaza vybrali Rukopis nájdený vo fľaši. Poviedka bola publikovaná v nasledujúcom vydaní 19. októbra 1833 a výhra autorovi vyniesla 50 dolárov (táto suma v tom čase predstavovala napríklad polročný plat tesára). Poe sa súťaže zúčastnil aj s poémou The Coliseum, ktorá síce cenu nevyhrala, ale bola tiež publikovaná v časopise. Vykreslením prostredia a zápletkou príbeh vykazuje spoločné znaky s dvoma neskoršími príbehmi z mora – The Narrative of Arthur Gordon Pym a Descent into the Maelström. Existuje predpoklad, že príbeh mal vplyv na Hermana Melvilla pri písaní románu Biela veľryba, s ktorým má viacero spoločných prvkov. Niektorí kritici dokonca tvrdia, že Melvillova postava Bulkingtona je portrétom samotného Poea.
Pád domu Usherovcov - Pád domu Usherovcov sa považuje za Poeho najslávnejšie prozaické dielo a majstrovské dielo americkej gotickej literatúry. Poe v ňom využíva mnoho prvkov z vtedy už rozvinuje gotickej tradície, aby vytvoril pôsobivú makabróznu atmosféru strašidelného zámku. Poviedka bola prvýkrát publikovaná v septembri 1839 v časopise Burton’s Gentleman’s Magazine. Text bol mierne upravený v roku 1840 pre zbierku Tales of the Grotesque and Arabesque. Obsahuje aj prvú verziu poémy The Haunted Palace. Považuje sa za najlepší príklad Poeho literárnej ucelenosti, kde je každý detail spojený s celkom a má svoj význam. Poviedka je objektom mnohých interpretácií od teórií, že obsahuje skryté autobiografické prvky, alebo rozpadajúci sa dom symbolizuje podvedomie a jeho ústredné rozbitie rozštiepenie osobnosti až po tvrdenia, že príbeh nemá žiaden hlbší podtext a je jednoducho len dômyselnou hororovou fantáziou. Pod povrchom príbehu ostáva otvorených mnoho provokatívnych otázok: kliatba domu, ktorá spôsobí úpadok sídla; nevysvetliteľná melanchólia Rodericka Ushera; možný incest a vampirizmus.
Skokan – Poviedka bola prvýkrát publikovaná v bostonských novinách The Flag of Our Union 17. marca 1849 pod názvom Hop-Frog; Or, The Eight Chained Orangutans. Nezvyčajné pre Poea je, že príbeh o plánovanej a dôkladne vykonanej pomste je prerozprávaný z pohľadu nevinného diváka. Príbeh mohol byť čiastočne inšpirovaný úryvkom z kroník francúzskeho stredovekého historika Jean Froissarta v The Broadway Journal, ktorý opisoval oheň na dvore Karola VI., a čiastočne túžbou pomstiť sa žene menom Elizabeth F. Elletová, ktorá v spoločnosti rozširovala klebety a vyprovokovala okolo Poea škandál o jeho neprístojnom správaní a vzťahoch s Nancy Richmondovou a spisovateľkou Sarah Helen Whitmanovou.
Skutočnosti v prípade M. Valdemara – Poviedka bola prvýkrát publikovaná súčasne v The American Review: A Whig Journal a The Broadway Journal v decembri 1845. V tlači vyšla bez označenia, že ide o fikciu, a tak ju viacero vtedajších periodík prebralo a považovalo za skutočnú správu.
Sud amontillada – Poviedka bola prvýkrát publikovaná v Godey’s Lady’s Book v novembri 1846. Predpokladá sa, že k napísaniu príbehu o pomste Poea inšpirovala túžba potrestať anonymného autora článku z New York Evening Mirror (až neskôr sa ukáže, že ním bol Charles F. Briggs, editor The Broadway Journal), ktorý ostro útočí na Poeho osobu, odsudzuje jeho pitie a vysmieva sa z jeho fyzického vzhľadu.
William Wilson – Poviedka sa prvýkrát objavila v ročenke The Gift: A Christmas and New Year’s Present for 1840, ktorá vyšla uprostred roku 1839. Príbeh založený na racionalite a logike je majstrovským spracovaním témy dvojníkov a vyniká rafinovaným použitím formálneho vyjadrovacieho štýlu, ktorému dal Poe prednosť pred poetickými opismi atmosféry. Detaily prostredia Poe čerpal zo svojich školských dní v Anglicku.
Predčasný pohreb – Poviedka bola prvýkrát publikovaná v časopise The Philadelphia Dollar Newspaper 31. júla 1845. V polovici 19. storočia bol v západnej kultúre pomerne rozšírený strach z pochovania zaživa. V tlači sa objavovali články opisujúce takéto prípady a záujem ľudí vzrástol natoľko, že začali vybavovať truhly poplašnými zariadeniami, ktorými by si nebožtík mohol privolať pomoc, kedy náhle ožil. Poe šikovne využil túto populárnu tému a spracoval ju v poviedke Predčasný pohreb.
Oválny portrét – Tento krátky príbeh bol prvýkrát publikovaný v Graham’s Magazine v apríli 1842 pod názvom Life in Death. Prvá verzia obsahovala i niekoľko úvodných odsekov o tom, ako bol rozprávač ranený a aby si uľavil od bolesti, užil ópium. Poe ich neskôr odstránil a prepracovaná verzia nesúca názov Oválny portrét sa objavila 26. apríla 1845 v The Broadway Journal. Poviedka okrem iného obsahuje nezvyčajný odkaz na autorku gotických románov Ann Radcliffovú. Ústrednou myšlienkou je mätúci vzťah medzi životom a umením – podobne ako v poviedkach Nathaniela Hawthorna The Artist of Beautiful a The Birthmark. Táto myšlienka bola nepochybne inšpiráciou Oscara Wilda pri písaní románu Portrét Doriana Graya, v ktorom na rozdiel od Oválneho portrétu samotné dielo postupne odhaľovalo zlo namaľovaného objektu (Doriana Graya), nie umelca. Wilde sa netajil obdivom k Poeho práci, stala sa mu inšpiráciou aj pri ďalších poviedkach.
Zradné srdce – Poviedka bola prvýkrát publikovaná v úvodom čísle časopisu Pioneer v januári 1843. Je to jedna z najslávnejších Poeových poviedok a dnes už je považovaná za klasickú ukážku gotickej fikcie. Všeobecne sa predpokladá, že rozprávačom a hlavným hrdinom je muž, ale žiadna časť textu nevyvracia názor niektorých kritikov, že by to mohla byť i žena.
Metzengerstein – Metzengerstein bola prvá poviedka, ktorú Poeovi vydali v tlačenom periodiku – filadelfskom Saturday Courier 14. januára 1842, čo dokazune Poeho skorý a trvalý záujem o gotickú literatúru. Príbeh nesie klasické znaky tohto žánru a naplno využíva jeho prostredky – ťaživá atmosféra, odveká rivalita dvoch rodov, tajomná história hriechu a posadnutosti, záhadná smrť, neblahé predtuchy, dva temné zámky a strašné požiare.
Začítaj sa.
