F.M. Dostojevskij: Výrastok
Výrastok je dielom, ktoré by si určite zaslúžilo väčší rešpekt, než s akým sa k nemu do súčasnosti pristupovalo. Jeden z najslávnejších ruských spisovateľov, F.M. Dostojevskij, sa v ňom prevtelil do podoby mladého človeka, dospievajúceho Arkadija, hoci v čase jeho prvého vydania (r. 1875) mal on sám 54 rokov. Hoci sa vám táto poznámka môže na prvý pohľad zdať ako zbytočná, má svoje logické miesto v tejto recenzii a v nasledujúcich riadkoch sa k nej oblúkom vrátim.
Arkadij je typický mládežník, plný veľkých snov a ideí, ktorí si toho miestami pripúšťa možno viac ako je potrebné a ktorého činy odpovedajú jeho veku, bez ohľadu na to, či sú správne, alebo nie. K poznámke o veku autora – Dostojevskij napísal doslova a do písmena nadčasové dielo, pretože vystihol dospievajúceho človeka so všetkými jeho kladmi a zápormi, pričom osobnostná charakteristika hlavného hrdinu knihy by sme s pokojným svedomím mohli viac či menej uplatniť aj v súčasnosti. Zároveň ale Dostojevskij do postavy vložil aj riadny kus seba, keď svoje vlastné nedostatky a životné prehrešky prevtelil do Arkadijho konaní.
Za jeden z nich môžeme považovať lásku k hazardným hrám, konkrétne k rulete, ktorá ho takmer priviedla na mizinu. Tému, ktorú po prvýkrát rozvinul už v novele Hráč (1866), tak vo Výrastkovi opäť otvoril. To, či ju lepšie zobrazil v jednej alebo v druhej knihe, nechávam na vaše posúdenie. Jedno je ale isté – to, čo s človekom podobná závislosť urobí, je zobrazená dostatočne signifikantne na to, aby si z toho každý racionálne zmýšľajúci čitateľ vzal len to najlepšie. Okrem toho, Dostojevskij využíva aj iné témy, ktoré môžeme pozorovať aj v iných jeho knihách. Ak ste čítali Bratov Karamazovovcov, ktorých napísal s odstupom niekoľkých rokov po Výrastkovi, iste prídete na to, o čom hovorím, no viac neprezradím, aby som vás nepripravil o zážitok.
Výrastok je z pohľadu Dostojevského tvorby netradičným zážitkom, nakoľko je napísaný v ich-forme, na ktorú nie sme u neho zvyknutí. Dokážem si predstaviť, aký rozruch všetko to, čo do Arkadijho osoby spisovateľ vložil, muselo zapôsobiť, v dobrom aj v zlom, v období prvého vydania knihy. Arogancia, sebectvo, egocentrizmus, výbušnosť. To nie je práve vizitka ideálneho ruského mládežníka druhej polovice 19. storočia. Aj preto som prekvapený, aká malá dávka pozornosti sa doteraz Výrastkovi venovala. Iste, žiadať, aby sa po toľkých rokoch vybudoval kult rovnocenný, alebo aspoň približujúci sa takým dielam ako spomínaným Karamazovovcom či Zločinu a trestu, by bolo zrejme prehnané. Ale verím, že na našom malom Slovensku, aj vďaka Slovartu, túto knihu spozná viac čitateľov. Táto kniha si to totiž zaslúži všetkými desiatimi.
