Ďalším prehliadaním stránky súhlasíte s používaním cookies.

Osobný odber už na 672 miestach na Slovensku

Felix Weinberg: Bol som číslo 30529

Autor: Knihomoľka Caroline, 7. októbra 2019
thumbnail
foto: Caroline Turazová

Príbehov o druhej svetovej vojne, koncentračných táboroch a zverstvách, ktoré boli napáchané na toľkých nevinných ľuďoch je dnes naozaj mnoho, no zároveň ich nie je ešte dostatočne veľa vypovedaných. Jedným z takýchto príbehov je aj ten od Felixa Weinberga, ktorý sa o svojej nemilej skúsenosti rozhodol podeliť relatívne nedávno.

Felix Jiří Weinberg sa narodil do židovskej rodiny žijúcej v Ústí nad Labem. Jeho bezstarostné detstvo strávené s rodinou a priateľmi však veľmi rýchlo ukončil príchod druhej svetovej vojny. Vtedy pre nich došlo k obrovským zvratom, zmenám a stratám, ktorých dopad pretrvával ešte aj mnoho rokov po skončení vojny. Pre všetkých sa tak začína každodenný boj o prežitie.

Cez príjemné spomienky na rodičov, na detstvo v Ústí, na prázdniny u starých rodičov v Prahe, v prvom tábore, na prvú dovolenku pri mori v Belgicku sa spolu s hlavným hrdinom dostávame až do koncentračného tábora v Terezíne, Osvienčime, Blechhammeri, Gross-Rosene až na pochod smrti.

Bol som číslo 30529 je naozaj výnimočnou knihou. Nielenže mapuje osud jedného z preživších, no tiež dokazuje, že aj o takomto ťažkom osude sa dá hovoriť s istou ľahkosťou, nadhľadom, dávkou humoru a stále akoby očami dieťaťa. A presne to robí knihu zaujímavou a veľmi čitateľnou. Pretože aj keď sa jedná o pomerne dlhé časové obdobie, ktoré autor spracoval, dej sa mu podarilo vtesnať do pár stránok a vystihnúť naozaj len to najdôležitejšie.

Veľmi obdivuhodné bolo čítať o nesmiernej odvahe Felixa, ktorý to nevzdal, aj keď neraz mu takáto myšlienka skrsla v hlave a aj napriek nepriazni osudu sa z neho stal významný profesor fyziky. O to viac obdivuhodné to je, keďže Felixovi sa nedostalo dostatočného vzdelania, keď bol ešte malým chlapcom - protižidovské zákony prišli až priveľmi rýchlo a aby prežil tábory, musel pracovať a čas na vzdelanie nebol.

„Podľa mňa sme my všetci, ktorí sme prežili, tak trochu poškvrnení, pretože sme neobetovali vlastné životy, aby mal niekto iný o trochu lepšiu šancu na prežitie. Pravdou je, že v tomto prípade nie je prežitie heroický výkon, ale skôr akási náhodná výhra v lotérii, a to napriek tomu, že vám šťastie vôbec nepraje. Bolo by príjemné namýšľať si, že sa na mojom prežití z nejakého dôvodu pričinili vyššie sily, no pravdepodobne šlo len o kombináciu šťastia a dobrého pudu sebazáchovy.“

Zaujímavé bolo tiež sledovať pohľad autora na udalosti, ktoré v živote zažil. Až vo vyššom veku a za podpory múzea sa rozhodol rozpovedať verejnosti svoj príbeh; až v dospelosti sa dozvedel o trase jeho deportácií prostredníctvom internetu. Zároveň ani nechcel hovoriť o svojom ťažkom detstve pred svojimi deťmi - nechcel sa totiž identifikovať ako ,,ten, čo prežil koncentračný tábor". Chcel totiž zabudnúť na všetky hrôzy.

„Nikdy som nechcel písať o živote v tábore. Sčasti preto, že som sa naň snažil zabudnúť, sčasti preto, že som chcel vždy žiť pre budúcnosť a nebyť celý život len jedným z tých, čo prežili koncentračný tábor.“

Je správne, že sa stále vydávajú knihy, ktoré mapujú jedny z najhrôzostrašnejších dejín ľudstva. Pretože aj práve vďaka nim môžeme dokázať, že sa niečo takéto skutočne dialo a nie je to len výmyslom doby. Preto vďaka za všetkých, ktorí sa nebáli a rozhodli sa vyrozprávať svoj príbeh.

Za recenziu ďakujeme Caroline Turazovej. @knihomoľky

Produkty